Horúčava sa mi zabodávala do hlavy, do tváre a tiež do holých pliec a rúk. Už po piatich minútach chôdze mi koža začala červenieť a neznesiteľne štípala.
Traja muži nás stále spútaných viedli suchou a horúcou divočinou od malej pristávacej plochy, ktorá v tejto stepi vyrástla akoby zázrakom, k zanedbanému malému domu, čo sa rysoval v diaľke. Bola som smädná, ubolená a už som vôbec nevládala.
Občas som nenápadne pozrela na Talena. Dvaja veľkí muži ho viedli vpredu a raz za čas do neho surovo strčili. Na čele mal ďalšiu nepeknú ranu od toho, ako sa im pokúšal vzoprieť, keď nás vyťahovali z lietadla. Nepáčilo sa mu, ako ma môj strážca s ďalším hnusným úsmevom odvážne schmatol. Aj keď to ničomu nepomohlo, bola som mu vďačná.
Teraz som však videla na jeho tvári, že jeho nepokoj sa prehlbuje. Rovnako ako mne ani jemu sa určite nepáčilo, že nás odvliekli až tak ďaleko. Tento pochod cez pustú krajinu k osamelej podivnej búde vyzeral, akoby nás odvádzali na popravu.

Vonku zúril prudký vietor a vo vzduchu poletovalo veľa predmetov, hlavne odpadkov – obaly od jedla a sáčky.

„Išlo ti to tak skvele!“ tešila sa Dali. „Akoby si jazdila už odmalička.“
„Preháňaš,“ zatiahla som a ďalej sa prehrabávala vo svojom šatníku. „Ledva som sa rozchodila. Ešte aj teraz ma bolia nohy.“
„Na to si zvykneš,“ vyhlásila. „Pôjdeš s nami aj zajtra, dobre? A aj potom.“
„Ešte uvidím,“ povedala som vyhýbavo.
„Prečo nechceš?“ spýtala sa sklamane. Pricupkala ku mne a do skrine mi nakukla cez plece. V mojej izbe so mnou bola, odkedy sme sa vrátili.
„Netvár sa, že to nevieš, potvorka.“
Na moje prekvapenie sa zasmiala. Čas, ktorý sme strávili spolu na konských chrbtoch, mi stačil k tomu, aby som si o nej vytvorila celkom dobrý obraz. Vyzerala síce bláznivo a detinsky a často tak aj hovorila či sa príliš hlasno smiala, no v skutočnosti bola neuveriteľne inteligentná a všímavá. Či to vedela od matky, alebo si všetko uvedomila sama, veľmi dobre vedela, ako to so mnou a s Talenom v skutočnosti vypadá.
„Obleč si tie červené,“ zašepkala mi šibalsky a zo širokým úsmevom sa odo mňa odtiahla. Odbehla naspäť na moju posteľ.
„Páčia sa ti? Chceš si ich požičať?“

Další den, byl Seiji seřván. Mai byla naštvaná, protože mu celý večer volala a on neodpovídal a pak to vezme nějaký cizí kluk se sexy hlasem. Hned po tom ho čekal výslech. Mai se s tím klukem chtěla seznámit. Seiji se vymlouval, jak jen to šlo, ale příliš neuspěl. Zachránilo ho až zvonění na hodinu a Maiiny povinnosti jako předsedkyně třídy.
Oběd zase trávil na střeše školy a Tek pro něj měl neuvěřitelné překvapení.