Saxton Love Company 7

„Išlo ti to tak skvele!“ tešila sa Dali. „Akoby si jazdila už odmalička.“
„Preháňaš,“ zatiahla som a ďalej sa prehrabávala vo svojom šatníku. „Ledva som sa rozchodila. Ešte aj teraz ma bolia nohy.“
„Na to si zvykneš,“ vyhlásila. „Pôjdeš s nami aj zajtra, dobre? A aj potom.“
„Ešte uvidím,“ povedala som vyhýbavo.
„Prečo nechceš?“ spýtala sa sklamane. Pricupkala ku mne a do skrine mi nakukla cez plece. V mojej izbe so mnou bola, odkedy sme sa vrátili.
„Netvár sa, že to nevieš, potvorka.“
Na moje prekvapenie sa zasmiala. Čas, ktorý sme strávili spolu na konských chrbtoch, mi stačil k tomu, aby som si o nej vytvorila celkom dobrý obraz. Vyzerala síce bláznivo a detinsky a často tak aj hovorila či sa príliš hlasno smiala, no v skutočnosti bola neuveriteľne inteligentná a všímavá. Či to vedela od matky, alebo si všetko uvedomila sama, veľmi dobre vedela, ako to so mnou a s Talenom v skutočnosti vypadá.
„Obleč si tie červené,“ zašepkala mi šibalsky a zo širokým úsmevom sa odo mňa odtiahla. Odbehla naspäť na moju posteľ.
„Páčia sa ti? Chceš si ich požičať?“
Pokrútila hlavou. „Ja červenú rada nemám.“ Aby zakryla svoj vypočítavý výraz, rýchlo si zaborila tvár do veľkých ozdobných vankúšov.
Nadvihla som jedno obočie a pobavene na dievča pozrela. Aj keď bola múdra, jej nekalé úmysly mi tentoraz bili do očí.
„Mám skúsiť hádať, kto má rád červenú v tomto dome?“
„Ty?“ spýtala sa náhle nevinne.
„No tak, Dali! Musíš s tým prestať. O nič sa nesnaž, je to jasné? Mňa absolútne nezaujíma, aká je jeho obľúbená farba a už vonkoncom sa do nej nebudem obliekať. Ale vďaka za informáciu.“ Postrhávala som z vešiakov všetky červené šaty čo som našla, skrútila ich do jednej kopy a hodila na zem do kúta skrine.
„Ako myslíš,“ vyhlásila náhle a vstala. „Ale Tal je úžasný, vieš to? Ani netušíš, o čo prichádzaš. Mala by si si to rozmyslieť.“
„Opätovne ďakujem za radu.“
„Si hrozná,“ vydýchla pobúrene. „Nechce sa mi veriť, že sa obaja správate tak nemožne, keď by ste pri tom mohli byť tak pekný pár. Rob si, čo chceš, Tem, aj tak sa budem snažiť, až kým sa to konečne nepodarí,“ vyšla bez hanby s farbou von. „Som presvedčená, že sa k sebe hodíte!“
„Isteže, aj ja.“
„Naozaj?“ spýtala sa šokovane.
„Nie.“
„Tem!“ zaúpela. „Ty si taká zlá sestra! Vôbec sa nesnažíš!“
„Ja to bez tvojho brata už nejako prežijem, neobávaj sa o mňa.“
„Ale páči sa ti, nie? Lebo on je pekný, veľmi pekný! Tak ako bol ocko.“
„Aký je pekný, taký je protivný,“ vypľula som zlostne. „Je zbytočné, aby si na takúto hlúposť míňala svoju energiu, pretože on ku mne cíti možno ešte väčšiu averziu ako ja k nemu. A okrem toho...“ pokračovala som hlasnejšie, lebo mi už chcela skočiť do reči, „koncom týždňa sa vráti do Londýna, ty pekne domov a ja si budem môcť konečne vydýchnuť, lebo mi viac nebude kradnúť môj vzduch. Vyjadrila som sa dosť jasne?“
Dalamis urazene zdvihla nos a vybrala sa ku dverám. „Ty vieš, čo robíš,“ zahlásila a vypochodovala na chodbu. „Idem zavolať mame, aby dnes prišla skôr! A ona mi určite pomôže, buď si istááá!“ kričala mi.
Nehnevane som vydýchla. Ešte aj toto. Okamžite som si začala predstavovať dnešnú večeru, na ktorú sa naši rodičia akosi šikovne pozvali sami. Spolčia sa proti mne a na čele s Dalamis sa mi budú snažiť prehovoriť do duše.
No načo vlastne? Ja Talena neznášam a to sa nezmení, aj keby sa všetci postavili na hlavy. Musia to akceptovať. Do nášho vzťahu ich absolútne nič nie je. Bola som si istá, že ich prehnaný záujem o túto záležitosť by sa nepáčil ani Talenovi.
Po tichom zaklopaní na dvere, vošla do izby Ria.
„Pani Temira, mladá slečna volala svojej matke, takže hostia tu budú už do pol hodiny. Mám vám pomôcť?“
Tá krpaňa to naozaj spravila, zahromžila som v duchu.
„Áno, vyber mi nejaké šaty, prosím ťa, ja sa zatiaľ pôjdem osprchovať ešte raz, lebo tie kone stále cítim.“ Bolo mi to treba ísť s tou malou čarodejnicou.
Ledva som sa stihla prichystať na čas. Ponáhľala som sa do haly, odkiaľ som už počula známe hlasy svojich rodičov a Lali, ktorá ich uvítala.
„Mama, ocko!“ zvolala som zo schodov. „Bolo to tak krátko, čo sme sa videli naposledy, ale aj tak ste mi už chýbali.“
„Temira,“ objala ma mama s jemným úsmevom.
„Ako sa máš takto vydatá, Temira?“ pozdravil ma so širokým úsmevom ocko a tiež ma objal. „Ako vidím, vôbec z teba neubudlo, takže to zvládaš.“
„Uhm,“ zasmiala som sa trochu silene. „Dobrý večer, Erryn, ako sa máte?“ zdvorilo som sa otočila k Talenovej matke, ktorá práve podávala Lali svoj kožuch.
„Ďakujem, dobre, drahá. Kde je môj syn?“
„Tak to naozaj netuším.“
„Tu som, matka,“ ozvalo sa z poschodia. Talen k nám raz-dva zbehol dole a pozdravil ju aj mojich rodičov. „Dalamis je už v jedálni a pravdepodobne mám kradne puding, takže sa radšej nezdržujme a poďme rovno k stolu.“
Rodičia sa na slovách očarujúceho mladého elegána zasmiali. Takmer som prevrátila oči.
„Tvoja sestra je určite rovnako príjemný človek ako ty,“ povedala matka. „Som rada, že sa spoznáme lepšie, keď sme teraz rodina.“
Ach, prosím, zabite ma. Celý dlhý večer počúvať takéto hlúposti asi nevydržím.
Za šťastné som rátala len to, že som pri stole sedela dosť ďaleko od Talena. Bohužiaľ som však na neho mala vynikajúci výhľad, čo mohlo ľahko ovplyvniť moju chuť do skvelého jedla. Sedeli sme oproti sebe, obaja za vrchstolom. Moji rodičia sa pohodlne usalašili na jednej a Erryn s dcérou na druhej strane.
„Mama, predstav si, Tem si dnes išla jazdiť s nami,“ prehovorila Dali nadšene. „Išlo jej to skvele, však, Tal?“
„To teda nie,“ zasmial sa ten k****n. „Vyzerala mimoriadne vtipne. A hlavne keď zosadla.“
Bola som si istá, že z pomsty, zasmiala sa aj Dalamis. „Tem, kráčala si ako kačka.“
Keď sa zasmiali aj ostatní, až sa mi nahrnulo do líc trochu červene. Na Talena som vrhla kratučký zlostný pohľad.
„Jazdiť znovu po toľkom čase bolo naozaj ťažké,“ usmiala som sa zdvorilo.
„Len sa mojimi deťmi nenechaj zahanbiť, drahá,“ povedala Erryn. „Keď sú spolu, často sa správajú zlomyseľne. Obávala som sa či je to dobrý nápad, aby tu s vami Dalamis chvíľku pobudla, no neprestajne ma otravovala, že chce prí...“
„Lebo si ma nepustila ani na svadbu!“ zvolalo dievča obviňujúco a skočilo matke do reči. „Povedz, Tal, že je to nefér? Chcela som tu byť.“
„Je ešte priskoro, aby si išla do takej spoločnosti,“ povedal jej jednoducho Talen. „Ale takto si dopadla ešte lepšie, nie? Môžeš tu byť dlhšie.“
„Ale to nie je to isté,“ pokračovala umrnčane. Čo zase zamýšľa? „Ja som vás chcela vidieť spolu. V kostole a potom tancovať... Tu sa iba hádate a keď sa výnimočne nehádate, tak sa obchádzate po dome.“
Zazrela som na ňu. „Prestaň“, naznačila som jej perami.
„Temira!“ ožila mama. „Ešte stále sa správaš ako trucovité dieťa? Veď si dospelá!“
„Nesprávam sa tak, mama.“
„S tvojím otcom sme dúfali, že ťa to už prešlo. Mala by si mať viac úcty.“
„Ja mám úctu, mama. Som plná úcty, naozaj.“
„A ty sa čo usmievaš, synu? Aj ty si plný úcty?“ zazrela na škeriaceho sa Telena Erryn.
„Na prasknutie plný, matka.“
„To rada počujem.“
Chvíľu sme len potichu jedli. Jedine Dalamis bola ešte málo cvičená a jemne jej trhalo kútikom úst.
Rozhovor sa znovu rozprúdil, keď otec začal chváliť Laline vyberané jedlá a potom prišla samozrejme na rad aj reč o našej svadbe.
„Bola to vskutku prekrásna slávnosť. Svadba bola jednoznačne udalosťou roka,“ konštatovala Erryn. „Nevydarená bola jedine tvoja nevoľnosť, drahá, no aj to zlé bolo na niečo dobré. Ľudia si o teba robili veľké starosti a svadba tým nabrala na obrátkach,“ zasmiala sa. „Isteže nám bolo ľúto, že si sa cítila zle, ale o to viac nám odľahlo, keď sme sa dopočuli, že si v poriadku.“
„Ale najlepšia bola fotka, ktorú nám potom spolu s ostatnými dal fotograf, mama,“ vravela so širokým úsmevom Dalamis. „Vieš, tá na ktorej ju Tal niesol na rukách. Bola taká romantická!“
„Nepreháňaj,“ zamumlal jej Talen. „Mal som čo robiť, aby som ju uniesol.“
Nahlas sa zarehotala a potom si rýchlo zakryla rukami ústa.
Začínala som ich už mať naozaj dosť.
„Nevšímaj si ich, Temira. Vidíš, znovu sú zlí.“ Erryn ma jemne potľapkala po ruke, no tiež vyzerala dosť pobavene. „Z čoho ti vlastne prišlo zle? Bola si unavená?“
„Áno, no bolo to hlavne kvôli vedomiu, že som si dobrovoľne zničila život, keď som sa vydala za takého chmuľa, “ povedala som sladko.
„Temira!“ zahriakla ma mama.
Milo som sa usmiala na Talena, keď na mňa zazrel a prižmúril oči.
Po tom, ako mi mama dala ďalšiu prednášku, mohol rozhovor pokračovať ďalej. Kým sa rozprávali, bola som trochu zakríknutá.
„Len pani Heartleyová sa mi zdala trochu zvláštna. Nesprávala sa veľmi vhodne na to, že bola na oslave...“ konštatoval práve Talen. „Aj šaty mala čierne, nie?“
„Boli zelené,“ povedala som mrazivo. Okolo mňa a Talena v zlej aure akosi zhustol vzduch.
„Dobre, to je jedno. Ale aj tak nepôsobila veľmi slávnostne.“
„Minulý týždeň jej zdochol pes.“
„Preboha, Temira,“ búrila sa znovu matka. „Neuvedomuješ si, že tu tak trochu kazíš atmosféru? Čo ten tvoj tón?“
„Tak prepáčte a ospravedlňte ma,“ povedala som, zložila vidličku a jemne sa nadvihla. „Idem na toaletu.“
Vstala som a keď som prechádzala okolo stola, nemohla som si pomôcť a krátko sa zlostne pozrela na Talena, aj keď som ho chcela ignorovať. Môj pohľad zachytil.
Už som im bola chrbtom. Neverila som vlastným ušiam, keď som začula, ako sa Talen tiež ospravedlnil.
Potichu som prekvapene vydýchla, pretože ma schytil za ruku, keď ma dohnal. Silno ma potiahol von z jedálne.
„Pusti ma!“ vzbúrila som sa a vytrhla si ruku z jeho zovretia. Môj hlas sa v hale ozýval. O čo mu zase ide?
„Nemôžeš sa správať normálne aspoň hodinu, kým sa najeme, ty koza nadutá? Čo máš za problém?“
„Ty si môj problém! Čo majú znamenať tie sprosté poznámky? Prečo by som to mala trpieť?“
„Ak nedokážeš vydržať jednu hlúpu rodinnú večeru, čo chceš robiť na verejnosti medzi cudzími ľuďmi? Myslíš, že by nám pekný škandál nejako pomohol v reklame?“
„Teraz to chceš zvaliť na mňa?! Celý večer ma zosmiešňuješ, ale ja som tá zlá, čo?“
„Ty nie si zlá ale hlúpa! Prečo ma nikto nevaroval, že si beriem narušenú osobu?! Bože môj! Čo som komu urobil?! Celý život sa snažím ako nenormálny a za odmenu dostanem jednu šialenú, úplne strelenú ženskú!“
„Tak prečo si doriti zostal tu?!“ Teraz som už vrieskala. Zúrivosťou som sa až triasla. „Prečo sa vôbec snažíme?! Vypadni z tohto domu aj odo mňa konečne preč!“
„Toto je môj dom!“
„Myslíš, že som sprostá?! Ty tu chceš ostať! Vidím ti to v očiach! Vidím tvoje nádeje!“
„Zbláznila si sa?!“
„Ty si blázon! Úplný šialenec, ak si nahováraš, že existuje nejaká šanca, že my dvaja raz budeme žiť ako muž a žena! Na to by som nepristala, ani keby si bol jediný, rozumieš?!“
„Prečo by som s tebou chcel mať niečo spoločné?! Si besná fúria! Si pomätená!“
„Tak vypadni!“ Keby som niečo mala na dosah ruky, už by to k nemu letelo. „Nenávidím ťa, počuješ?! Odíď a potom umri ďaleko odo mňa!“
Toľké opovrhnutie v mojom hlase ho umlčalo. Tváril sa šokovane.
Moja hruď sa divo dvíhala a klesala, no strašný záchvat hnevu ma už prechádzal. Dostala som zo seba úplne všetko a teraz na mňa začala pomaly doliehať únava.
„Skončila si?“ spýtal sa tichšie, keď ho prešlo prekvapenie z môjho zúrivého vystúpenia.
Ruky som si zložila na prsiach a podráždene si odfrkla. Skončila.
„Tak teraz počúvaj ty mňa.“ Jeho pokojný mrazivý tón ma trochu zaskočil.
„Toľko agresivity, koľko v sebe skrývaš ty, by dokopy nenazbieralo ani desať masových vrahov. Ale dobre,“ povedal mi ako prejav svojej dobrej vôle „tolerujem ti to. A budem, pokým to prinesie osoh našej novej spoločnosti. No dovoľ mi varovať ťa...“ Jeho tvrdý pohľad ma trochu zneistil. „Ak tvoje výbuchy ešte raz čo len trochu zasiahnu do pokojného života mojej rodiny, presne ako sa to stalo teraz, ubezpečujem ťa, že to len tak nenechám. Pre zmenu si budeš ty môcť vychutnať silu môjho hnevu. Je to jasné? Pretože moja rodina je u mňa na prvom mieste... aj keď ty s tým veľa skúseností nemáš.“
„Čo tým chceš akože povedať?“ zavrčala som zlostne.
Len jemne pohodil širokými plecami a zrazu sa tváril, akoby nemal poňatia, na čo sa ho pýtam. Nepáčilo sa mi, že sa stará do vzťahov v mojej rodine. Nebola horšia ako tá jeho... mala len iné priority.
„Musí to vyzerať, že sa tu zabíjame. Neviem či to tvoju matku trápi, ale moju určite.“
Vrhla som na neho nenávistný pohľad. Na to nemá právo.
„Takže ak si už prestala chrliť z nozdier oheň, vrátime sa do jedálne.“
„Nehovor mi, čo mám robiť! Ja sa spolu s tebou nikam nevrátim! Umrela by som od hnusu, keby som v tvojej blízkosti musela ostať čo i len o jedinú chvíľu...“
Nahnevané slová mi uviazli v hrdle, pretože Talen ku mne z ničoho nič pristúpil a oboma rukami ma pevne chytil za ramená. Len som na neho zízala.
„Pozri,“ usmial sa mi do prekvapenej tváre, „som celkom blízko... a ty stále žiješ.“
„Pusti ma,“ zháčila som sa a skúsila sa z jeho rúk rýchlo vymaniť.
„Vydržíš to ešte polhodinu,“ pokračoval pokojne a moje pokusy si nevšímal. Zovrel ma ešte silnejšie a sklonil sa, aby mi mohol pozrieť priamo do očí. „Vidíš? Nič to s tebou nerobí.“
Čím dlhšie na mňa takto uprene pozeral, tým viac sa mi zdalo, že nemá tak celkom pravdu. Údery môjho srdca sa zrýchľovali a do horúcich pekiel, hádam mi začínali aj červenieť líca. To tuším ani nie je pravda! Čo do čerta si o sebe myslí, že si dovoľuje dívať sa na mňa takýmto pekným ťahavým pohľadom?
„Pusti ma, ty idiot, lebo prisahám, že...“
„Čo?“ uškrnul sa. „Ugriluješ ma očami?“ Nepúšťal ma.
„O čo sa pokúšaš?“ zasipela som a jemne prižmúrila oči.
„Snažím sa dokázať ti, že môžeme žiť vedľa seba. Vedľa seba – nie spolu,“ zvýraznil. „Prečo ti tak vadí, že som tu? Nedokážeš ma ignorovať, však?“
„Dá sa ignorovať výkal na topánke?“
Spojil obočie. Asi sa mu veľmi nepáčilo, k čomu som ho prirovnala. A predpokladala som, že svojím provokovaním chcel dospieť k inému záveru. Zahorel vo mne plamienok škodoradosti. Ešte chvíľku a celkom sa prezradí. Potom sa mu budem konečne môcť vysmiať z plného hrdla.
„Nie si veľmi prívetivá manželka,“ zahundral podráždene.
„Ó, naozaj? Odpusť mi to,“ posmievala som sa. „Zranila som tvoje city?“
„Ak neprestaneš zapárať...“
„Rozplačeš sa a pôjdeš za mamičkou?“
„Temira,“ zatiahol výhražne a zaťal zuby.
„Alebo mi znovu povieš, že som kkrava? Óóó.“ V predstieranom zdesení som si položila ruku na ústa.
„To ti netreba hovoriť - už to vieš.“
„Tak čo urobíš?“ posmievala som sa. „Čo urobíš? Čo urobíš?“
Schmatol ma za vlasy, potiahol mi hlavu dozadu a priklonil sa k mojej tvári.
Rýchlo som zatvorila oči a celá sa napla ako strunka. Snažila som sa pochopiť túto moju absurdnú reakciu, no márne. Moje telo zrazu mozog nepočúvalo.
Lenže bozk neprichádzal.
Zvedavo som nadvihla jedno a potom rýchlo aj druhé viečko a keď som uvidela jeho tvár, takmer som sa prepadla pod zem.
Talen na mňa pobavene hľadel a ústa mal roztiahnuté v nekonečne širokom úsmeve.
On si zo mňa vystrelil? Vedel, že sa nebudem brániť? Jeho nemiznúci úsmev mi to potvrdzoval.
„Čo je, čo je?“ povedal veselým tónom. „Niekto sa nám tu pekne vyfarbil.“
Zúrivo som ho od seba odsotila. „Ty odporný, zákerný...!“
Talen sa smial. „Dosť pomalá reakcia na to, že ma neznášaš. Tak kto si tu robí nádeje?“
Od zlosti som až vykríkla a potom zavrčala ako divý vlk. Nevedela som či ma viac rozčuľuje jeho posmech alebo to, že som vôbec netušila, čo sa so mnou deje. Pomaly ma začínala bodať jedna nepekná predstava, no pretože som nechcela prísť o všetku svoju sebaúctu, násilne som ju potlačila a navždy si zakázala znovu ju vytiahnuť na svetlo.
„Pokojne sa vráť do svojej izby, ak si želáš.“ Talen sa jednoducho nemohol prestať priblblo usmievať, aj keď videl, ako kvôli tomu šaliem. „Ospravedlním ťa.“
Otočil sa mi chrbtom a s obrovským pocitom zadosťučinenia si odkráčal späť do jedálne.

„Tu máte čaj na nervy, pani Temira,“ povedala Ria a šálku plnú rozvoniavajúceho bylinkového čaju mi položila na nočný stolík hneď vedľa postele. „Vypite.“
„Ďakujem ti,“ vydýchla som a keď si cez hlavu rýchlo prevliekla jemnú nočnú košieľku, rýchlo som zamierila pod periny. „Čo by som bez teba robila?“
„Pani, vyzeráte trochu rozrušene,“ robila si starosti. Opatrne mi podala horúcu šálku.
Hneď ako som ju držala, potľapkala som po kraji postele.
Ria neváhala a rýchlo si ku mne sadla. „Pani, stalo sa niečo?“
Len som si potichu unavene povzdychla.
„Keď ste spolu s pánom odišli z jedálne, prepáčte, ale niečo z vašej hádky začul celý dom.“
Zachmúrila som sa. Mamin pohoršený výraz som si dokázala predstaviť až príliš jasne.
„Čo budete robiť, pani Temira?“ spýtala sa s obavami v hlase. „Všetko to znelo naozaj nepríjemne. Hlavne vaše slová, no pán vám ich veru vďačne oplácal.“
„Bolo to ešte horšie, Ria. Veľmi rád sa mi posmieva a dnes sa mu podaril naozaj výnimočný kúsok.“
„Vydržte ešte,“ povedala mi povzbudivo. „Ani sa nenazdáte a pán sa vráti do Londýna.“
„Tých zopár dní mi bude určite pripadať ako večnosť,“ povzdychla som si.