Just love 3

MEMO
Pokračovali sme v ceste na sever. Po krátkom pochode sme našli malé jazierko s celkom čistou vodou.
„Sunny, chcem sa okúpať,“ ukázala som prstom na pokojnú vodnú hladinu.
„Dobre. Počkám ťa tu. Ale nebuď tam dlho, je zima.“ Prikývla som. Dala som si z chrbta dolu vak a položila ho k jeho nohám. Otočil sa chrbtom k jazeru. Pomaly som sa vyzliekla a vodu som skúsila palcom na nohe. Nabehla mi husia koža. Mal pravdu. Je ľadová. Postupne som tam vliezla celá. Rýchlo som sa umyla a hneď aj išla von. Zabalila som sa do uteráka. Ale stálo to za to. Cítila som sa čisto. Potom tam išiel Sunny.
Dnes sme prešli zhruba dvadsať kilometrov. Bol to náročný úsek cesty. K večeru sme sa utáborili.
„Máme problém,“ zahlásila som, „áno, ďalší,“ odpovedala som na bratovu nevyslovenú otázku. Skladal stan a ako som to povedala, nachvíľu prestal, „posledná zápalka,“ zdvihla som do vzduchu tenučký kúsok dreva s červenou hlavičkou.
Strčil si ruku do vrecka, niečo odtiaľ vylovil a hodil mi to, „skús toto,“ bol to zapaľovač.
„Díky,“ zašomrala som. Aspoň niečo nebudeme musieť zháňať v prírode. Zapálila som vatru a išla som pomôcť Sunnymu s našim príbytkom. Trápil sa s tým už asi desať minút.
„Ukáž, pomôžem ti,“ chytila som látku stanu a natiahla ju na kostru, ktorá sa však vymkla spod kontroly a odsotila ma na brata, ktorého som zvalila na zem. Aspoň som dopadla na mäkké.
„Au,“ sykol.
„Prepáč!“ Ospravedlňovala som sa. Chvíľu som na ňom ležala a pozerali sme sa do očí.
„Nie je to tvoja chyba,“ začal vstávať.
„Sunny?“ Zatiahla som.
„Áno?“ Povedal rovnako ťahavo.
Smiech sa mi zadrhol niekde v hrdle. Nebol to prijemný pocit, „posiluješ?“ Smiech sa konečne uvoľnil. Ako som na ňom ležala, cítila som na jeho bruchu svaly. A nie hocijaké. Prisahala by som, že mal tehličky. Začervenal sa.
„Hej,“ odpovedal stroho. Nevedela som si ho predstaviť, ako dvíha nejaké závažia v posilňovni. Bola to príliš komická predstava.

Už vtedy som to mala tušiť. A zabrániť tomu. No vtedy mi ani len jedinou myšlienkou neprišlo na um, čo sa stane. Mohla som sa vyhnúť zbytočným problémom. Ale niektorým veciam nezabrániš. Hlavne keď je to predurčené osudom. Nedá sa tomu zabrániť, hlavne keď je to silnejšie ako človek sám.

Stan sme nakoniec nejako zázračne zložili a išli sa konečne najesť. Po večeri mi nebolo najlepšie, tak som si išla hneď ľahnúť. Nedalo sa mi zaspať. Asi po pol hodine som bola už taká zúfalá, že som začala počítať ovečky, ale ani to nepomohlo.
„Memo?“ Zašepkal, keď vchádzal. Zdalo sa mi, akoby jeho hlas prichádzal z diaľky. Zaehmkala som, aby som mu dala najavo, že nespím. Vliezol ku mne do spacáku a pobozkal ma na dobrú noc na čelo.
„Cítiš sa dobre? Si horúca,“ chytil mi čelo rukou.
„Nie,“ vydýchla som.
Už mi ku šťastiu chýbala len horúčka. Super.

SUNNY
Pri ohni som sa začal nudiť. Bola už tma, tak som sa rozhodol ísť spať. Potichu som vošiel do stanu, aby som nezobudil sestru. Rozopol som zips. Bol dosť hlučný.
„Memo?“ Zašepkal som. Snáď som ju nezobudil. Vydala neidentifikovateľný zvuk. Zobudil som ju. No čo už. Vliezol som k nej do spacáku a dal jej pusu na čelo. Bola vriaca. Keby som na ňu položil panvicu s vajíčkom, určite by som urobil pekne prevarenú omeletu.
„Cítiš sa dobre? Si horúca,“ ruku som jej priložil na čelo. Bola to blbá otázka, lebo odpoveď som vlastne poznal aj bez nej.
„Nie,“ zašepkala. Načiahol som sa po ruksak a vytiahol balíček prvej pomoci. Našťastie sme mali tabletky na chrípku a horúčku.
„Prehltni toto,“ napchal som jej jednu do úst. Prehltla a zapila vodou. Vyšiel som von. Musím jej dať studené obklady. Rozbehol som sa k jazierku, kde sme sa dnes kúpali. Predtým som jej však položil na čelo kus poskladanej látky namočený do vody, čo nám ostala. Beh trval asi desať minút. Išiel som čo najrýchlejšie. Horúčka je nebezpečná hlavne pre mozog. Treba ho chladiť. Nedopustím, aby sa jej niečo stalo.

Udýchane som dorazil s donáškou do nášho príbytku. Látka za ten čas úplne stratila všetok chlad. Namočil som ju a priložil ju opäť na čelo. Vyhrnul som jej rukávy a studené obklady dal aj na zápästia. Malo by to pomôcť.
Nestratím ďalšiu sestru. Nie. Urobím všetko, aby ju to nezabilo. Sekol som sa. Toto boli dosť pesimistické myšlienky. Treba myslieť optimisticky. Obklady som jej menil každé tri minúty a keď voda oteplela, bežal som po novú. Dokopy asi len trikrát.
Svitlo ráno. Teplota trochu klesla a aj ja som klesol od vyčerpania. Zatvárali sa mi oči. Ani neviem ako, ale zaspal som. Nechtiac. Mal som jej meniť obklady a namiesto toho som spal.
Strhol som sa. Memo sa na mňa pozerala.
„Sunny, celú noc si sa o mňa staral... Ďakujem,“ zachripela.
Vystrelil som do sedu ako vystrelený šíp a ihneď som začal máčať v miske látku, aby som odobral aspoň trochu tepla z jej rozžeraveného tela.
„Prepáč!“ Chytal som hysterické záchvaty, „zaspal som. Ako sa vlastne cítiš?“
„To nič. Je mi lepšie. Vďaka tebe. A musíš spať. Nie si stroj. Teraz to už zvládnem aj sama.“ Upokojovala ma.
„Daj si ešte jeden panadol,“ vylúpol som tabletku z blistra a podal jej ju, aby ju užila.
Oči som držal otvorené a menil som jej obklady ešte celé doobedie. Poobede jej teplota klesla takmer na normál. Vydýchol som si. Už som však viac nevládal. Oprel som si hlavu o stenu stanu a oči sa mi samé od seba zatvárali. Znovu som zaspal.

MEMO
Bolo mi lepšie. Sunny pri mne prebdel celučičkú noc. Poobede upadol do pokojného spánku. Pospala som si aj ja, keďže celú noc som sa strhávala, lebo som mala halucinácie. Raz ma naháňali škrečkovia a potom som sa ocitla v krajine, ktorú tvorili prúdy žeravej lávy. To by bolo najmenej, ale celé sa to triaslo.
Ďalší deň sme tu ostali tiež. Postupne som naberala energiu. Už ma nebavilo stále len ležať. Prešla som sa po okolí, samozrejme v sprievode Sunnyho.
„Neviem, čo by som bez teba robila,“ zamrmlala som. Pritisol si ma k sebe.
„Ja neviem, čo by som robil bez teba,“ protirečil. Obaja sme sa usmiali.

To bol náš posledný šťastný deň. Nič nebolo vtedy ešte tak komplikované. Keby neprišiel, nič by sa nezmenilo. Raz možno áno, ale to by bolo v ďalekej budúcnosti.
Spomenula som si na jednu vec. Usmiala som sa. Áno, nič nám v tom nebránilo, ale vtedy sme o tom nemali ani tušenia. On to v ňom rozdúchal.

Prišli sme k táborisku. Unavene som si sadla k ohňu a najedla sa. Sunny po mne opakoval. Radšej by som bola aj každý deň v škole, ako blúdiť tu po divočine – a to som školu vždy nenávidela najviac, ako sa dalo. Otrávene som si povzdychla a natiahla sa na zem.
„Čo?“ Povedal ťahavo.
„Len tak rozmýšľam-“
„A bolí to?“ Zaškeril sa. Zdvihla som sa a štuchla ho do rebier. Tento raz sa nestihol uhnúť.
„Prestaň,“ zahriakla som ho. Vždy musel niečo komentovať.
„Ok, no, nad čím si teda tak úporne rozmýšľala?“ Hovoril už vážnejším tónom hlasu.
„Vlastne, je to dosť nepodstatné. Nebol by si radšej teraz niekde v škole?“
„Ani nie,“ pozrel mi do očí, „páči sa mi tu. Neznamená ešte, keď som vyhral matematickú, fyzikálnu,...“ vymenoval snáď všetky možné olympiády, „že školu milujem. V podstate som tam chodil len z donútenia.“
„Aha,“ odfrkla som.
„No... nechceš si ísť ľahnúť? Aby sa ti to znovu nevrátilo.“
„Ležala som celé dva dni, takže nie. Takýto relax mi stačí, ale ďakujem,“ žmurkla som naňho.
Pomaly sa zotmelo a na oblohu vyšli hviezdy. Bolo to krásne. Videli sme pás Mliečnej dráhy. Ležali sme vedľa seba a ukazovali na zoskupenia hviezd, že čo nám pripomínajú.
„Tamtie tvoria akoby strom,“ ukázal prstom pred seba. Prikývla som.
„A tieto mi pripomínajú konskú hlavu. Tam má oko, vidíš?“ Ukázala som mierne do prava.
„Áno,“ zašepkal.
Chvíľu sme sa takto ešte zabávali a potom sme išli spať. Spalo sa mi dobre. Bola síce zima, ale v našom spoločnom peliešku bolo príjemne teplučko. Leto akoby sa stratilo. Čakala som len, kedy začne padať sneh. To by nebolo dobré. Už takto bolo predieranie sa cez popadané stromy náročné a ešte k tomu sa brodiť snehom... Za deň by sme toho veľa neprešli.
Zajtra určite vyrazíme. Máme meškanie.
V strede noci som sa zobudila na akýsi šuchot. Prichádzal zvonku. Spočiatku som si myslela, že je to nejaké divé zviera a len sa tu potuluje. Keď však šuchot neprestal ani po piatich minútach. Začala som mať obavy. Zobudila som brata. Aj on to počul, takže halucinácie som nemala.
„Ostaň tu,“ zašepkal čo najtichšie a vykĺzol potichu von. Zvedavosť však bola silnejšia ako ja, takže som išla nepozorovane za ním. Zrak som uprela k vyhasnutej pahrebe. Chvíľu trvalo, kým sa mi zreničky dostatočne prispôsobili.
Čakal nás šok. Sedel tam človek.