Just love 2

Vonku zúril prudký vietor a vo vzduchu poletovalo veľa predmetov, hlavne odpadkov – obaly od jedla a sáčky. Oblaky boli úplne tmavomodré a bola taká tma, ako o deviatej večer, pričom teraz bolo len krátko po obede. Čo však bolo najhoršie, začalo sa tvoriť niekoľko vírov. Bežali sme po batohy s vecami. Úrady vyhlásia varovanie určite až vtedy, keď sa prvý lievik dotkne zeme, a to bude už neskoro. A navyše, v našej lokalite tornáda nebývajú.
Šprintovali sme do malej jaskynky pri našom dome. Ako deti sme sa tu často hrávali. Vždy som nenávidela miesto, kde sme bývali. Bol to úplný koniec mesta, vedľa nás už nebýval nikto. Za našim domom sa dvíhalo veľké vápencové bralo, kde sme sa teraz skryli.
Cez malá skulinku som videla obrovské tornáda, ktorých lieviky sa dotkli zeme nášho mesta. Obloha bola osvietená bleskami a vytrvalo lialo. Zatvorila som oči a pritúlila sa k bratovi. Začali hučať sirény. Trochu neskoro, nie?!
Vonku bolo počuť silný vietor.
„Do ri*i,“ zaskučal, „to sú F5-ky.“ Super. Najväčšie možné tornáda. Mal výhľad cez vchod.
Chúlili sme sa k sebe asi dvadsať minút, kým to všetko prestalo. Opatrne sme vykolenačkovali von. Čakal nás nepekný pohľad.
Úplne celé mesto bolo zmrznuté a zničené. Nebol už ani náznak toho, že raz tu boli domy alebo krásne zakvitnuté záhrady.
„Mrznúce tornáda?!“ Klesla som na kolená, čo nebol najlepší nápad, lebo som mala šortky a zem bola poriadne namrznutá. Z úst nám vychádzali obláčiky pary. Okamžite som sa postavila.
„Musíme pomôcť ľuďom!“ Zvolala som a bežala som k troskám blízkeho domu. Už z diaľky som videla nejakého ležiaceho človeka. Čupla som si k staršej žene, no zaspätkovala som. Bola zamrznutá až na kosť. Takto dopadli asi všetci. Vyhŕkli mi slzy. Obloha bola modrá a po hrozivých mračnách ani stopy. Ostré slnečné svetlo sa odrážalo od kryštálikov ľadu.
„Sunny,“ povzdychla som.
„Musíme ísť za mamou a otcom do Van Dornu.“ Chytil ma za ruku a ťahal ma preč od mŕtvoly. Nikto nemal šancu prežiť. Všetko bolo zmetené z povrchu zemského. Aj keby sa niekto skryl do pivnice alebo do krytu, minimálne by zmrzol. My sme mali to šťastie, že sme mali po ruke jaskyňu a tornádo ju našťastie obišlo.
Išli sme popri ceste. Bývali tam aj stromy, no teraz to bola holá planina. Pod nohami nám chrúmal sneh a ľad a každú chvíľu sme prekračovali trosky alebo popadané stromy. Brat mal v ušiach slúchadlá a počúval svoju úžasnú hudbu. Teda aspoň som si to myslela.
„Hej!“ Strkal mi slúchadlo do ucha. Ani som nestihla zareagovať.
„...a tornáda veľkostí F5 až F6 zasiahli celý svet a čo je najzvláštnejšie, všade sa to stalo v rovnakom čase. Bolo hlásené, že na niektorých miestach boli zaznamenané mrznúce tornáda, čo mohlo byť spôsobené ich veľkosťou. Väčšina miest bola zničená na nepoznanie. Šokujúce je, že tornáda sa vyskytli aj na miestach, kde predtým nikdy neboli. Pre tých, čo prežili túto svetovú katastrofu, vláda pripravila núdzové tábory na severe a strede USA, pri mestách R-“ Ticho. Sunny zobral MP3 do ruky a chvíľku ju prezeral.
„Baterka,“ usúdil.
„Keby si furt nepočúval tie sprostosti, mohli sme vedieť, kam máme ísť,“ vyčítala som mu.
„Brzdi, hej? Celý čas počúvam správy,“ bránil sa, „nechápem, malo to vydržať ešte hodinu...“ Poškrabal sa na brade.
„Kam pôjdeme?“ Povzdychla som si a sadla si na najbližší šuter.
„Na sever. Ale najprv pôjdeme do Van Dornu,“ ťahal ma na nohy.
Cestu sme prešli mlčky. Nikomu z nás sa nechcelo hovoriť. Van Dorn, mestečko blízko tomu nášmu, vyzeralo úplne rovnako ako Demopolis. Všade ľad a zima.
„Myslíš že je to dôsledok globálneho otepľovania?“
„Neviem, nie som klimatológ,“ odpovedal trochu agresívnejšie. Chvíľa ticha.
„Čo sa týka toho tábora, pôjdeme smerom na sever. A možno po ceste niekoho stretneme a bude vedieť kam presne ísť.“ Mykla som plecom. Snáď stihli rodičia včas uniknúť. Musím veriť.
Išli sme cez les. Mali sme prekážkovú dráhu, stále sme niečo preliezali a podliezali.
„Už neurobím ani krok,“ zničene som si sadla na holú zem. Tu nebola zmrznutá. Išli sme nepretržite už päť hodín, ak nerátam mini prestávky na občerstvenie sa vodou.
„Nebuď fajnová,“ zazrel na mňa, „pri hentom kameni sa utáboríme,“ ukázal na kameň asi sto metrov pred ním.
„Tak ďaleko?“ Dramaticky som sa vyvalila na zem. Táto hra sa mi začala páčiť. Zatvorila som oči.
„Moje nervy, zdvihni ten zadok zo zeme a makaj mi pomôcť so stanom,“ ťahal ma.
„Nemôžem, umieram,“ smiech som zadržiavala, no hrozilo, že každú chvíľu vyprsknem, a všetko pokazím. No prekukol ma.
Uškrnul sa, „takže ťa odtiaľto odnesiem,“ bez najmenšieho problému ma zodvihol a prehodil cez plece. Začala som sa metať zo strany na stranu. Vedel, že zrovna toto nemám rada.
„Nejaká si zrazu plná energie,“ zazubil sa. Už som to nevydržala a začala som sa smiať. Rozbehol sa so mnou na ramene na to miesto. Tam sa mi konečne podarilo dostať sa dolu. Brat sťažka dýchal. Ruksak som položila na zem a z jeho som vytiahla stan. Toto bolo ideálne miesto aj čas na táborenie. Hodinky na jeho ruke ukazovali niečo po pol siedmej. Pomohla som mu rozložiť stan. Potom išiel po drevo na ohnisko. Bolo dosť chladno. Mala som na sebe teplú mikinu a tenkú bundu. Sadli sme si okolo praskajúceho ohníku.
„So zásobami jedla vystačíme asi tak na dva týždne. Najviac,“ rozložili sme všetko jedlo okolo seba, „s vodou je to horšie. Maximálne na šesť dní, aj to som optimista,“ počítal. Normálne som videla ako mu behajú v hlave rovnice a čísla, „to je tá dobrá správa.“
„Dobrá správa? Chceš mi povedať, že je tu ešte niečo horšie, ako to, že o týždeň budeme piť vodu z potoku jesť divú zver, ktorá pravdepodobne bude mať besnotu?!“ Hovorila som neprirodzene vysokým hlasom.
„To jedlo... sú to len konzervované potraviny, čo veľmi nemusíš,“ pozrela som naňho pohľadom typu – neostane to všetko len tebe.
„Núdzové stavy vyžadujú núdzové riešenia,“ a zobrala som jeden balíček do ruky, trhnutím ho otvorila a začala jesť. Vyjavene na mňa pozeral, čo robím.
„Hmm...“ Žula som. „Nie je to až také zlé,“ preglgla som. Bolo to hnusné, ale bola som hladná akoby som nejedla už roky. Kašľať na chuť.
„Vidím,“ zasmial sa, „tvoj kyslý vyraz tváre len potvrdzuje, aké je to chutné,“ doberal si ma. Rypla som mu popod rebro. Elegantne sa uhol.
„No, ako si hovoril, že ťa už nudí denný stereotyp... Čo hovoríš na dnešok?“ Začala som inú tému.
„No, lepšie to už ani nemohlo byť,“ poznamenal sarkasticky. Radšej som sa zdvihla.
„Idem prestrieť spacáky.“ Oznámila som mu. Dobrá nálada sa vytratila. Na oboch doľahli udalosti z dnešného dňa. Nechcela som na to myslieť. Je to príliš bolestivé.
Stan som ešte trochu napla, aby na nás v noci nespadol. Trochu mi vadilo, že sa nemám kde umyť. No čo, hneď ako natrafíme na najbližší potôčik, vyumývam sa od hlavy po päty.
„Je to hotové?“ Vošiel do stanu a zakrýval si rukou ústa, lebo zíval.
„Áno,“ odpovedala som stroho a vliezla do svojho pelechu, „dobrú.“
„Dobrú noc,“ zašepkal.

Dosť dlho som nevedela zaspať, a keď sa mi to konečne podarilo, mala som nočné mory. Každú chvíľu som sa strhávala zo spánku. a to nebolo všetko. Teplota vonku klesla určite pod nulu, lebo zuby mi drkotali, aj keď som na sebe mala dva svetre a bundu. Prsty na nohách dom si ani necítila. Bola som si istá, že mi odmrzli. Vyteperila som sa z vaku, čo bolo vzhľadom na obmedzený priestor nášho aktuálneho príbytku dosť obtiažné a ešte som sa pokúšala nezobudiť brata. Celý čas som mala triašku.
„Je ti zima?“ Ozvalo sa za mnou. Takže predsa som ho zobudila.
„Och, prepáč. Spi ďalej,“ snažila som sa ho uspať.
„No, neviem, pri tom hlasnom drkotaní zubov asi nezaspím,“ zahlásil. Posadil sa.
„Prepáč.“
„Memo, ak ti taká zima, poď ku mne. Mne je horko,“ ponúkol.
„Do spacáku?“ Chcela som sa uistiť.
„Samozrejme, kam inam by si chcela ísť, keď vatra už zhasla?! Nenechám ťa prechladnúť.“ Doplazila som sa k nemu a vliezla k nemu do spacáku. Bol to zvláštny pocit.
„Ďakujem,“ dala som mu bozk na líce.
„Moje nervy, veď si celá premrznutá,“ šokovalo ho.
Pokúsila som sa znovu zaspať. A keďže mi bolo príjemne teplo a cítila som prítomnosť blízkej osoby, zlé sny sa akosi sami od seba vytratili. Sem tam sa mi pred očami zjavila nejaká hororová scéna zo zničeného mesta. Aj keď zničené bolo asi slabé slovo. Zobudila som sa až ráno na Sunnyho chrápanie. Príjemnú budíček. Ale bolo už svetlo.
Posadila som sa k pahrebe a naporciovala raňajky.