Bola asi polovica decembra, čo naznačovala mäkká biela vrstva zmrznutej vody v podobe malých hebkých vločiek. Uličky a ulice prekypovali ľuďmi, ktorí sa ustavične niekam náhlili. Niekedy ani nevedeli prečo a kde, ale predsa len tomu tak bolo - možno kvôli dnešnej dobe, alebo ľudskej chamtivosti, ktorá nedovolí človeku zastaviť, dokým nezíska čo najviac a hlavne pre seba. Ľudia boli zlí, sú zlí a budú zlí. Majú totižto slobodnú vôľu a je len na nich, ako budú konať. Nikto nemusí byť taký, aký je. Je to len a len na nás, ako vynaložíme s časom, ktorý nám bol daný. A uprostred tejto záplavy osôb sa nachádzala jedna, ktorá sa vôbec neponáhľala. Čierny polodlhý kabát zakrýval jeho hruď a tmavé nohavice zas obopínali jeho boky chlapca. Kapsa prehodená cez rameno sa hýbala v rytme jeho vlastných krokov, ktoré boli pomalé a nikam sa nenáhlili. Akoby preňho čas neexistoval, stal sa irelevantným. Hnedé oči uprené do zeme si nevšímali nikoho naokolo, len premýšľali a blúdili po mokrých dlaždiciach a pásoch špinavého snehu. Nebol ničím výnimočným ani svetoborným, bol to jednoducho Allen Walker - stredoškolský študent s rodičmi podnikateľmi. Stretával ich len zopár krát za týždeň, pretože otec sa z práce takmer ani nevracal domov a Allenova mama? Tá buď lietala po obchodoch alebo luxusných dovolenkách za peniaze svojho manžela, prípadne sa starala o firmu, ktorú rozbehla pred niekoľkými rokmi a za ten čas sa stihla stať pomerne populárnou a prosperujúcou.

Všetko ubiehalo tak rýchlo...