Svit zimných lámp

Bola asi polovica decembra, čo naznačovala mäkká biela vrstva zmrznutej vody v podobe malých hebkých vločiek. Uličky a ulice prekypovali ľuďmi, ktorí sa ustavične niekam náhlili. Niekedy ani nevedeli prečo a kde, ale predsa len tomu tak bolo - možno kvôli dnešnej dobe, alebo ľudskej chamtivosti, ktorá nedovolí človeku zastaviť, dokým nezíska čo najviac a hlavne pre seba. Ľudia boli zlí, sú zlí a budú zlí. Majú totižto slobodnú vôľu a je len na nich, ako budú konať. Nikto nemusí byť taký, aký je. Je to len a len na nás, ako vynaložíme s časom, ktorý nám bol daný. A uprostred tejto záplavy osôb sa nachádzala jedna, ktorá sa vôbec neponáhľala. Čierny polodlhý kabát zakrýval jeho hruď a tmavé nohavice zas obopínali jeho boky chlapca. Kapsa prehodená cez rameno sa hýbala v rytme jeho vlastných krokov, ktoré boli pomalé a nikam sa nenáhlili. Akoby preňho čas neexistoval, stal sa irelevantným. Hnedé oči uprené do zeme si nevšímali nikoho naokolo, len premýšľali a blúdili po mokrých dlaždiciach a pásoch špinavého snehu. Nebol ničím výnimočným ani svetoborným, bol to jednoducho Allen Walker - stredoškolský študent s rodičmi podnikateľmi. Stretával ich len zopár krát za týždeň, pretože otec sa z práce takmer ani nevracal domov a Allenova mama? Tá buď lietala po obchodoch alebo luxusných dovolenkách za peniaze svojho manžela, prípadne sa starala o firmu, ktorú rozbehla pred niekoľkými rokmi a za ten čas sa stihla stať pomerne populárnou a prosperujúcou.

Všetko ubiehalo tak rýchlo...

Vďaka tejto situácii nemali čas na výchovu syna. Možno by si ten čas aj našli, keby chceli, ale problém bol pravdepodobne práve v tom chcení. Platili mu súkromnú školu, stravu, strechu nad hlavou, znášali mu i modré z neba, kupujúc si jeho priazeň. Bol to však správny krok? Deptalo ho to viac, každou chvíľou, každým dňom, každým mesiacom, ktorý prežíval. Postupne zanevrel na školu, na priateľov a väčšinu času sa len potuloval mestom, ako tomu bolo aj dnes.

Sneh ticho padal...

Jeho jediný sen, jeho jediné prianie bol aspoň jeden spoločný večer, kedy by mohli posedieť a porozprávať sa. A on by im mohol urobiť radosť svojimi úspechmi v škole. Síce bol skoro vždy lenivý, no nikto ho v šachu ešte neporazil. Často hovorieval: "Ak kráľ nevedie, jeho poddaní ho nenasledujú." S týmto mottom vyhral veľa hier a súbojov. Aj napriek tomu nikdy nedával na hodinách pozor, vždy spal, prípadne lietal niekde v oblakoch, dívajúc sa z okna na belasú oblohu bez jediného vatového vankúšika. Mal potenciál, veľký potenciál, ale nevyužíval ho.

Žltý svit pouličných lámp sa odrážal od bieleho snehu...

"Chlapče..." Ozval sa hlboký starecký hlas, ktorý ho prebral z myšlienok. Sprvu si vlastne ani neuvedomoval, že sa prihovára k nemu. Opäť začul výzvu neznámeho. Pomaly zastal a uprel zrak na starca, ktorý sedel na studenej dlažbe uprostred ulice. Bol to žobrák, čo uhádol v prvej sekunde, keď ho zbadal. Z jeho starých šiat a kabáta skĺzol pohľadom na dotrhanú čiapku, ktorá slúžila na almužnu. Nebola v nej ani jediná minca, len vločky, ktoré sa do nej vpíjali ako atrament. Bradu mal zarastenú, takmer sivú, ako vlasy. Dobrácky svit v jeho očiach žiaril sťa dva plamienky nádeje, svetla uprostred tmy, ktoré hovorili, že aj na konci sveta bude všetko, ako má byť. Starcove pery sa roztiahli do takmer nebadaného láskavého úsmevu.
"Nechoď tadiaľ, kade vedie cesta. Vykroč tadiaľ, kde cesty niet a zanechaj stopu. Síce nejestvujú žiadne skratky, ale nenechaj sa odradiť. Kým žiješ, uč sa, ako žiť." Vľúdny hlas rezonoval v Allenovej hlave ako hra nedeľňajších zvonov - dunivo, očisťujúco, zvláštne. Sklopil zrak a jeho ruka sa na pár sekúnd stratila vo vrecku kabáta, odkiaľ vylovil pár drobných mincí, ktoré nakoniec vložil do starcovej čapice. Ten stále upieral svoje oči na mladíka pred sebou a na malú chvíľu sa zdalo, akoby sa díval na vlastného vnuka. Tých pár kovových krúžkov nebolo dostatočnou cenou za to, čo mu týmito slovami dal. Mohol by povedať, že precitol z akéhosi melancholického sna, ktorý trval takmer celý jeho život. Nejaký ten hlások vo vnútri mu hovoril, že tú svoju cestu si musí určiť sám a sám ňou kráčať po celý život, neberúc ohľad na rodičov. Pretože všetko bude robiť nielen pre ich, ale aj pre svoje dobro. Dotiahnuť to niekam, bez ich pomoci a podpory. Študovať, žiť vlastný život - učiť sa, ako ho žiť. Prvý krát za ten dlhý čas sa Allen usmial. Tým pravým, úprimným a šťastným úsmevom, na ktorý čakal. Síce mal ešte čo dobiehať, ale vedel, že to zvládne. Dokonca aj starcov úsmev sa rozšíril.
"Ďakujem..." Povedali takmer naraz, potichu, takmer nepočuteľne. Ich šepot odniesol severný vietor do neznáma, tak ako aj Allenov minulý život.
Už nikdy nestretol tohto starca, i keď tou cestou chodieval každý deň. Chcel mu poďakovať a opakovať to, dokým nepocíti satisfakciu, aj napriek tomu, že to nikdy vlastne nebude. Kedysi počul o archanjelovi Chamuelovi, ktorý vraj prinášal radosť zo života. Možno to bol on - a možno nie. Avšak odvtedy bolo všetko inak.

Ale všetko bolo tak, ako má byť...