Keď sa Drea ráno zobudila, najprv nevedela, ako sa do cudzej izby dostala. Pár sekúnd jej trvalo, kým jej došlo, prečo leží na gauči a nie vo svojej posteli. Až sa strhla a prudko posadila, keď si spolu s tým spomenula aj na všetko ostatné. A to aj v rátane nechutného obrazu Lala a Kivi pod jednou perinou. V tom okamihu na ňu doľahla depresia. Bola zmätená, nahnevaná. Nevedela, čo si má myslieť. Ten arogantný bastard všetko tak strašne skomplikoval. A najhoršie na tom bolo, že naschvál.
„Vyzeráš, akoby si celú noc nespala a pri tom ja som tá, čo ostala hore,“ ozvalo sa z rohu miestnosti.
Drea prekvapene pozrela k stolu, pri ktorom sedela Marisa stále v celkom rovnakej polohe, ako keď ju tam videla naposledy. Nechcelo sa jej veriť vlastným očiam. „Ty si fakt nespala?“
„Vravela som ti, že som mala prácu.“

Prolog

Sledoval som, ako do seba Dlamis tlačí už aspoň šiestu hrianku. Dnes sa chystala na celodenný veľký okruh okolo celého pozemku.
„Nemohla som tomu uveriť, Tal!“ vravela mi pobúrene. „Keď som sa jej prišla spýtať či s nami ide jesť, povedala, že vstala a raňajkovala už pred viac ako hodinou. Dokonca povedala, že s nami dnes nejde! Že vraj jej je to ľúto, ale má povinnosti. Ha! Len sa vyhovára!“
Ja som až taký prekvapený nebol. Predpokladal som, že sa nám bude vyhýbať.
„Naozaj? Aké povinnosti?“
„Vravela, že musí pomôcť svojmu otcovi riešiť nejaký pracovný problém. Je v pracovni a telefonuje. Ale aj tak! Chcem, aby išla!“
„Radšej ju už nechaj,“ povedal som a odpil si z kávy. „Ak nechce ísť, je to zbytočné.“
Jemne prižmúrila oči.

Ptáci. Všude kolem poletovali ptáci. Seděl jsem uprostřed velké blátivé kaluže a plakal. Už nic nebude jako dřív.