VK, kapitola 8- Jed čo mi ničí dušu

Kapitola 8- Jed čo mi ničí dušu. Skúsim sa prehrýzť cez ten hrôzostrašný sen, aby som mohla čo najskôr zazrieť tvár vedľa tej mojej, osvetlenú rannými lúčmi lásky.

Snívali sa mi samé nezmyslené veci. Bola som nepokojná a nervózna. Keď sa mi v sne zjavil Zero, plakala som nad jeho stratou. Nemohla som sa upokojiť. Chcela som sa prebrať, ale nemohla som. A zase tá horúčava, čo ma doháňala do šialenstva ma celkom ovládala. Mala som nočnú moru. Všade bola krv. Všetko bolo červené... a Zero, zase som ho videla. To on krvácal. Potom som niekoho videla ležať na zemi. Keď som podišla bližšie zistila som, že je to Hanabusa. Ťažko dýchal a v bruchu mal zabodnuté šípky s jedom. Videla som ho umrieť. Potom sa všetko zmenilo. Teraz som videla Kanameho tvár. Vedela som, že sa mu za chvíľu stane niečo zlé, ale nemohla som tomu zabrániť! Zúfalo som sa chcela zobudiť.
„Rýchlo! Rima, Senri! Musíme ju nejako upokojiť!“
Bola som vďačná, keď ma Hanabusov krik vytrhol z nočnej mori. S výkrikom som sa posadila. Nemohla som sa na nič sústrediť. Strašne som sa triasla. V tej chvíli sa prudko otvorili dvere a dovnútra vbehol Kaname. Ponáhľal sa rovno ku mne. Silno ma objal a ja, celá trasúca sa, som sa schúlila v jeho náručí. Tvár som si skryla v jeho košeli a s hrôzou v hlase som vravela:
„Všade je krv! Prečo? Prečo, Zero? A Hanabusa umrel tiež keď... lebo som nemohla...“ Celkom nezmyselné vety sprevádzali vzlyky.
„Yuuki, Yuuki, to je dobré. Upokoj sa. Už neplač.“
Pozrela som mu do očí a ďalej som sa ho snažila presviedčať, ani neviem vlastne o čom.
„Ale ty si tam bol tiež a skoro si aj ty...“ Celá nešťastná som sa na neho dívala.
„Ja som tu s tebou.“ Povedal upokojujúco a silnejšie ma objal, aby mi to dokázal.
„A Hanabusa...“ začala som, stále rozrušená.
„je tu tiež, pozri.“ Kamame mu rýchlo kývol a Hanabusa hneď priskočil, tak aby som na neho videla. Aj on sa tváril ustarostene.
„Dobre,“ povedala som a znova som sa skryla v Kanameho objatí. Dlho sme tak sedeli, kým sa mi dych neupokojil. Potom ma Kaname jemne chytil za bradu a zdvihol mi tvár. Nemohol skryť radosť vo svojom pohľade. Po tomto som túžila a konečne to mám. Videla som jeho tvár. Mohla by som sa do jeho očí pozerať stále a nikdy neprestať. Pomaly som sa k nemu priklonila, a keď sa naše nosy dotkli usmiala som sa. Bola som už úplne pokojná. Dokonca som si ani nemohla spomenúť na svoj sen.
„Ako s cítiš? Bolí ťa niečo?“ spýtal sa ma.
„Teraz...“ povedal som mu a priblížila som sa tak, až sa naše pery jemnučko dotýkali,
„sa cítim veľmi, veľmi dobre.“ Pobozkal ma.
„Chýbala si mi.“ Vydýchol mi do vlasov. „Ani nevieš, ako veľmi.“
„Isteže viem. Chýbala som ti tak, ako ty mne.“
„Áno.“ Zasmial sa potichu, a potom sa pozrel inde. Keď prehovoril, uvedomila som si, že tu nie sme samy. Na opačnej strane izby, ktorá bola taká veľká, že by pokojne mohla byť spoločenskou miestnosťou, stála skupina upírov. Boli piati. Celá osobná stráž.
„Povedzte mi, čo sa tu vlastne stalo predtým ako som prišiel?“ Kaname bol zvedavý a mňa prepadol slabučký pocit hanby. Hanabusa sa hneď chytil šance.
„Ja som bol rovno pred dverami na stráži, keď som počul ako plače. A keď som vošiel, prisahám, že bola ako šialená! Kričala zo spánku a keď sme sa ju so Senrim pokúšali upokojiť, začala sa mykať. Dokonca ma udrela po hlave!“ sťažoval sa Hanabusa a keď otvoril ústa, že bude pokračovať zastavila som ho.
„A keď budeš pokračovať, Hanabusa, poprosím Kanameho, aby ťa po hlave udrel tiež.“
„Žiadny problém.“ Povedal Kaname konverzačným tónom. Široko som sa na neho usmiala, a potom som sa vymotala z jeho objatia a zvalila som sa na vankúše. Rukou som si zakryla oči a povedala som:
„Nie je také dôležité, čo sa stalo...“ spod ruky som vykukla a pozrela na Hanabusu a rýchlo som pokračovala:
„Už mi je lepšie... no nie je to to hlavné?“ Pozrela som na Kanameho, ktorý ma sledoval.
„Z toho sa nevyvlečieš.“ Povedal mi a usmial sa, potom obrátil hlavu k Hanabusovi, aby si vypočul zvyšok jeho rozprávania. Lenže ja som znova zasiahla a Hanabusa vystrúhal nahnevanú grimasu, keď som ho už po druhýkrát stopla.
„Hanabusa, jediné slovo... a skončil si.“ Sladko som sa na neho usmiala. Kaname predsa nepotrebuje počúvať o tom, ako som tu vykrikovala.
„Ako chceš, Yuuki, ale potom nemám na výber a musím zavolať Samuru, aby sa na teba pozrel.“ Vyhlásil Kaname.
„Nemusí ma nikto prezerať!“ odporovala som mu. „Pozri, veď som v poriadku.“ A ako naschvál mi nohami prešla taká bolesť, až som sykla nad tým utrpením a objala si kolená. Kaname si len vzdychol a mávol na Hanabusu. Ten okamžite odišiel. Určite po toho upírieho lekára. Aj ja som si vzdychla.
„Len potrebujem čas,“ povedala som Kanamemu. Ostala som ležať. Kaname sa sklonil a zdvihol zo zeme moju hodvábnu prikrývku. Zakryl ma a pobozkal na čelo. O chvíľu sa už vrátil Hanabusa aj so svojím otcom. Keď vošli, Samuru sa nám obom uklonil.
„Rada vás znovu vidím, Samuru-san. Dúfam, že vy aj Tsukiko sa máte dobre.“ Cítila som v ňom nervozitu, hneď ako som spomenula jeho dcéru. Aj Kaname to cítil. Spýtavo na mňa pozrel. Len som zavrtela hlavou.
„Je neuveriteľné, že už hovoríte, Yuuki-sama!“ Samuru bol úprimne nadšený. „Vy ste samé prekvapenie, princezná.“ Po tom ako mi skontroloval teplotu a kládol mi rôzne otázky, ktoré nemali konca kraja, usúdil, že by som ešte pár dní nemala vstávať, a že jed už je z veľkej časti preč z mojej krvi a tá troška, čo ostala stále vyprchá, takže onedlho budem úplne v poriadku. Kaname bol veľmi šťastný, keď to počul a nemohol sa prestať usmievať. Samuru sa zdvihol a zamieril k dverám, ale zrazu sa otočil a pozrel na mňa:
„Yuuki-hime, ja som sa vám vlastne ešte nepoďakoval. Ten jed je pre nás, urodzených smrteľný. Takže keby ste nezasiahli, môj syn by určite...“ odmlčal sa.
„Takže vám veľmi ďakujem, Yuuki-sama. Som vašim dlžníkom.“ Hlboko sa uklonil a potom odišiel. Unavene som si vydýchla a lepšie som sa uložila na svojom obrovskom vankúši. Na chvíľu som zatvorila oči.
„Si unavená.“ Povedal Kaname. „Nechám ťa ešte oddychovať.“
„Nie, neodchádzaj.“ Povedala som nešťastne.
„Ale takto nikdy nezaspíš.“ Asi mal pravdu. Celý čas by som ho sledovala a nechala sa ním rozptyľovať.
„Tak dobre, môžeš odísť...“ povedala som namrzene, „ale musíš ma pobozkať, lebo ťa nepustím.“ Šibalsky som sa usmievala a očiach mi poskakovali ohníčky. Veľmi dobre som si uvedomovala, že vzadu v miestnosti máme päťčlenné obecenstvo, ale keď sa ku mne Kaname priklonil a ja som na tvári cítila jeho sladký dych, stali sa pre mňa úplne bezvýznamným. Nemohla som rozmýšľať na d ničím, keď ma Kaname držal a bozkával takto ako teraz. Keď ma pustil ešte ma pobozkal na krk a na kľúčnu kosť. Až potom vstal a v sprievode stráže vyšiel z mojej izby. Keď sa za nimi zatvorili dvere ešte som počula Kanameho hlas:
„Ani sa od nej nepohni.“ Hovoril skoro nepočuteľne, ale moje uši boli citlivé dosť, napriek tomu, že som bola slabá.
„Ani som neplánoval.“ Vyhlásil Hanabusa a skoro tie slová vykríkol. Potom sa ozvalo tiché „au“ keď ho niekto udrel po hlave. Všetci sa pomaly vzďaľovali až na Hanabusu, ktorého prítomnosť som stále cítila. Ale nie nadlho, pretože o chvíľku na to ma únava porazila a ja som zatvorila oči...
Keď som ich o pár hodín otvorila, bola noc. Obrovské hodiny z drahého dreva, ďaleko od mojej postele ukazovali, že sú dve po polnoci. Bola som stále unavená. Skúšala som znovu zaspať...ale bezvýsledne. Vzdala som to a posadila som sa na posteli. Bola som veľmi nervózna a v tejto obrovskej izbe sa mi nepáčilo. Je pravda, že som tu mala naozaj všetko od najprekrásnejšieho a najluxusnejšieho nábytku a zariadenia, až po malú sladkú bráničku vykladanú drahokamami, vedúcu na tajný balkón. Bolo to nádherné a strašne som bola zvedavá na zvyšok sídla. Celý dom musel byť krásny, veď Kuranovci ho zveľaďovalo stáročia. Sama som dobre vedela, že by som nemala vstávať, ale už tu viac nechcem ostať. Zavrela som oči a sústredila som sa. Ostrá bolesť v hlave ma donútila hneď prestať. Stále som toho veľa spraviť nevládala, ale aj táto krátka chvíľka stačila, aby som v mojom okolí vycítila, kde sa práve Kaname nachádza. Potešila som sa, že je tak blízko. Bol v izbe, hneď vedľa mojej. Potichu som vstala. Moje telo začalo okamžite protestovať. Krútila sa mi hlava a nohy ma ledva udržali. Chvíľu som len stála a zhlboka dýchala. To nič, vravela som si a pomaly som vykročila k dverám. Hodvábna nočná košeľa ma pri tej pomalej a opatrnej chôdzi šteklila na stehnách. Bola nádherná, ako všetky veci, ktoré som teraz získala.
Chytila som kľučku a otvorila dvere. Prekvapený Hanabusa stál rovno predo mnou a vypuľoval na mňa oči. Okamžite otvoril ústa, že ide proti mojej nočnej vychádzke rázne zakročiť, ale nenechala som ho. Rozhodujúco som zakrútila hlavou. Nad jeho bezmocným výrazom na tvári som sa len pousmiala a postavila som sa na špičky, aby som ho mohla pobozkať na líce. Potom som sa otočila smerom, kde som cítila Kanameho a vykročila som po dlhej rovnej chodbe. Na jej konci stál Akatsuki a vymieňal si s Hanabusom ustarostené pohľady. Neotočila som sa za tým ustráchaným blonďákom, ešte by si myslel, že ma môže nejako zastaviť a presvedčiť ma, aby som sa vrátila do izby. Akatsuki držal stráž rovnako ako Hanabusa, a ja som vedela, že som sa nemohla zmýliť. Za Akatsukim sa vynímali veľké dvere z tmavého dreva. Vôbec som nezaváhala a keď som prechádzala vedľa Kaina, dotkla som sa jeho pleca a on bez slova ustúpil, aby odhalil dvere za svojím chrbtom. Neobťažovala som sa zaklopať. Jemne som chytila kľučku zo zlata a otvorila som dvere, úplne potichu. Vošla som a rovnako nečujne som za sebou zatvorila. Rozhliadla som sa po miestnosti a hneď som ho zbadala. Ležal na svojej obrovskej posteli a čítal niečo tak sústredene, že si ma stále nevšimol. Usmiala som sa. Táto izba bola menšia ako moja, ale stále bola priveľká na pomery čo som bola zvyknutá. Zakrádala som sa k nemu. Bol ku mne otočený bokom a ja som stále vytešená, že si ma ešte vždy nevšimol rozmýšľala, či to nepredstiera. Prišla som až k nemu a objala som ho okolo pliec. Hneď na to ma chytil okolo pása a stiahol ma k sebe na posteľ. Teraz som ležala na jeho jemnom vankúši. Pritiahol si ma k boku a malými bozkami mi zahrnul celú tvár. Potom bozkával môj krk a medzitým vravel:
„Čomu sa tak tešíš? Tvojmu malému nočnému výletu?“
Žeby si všimol môj natešený výraz, keď som prichádzala? Veď bol otočený a ja som nespôsobila ani ten najmenší hluk.
„Všimol som si...“ usmial sa. Milovala som jeho úsmev. „Vedel som, že sa sem chystáš ešte skôr, ako si to vedela sama.“ Potom sa mi pozrel do očí.
„Prečo si vstávala? Veď si ešte celkom slabá.“
„Nemohla som tam ostať.“ Povedala som a potom si pritiahla jeho tvár, aby som mu mohla zašepkať do ucha.
„Chcem byť len s tebou.“ Vzdychol si a krásne ma pobozkal. Potom sa na mňa znovu pozrel a povedal.
„Yuuki, musíš odpočívať. Ak sa tvoj stav zhorší, nemal by som pokoja. Zbláznil by som sa.“
„Viem, že musím oddychovať. Veď aj som unavená... a tiež vyčerpaná.“ Dodala som. „Ale prosím, povedz, že tu môžem ostať s tebou.“ Pobozkala som ho jemnučko na pery. Pobozkal ma ešte raz späť, a potom ma prikryl svojou prikrývkou a objal ma. Ja som sa k nemu pritúlila a čelo som si oprela o jeho bradu. Na vrchu hlavy som cítila jeho dych, keď tichučko povedal:
„Isteže tu ostaneš a ja ťa už nikdy nepustím.“
Pritúlila som sa k nemu ešte viac a šťastná som pri ňom onedlho zaspala.
Konečne som mala pokojnú noc. Žiadne ťaživé sny ani nočné mory ma teraz netrápili. Zaklipkala som očami a spokojne som si vzdychla. Chvíľku som bola zmätená, keď som si nevedela hneď spomenúť, kde to vlastne som. Videla som nádherné okno s farebným sklom, cez ktoré slabučko dopadali do izby prvé slnečné lúče. Potom som si spomenula a otočila som sa na druhý bok za tou tvárou, pri ktorej som sa túžila zobúdzať. Kaname ma už sledoval. Bola som zvedavá či vôbec spal. Verila som, že bol schopný celú noc ma sledovať. Aj ja som sa dívala na neho. Bol dokonalý ako vždy. Zrak mi skĺzol na jeho odhalené hrdlo. Pokožku tam mal takú jemnú... Všetko čo som ďalej robila, bolo skoro podvedomé. Pomaly som sa zdvihla rukami a ľahla som si na neho. Pery som priložila na jeho krk a prechádzala som po jeho nádherne voňajúcej koži. Vzdychol si. To sa mi páčilo až priveľmi a podľa všetkého, to čo som robila sa veľmi páčilo aj jemu. Uvedomovala som sa silný smäd, čo ma kontroloval. Videla som na jeho hrdle, ako mu prúdi krv, no ľutovala som jeho nádhernú košeľu. Rýchlo som mu rozopla gombíky a ten kus drahej látky som hodila na druhý koniec postele. Už som viac nevydržala a pomaly som vnorila svoje tesáky do jeho hrdla. Ostal pokojný, napriek tomu, že na toto nebol zvyknutý. Ako čistokrvný veľmi svoju krv nerozdával. Samozrejme, keď išlo o mňa, to bol iný prípad. Mne svoju krv vždy dáva s láskou. Keď som ju pila, cítila som to a mohla som odhaliť, čo práve cíti on. A bola to láska. Šťastie a sila sa mi pomaly rozlievali po tele. Teplo som cítila až v končekoch prstov. Kým som pila, rukami som mu prechádzala po dokonalých svaloch na bruchu. On sa nehýbal, len ležal zo zatvorenými očami a tešil sa z našej blízkosti. Stále som z jeho krvi cítila, že je šťastný . Keď som bola hotová, jemnučko a veľmi opatrne som vytiahla zuby a pobozkala som mu zranené miesto na krku. Potom som sledovala, ako rýchlo sa jeho dve ranky hoja. Ostala som na ňom ležať a hlavu som si oprela o jeho hruď.
Dýchal pomaly a pravidelne. Celú hodinu sme sa nepohli. Ja plná energie a on oslabený mojím veľkým apetítom, sme navzájom počúvali tlkoty našich sŕdc. Bola to tá najdokonalejšia vec na svete. Počúvať pravidelné údery jeho srdca, vedieť, že takto bije len pre mňa, a že mi celé patrí, nech sa deje čokoľvek....