VK, kapitola 6- Sprievod

Kapitola 6- Sprievod. Keď príde čas, aby som prevetrala svoju ostrú zbraň, len sa usmievam a užívam si hrôzu v tvárach, ktoré mám pred sebou.

„Yuuki-chan,“ hlas ma zobudil a keď som otvorila oči, videla som Hanabusu ako otvára dokorán okno.
„Vsávaj, no taaaaak.“ Vravel a ťahal zo mňa prikrývku.
„Ty si ale otravný.“ Zamumlala som a posadila som sa. Potom som vošla do kúpeľne a zabuchla som za sebou dvere.
„Keď budeš hotová, príď dole!“ kričal za mnou Hanabusa. Ponáhľala som sa. Chcela som odísť čím skôr. Schádzala som po schodoch. Akatsuki a Senri práve odchádzali. Keď ma zbadali, uklonili sa.
„Shiki-san, nezabudni, o čo som ťa žiadala.“
„Áno, Yuuki-sama.“ Znovu sa uklonil. Sledovala som ako odišli, potom som šla za Hanabusom.
„Vyrážame?“ spýtala som sa.
„Áno, čakáme len na tvoj signál.“ Povedal namrzene.
„Dobre, tak poďme!“ Spolu sme prešli do haly. Tam už čakala Rima spolu s Rukou. Hanabusa odniesol moje veci do auta. Keď bol hotový otvoril mi dvere vzadu. Nastúpila som. Druhé auto čakalo za nami a v ňom už za volantom sedela Ruka a Rima vedľa nej. Hanabusa naštartoval a konečne sme sa pohli. Sledovala som zmenšujúci sa dom.
„Hanabusa, ako je sídlo ďaleko?“
„Asi sedemsto kilometrov na západ.“
Vzdychla som si. To bude dlhá cesta. Vyšli sme na hlavnú ulicu, keď sa Hanabusa otočil dozadu, aby na mňa pozrel.
„Neboj, zabavíme sa!“ povedal celý nadšený.
„Preboha! Pozeraj sa na cestu! Veď šoféruješ!“ Celá narvózna som mu rýchlo odtlačila hlavu.
„Ou, do frasa!“ povedal, pretože prešiel do protismeru. Rýchlo uhol trúbiacemu autu a keď nás míňalo nahlas kričal: „Nevytrubuj ty pako, ale radšej sa nauč šoférovať!“ celý urazený sa znovu plne venoval ceste.
„Nebol si to náhodou ty, čo mu vbehol do cesty? Čo pokrikuješ, do pekla?“
„Pokoj, Yuuki-chan!“ usmieval sa, „pozri, čo tu mám.“ Hodil mi nejaké cédečka.
„Čo povieš?“ celý šťastný začal poskakovať na mieste. Vyzeralo to strašne komicky. Bol natešený ako malé dieťa. Netušila som z čoho.
„Pusti čo chceš.“ Povedala som mu s minimálnym záujmom a hodila mu cédečka späť.
„Ako chceš.“ Škeril sa od ucha k uchu. O chvíľu sa už celé auto otriasalo nejakým technom.
Hanabusa skackal za volantom zo strany na stranu a mykal pri tom hlavou. Ja som sa neudržala. Smiala som sa tak veľmi, až mi slzili oči.
„Preboha, Hanabusa, prestaň s tým, lebo tu umriem!“
Mykol plecami, ale ubral zo zvuku a pustil ľahkú rockovú skladbu. To bolo oveľa lepšie. Teda aspoň minútu, kým nezačal spievať. Hádzal pri tom grimasy a krútil hlavou tak veľmi, až som sa čudovala, že sa mu pritom nezlomí krk. Lenže hlas mal nádherný. Presne ako všetci upíri.. Pre nás to bolo prirodzené. Rozosmieval ma už tri hodiny. Začínala som byť hladná.
„Hanabusa, môžeme niekde zastaviť? Chcem sa najesť.“
„Dobre, ale musíme sa poponáhľať. Teraz to pre teba nikde nie je bezpečné.“ O päť minút sme zastavili. Ruka a Rima sa celú cestu držali za nami. Vystúpila som z auta, keď mi Hanabusa otvoril dvere.
„Rima, Ruka, najete sa so mnou?“ spýtala som sa.
„Isteže, nenecháme vás samú ani na chvíľku. Yuuki-sama.“ Povedala Ruka a podišla ku mne. Hanabusa sa opieral o kapotu auta.
„Nech vám to netrvá dlho.“ Povedal a v jeho hlase som počula obavy. Rima šla prvá a Kontrolovala všetko, čo vyzeralo podozrivo, ale pred malou reštauráciou nebol vôbec nikto. Ešte raz som pozrela na Aida. Hľadel za nami a tvár neodvrátil ani potom, keď sme vošli dnu. Ani vnútri nikto nebol, čo sa mi už nezdalo také normálne. Rima obsadila stôl hneď pri dverách. Len pre prípad, ak by sme potrebovali rýchlo vypadnúť. Posadili sme sa k stolu a nemuseli sme čakať ani chvíľku, lebo dvere za veľkým pultom sa otvorili a čašník, ktorý sa v nich objavil, zamrzol s rukou na kľučke. Rýchlo sa však spamätal a pohol sa k nám. Z jeho mysle som vyčítala nervozitu, ale nie nepriateľskú. Jednoducho ho zaskočili tri nezvyčajne nádherné ženy. Bol celý v rozpakoch a po ceste k nám zakopol asi štyrikrát.
„Od neho nič nehrozí, je len prekvapený.“ Povedala som mojim spoločníčkam potichu. Obe nepatrne prikývli. Mladučký čašník sa konečne dopotkýnal až k nám.
„V....vítam vás, slečny! Čo...by....by ste si dali? Máme výborné menu.“ Koktal rýchlo a rukou ukázal na pult, kde bola ponuka. Rýchlo sme si objednali a keď odišiel Ruka sa usmiala:
„Je z nás úplne hotový!“ smiali sme sa spolu. Jedli sme rýchlo a kým sme čakali, aby sme mohli zaplatiť, som sa začala prehrabávať vo vreckách. Musela som si kýchnuť.
„Nemáte vreckovku?“ Rima mi ju podala práve včas. Ticho som si kýchla a vreckovku zahodila. Konečne sme zaplatili a vyšli sme z reštaurácie. Zabočili sme k autám, ale Hanabusu sme nikde nevideli. Chvíľu sme sa obzerali, no nebol nikde naokolo. Ruke zazvonil telefón. Zdvihla ho ale nepovedala ani slovo, len počúvala. O pár sekúnd zložila. V očiach mala veľkú ostražitosť a kontrolne prečesávala pohľadom okolie.
„To bol Hanabusa.“ Oznámila nám. „Musíme okamžite vyraziť, Yuuki-sama.“ Bola nervózna a rýchlo ma viedla k svojmu autu. Všetky sme nasadli a Ruka šialenou rýchlosťou naštartovala auto a hnala sa po ceste.
„Čo sa deje, Ruka? A kde je Hanabusa?“ spýtala sa Rima, práve keď som so otvorila ústa, že spravím to isté. Ruka ešte pridala a potom začala vysvetľovať:
„Sleduje nás asi desať upírov. Hanabusa ich vycítil, ešte z diaľky a vybral sa za nimi. Podľa neho sú všetci tretej triedy, takže by nemal mať problémy.“
„Nemal by?“ zopakovala som a hlas sa mi trochu triasol.
„Vaša bezpečnosť je prvoradá, Yuuki-hime.“ Povedal Rima, ale Ruka ju prerušila a hovorila ďalej:
„Myslím, že to bude v poriadku... Hanabusa zavolá, keď bude hotový, a potom sa k nám pripojí. Nie je veľmi rás, že nemôže byť stále s vami, Yuuki-sama,“ povedala mi už pokojnejším hlasom.
„Som si istá, že spraví všetko preto, aby bol čím skôr po vašom boku. A nie len preto, že mu to Kaname-sama prikázal. Záleží mu na vás, tak ako nám všetkým a strážil by vás do konca večnosti aj bez príkazu.“
Chvíľu bolo ticho. Určite svoje slová myslela vážne. Bola úprimná.
„Ďakujem, Ruka,“ povedala som. Rima sedela vedľa mňa cítila som, že nervozita pomaly opadávala aj z nej. Áno, Hanabusa, ponáhľaj sa späť a nesklam ma. Potom sme už len mlčali. Často sme pohľadom zablúdili k malému mobilu, dúfajúc, že zazvoní čím skôr. V ceste sme pokračovali asi dve hodiny. Hanabusa sa stále neozýval. Ach, do frasa, dúfam, že je v poriadku. Po ďalšej hodine som už začala veriť tomu, že toto všetko sa neskončí dobre. Srdce mi vynechalo jeden úder, keď sa mobil konečne ozval. Ruka rýchlo siahla po ňom a vzdychla si:
„To je Akatsuki,“ potom zdvihla. Počuli sme len časť rozhovoru:
„Ach, či je všetko v poriadku?“ jej mierne hysterický hlas prezradil Kainovi, že niečo pravdepodobne nevyšlo podľa plánu. Ruka mu začala vysvetľovať:
„Prenasledovali nás a Hanabusa ostal, aby sa o nich postaral...už je to viac ako tri hodiny, stále čakáme, že sa ozve, ale...áno...Yuuki-sama je v bezpečí a o hodinu by sme už mali doraziť...dobre...aj ty si dávaj pozor, Akatsuki.“ Povedala a nakoniec zaklapla mobil.
„Už dorazili na miesto a práve sa snažia spojiť s Kanamem-sama. Akatsuki si myslí, že by sme sa mali poponáhľať. Ak dorazíme a budete v bezpečí, Yuuki-sama, môžeme sa vrátiť a pomôcť Hanabusovi.“
„Ale ak pôjdete obe, tak sa tam sama určite zbláznim!“ protestovala som. „Otočme sa hneď! Aj ja pomôžem!“
„To neprichádza do úvahy, Yuuki-hime,“ povedala Rima rozhodne. „A okrem toho si nemyslite, že budete sama. Okolo celého sídla Kuranovcov sú rozmiestnení urodzení. Desiatky urodzených! Strážia a dozerajú úplne na všetko, čo sa deje v okolí domu. Už na vás čakajú. Kaname-sama sa o všetko postaral.“
„Áno,“ súhlasila Rima, „Všetci túžia po tom, aby vás mohli chrániť. Tam vám nebude nič hroziť, naozaj!“
„Dobre teda,“ pripustila som nakoniec. „Ponáhľajme sa! A potom okamžite vyšlite dosť posíl na to, aby ste sa ubezpečili, že sa Hanabusa vráti. Vy ostanete so mnou...želám si to. Už stačí aj to, že sa do problémov namočil ten idiot.“
„Ako rozkážete,“ povedala Ruka a poriadne stúpila na plyn. Asi po dvoch minútach nás čakalo prekvapenie. Za nami uháňalo auto. Otočila som sa, aby zistila o čo ide. Čierne auto nás doháňalo a keď bolo už dosť blízko na to, aby som rozoznala, kto v ňom sedí, úsmev sa mi pomaly roztiahol po tvári. Bol to Hanabusa! Zamával na nás a naznačil, aby sme nezastavovali. Namiesto toho zdvihol mobil a ukázal naň. O tri sekundy už mala Ruka svoj telefón pri uchu a rýchlo zapla hlasný odposluch, aby som počula aj ja s Rimou.
„Dostal som ich sedemdesiatdva...“ práve vravel Hanabusa. No niečo mi na jeho hlase nesedelo. Teraz hovoril veľmi vážne, čo sa mu vôbec nepodobalo. Za iných okolností by sa práve chvastal a hlas by mal naplnený radosťou. Keď ďalej pokračoval a tón jeho hlasu ostal rovnako vážny, mi ten natešený úsmev zmizol z tváre. Situácia bola zlá.
„Myslel som, že ich je približne desať! Doteraz netuším odkiaľ sa tam mohli nabrať toľkí!“ teraz bol nahnevaný. „Čo si tí idioti mysleli? Že necháme Yuuki len tak si zájsť na výletík po okolí a nebudeme ju strážiť?“
„Preboha, Hanabusa! Nechaj si tie žartíky na inokedy.“ Vravela mu Ruka. Ale nebezpečný tón, akým to hovoril mi jasne naznačoval, že jemu tu nič vtipné nepripadalo. Začala som sa o neho obávať.
„Hanabusa, si v poriadku?“ spýtala som sa s tichým zúfalstvom v hlase, „nie si zranený?“
„Isteže nie. Nemusíš sa obávať, Yuuki-chan.“ Povedal a ja som sa otočila dozadu, aby som sa na neho mohla pozrieť. Usmial sa. Tak predsa. Bolo mi oveľa lepšie. Ale až toľko upírov! To ma prekvapilo.
„Lenže som vám chcel povedať niečo iné. Nie len sa pochváliť s tým, koľko som tých bastardov zlikvidoval.“
„No ešte prd tým, Hanabusa.“ Skočila mu do reči Ruka, „Ubezpečil si sa, že máš všetkých?“
„Keby si ma láskavo nechala...!“ začal sa znovu rozčuľovať.
„K tomuto problému som sa chcel dostať.“ Na chvíľu sa odmlčal, ale potom pokračoval:
„Pár mi ich utieklo dopredu, čo znamená, že musia byť tu naokolo. Preto som tu.“ Povedal a jeho hlas prekypoval nenávisťou ale hlavne nebezpečenstvom.
„Prišiel som si po nich... a preto nepoľavujte v ostražitosti. Ruka, Rima! Chráňte Yuuki-hime, nech sa deje čokoľvek...“
„To je samozrejmosť.“ Povedala mu Rima. Na pravej strane ceste sa niečo mihlo. Nikto si to nevšimol. Okrem mňa. Sústredila som sa, napla som všetky zmysly a po chvíľke mi to bolo jasné.
„Yuuki-sama?“ oslovila ma Rima, pretože si všimla, ako uprene hľadím von.
„Hanabusa, tridsať metrov napravo bežia pozdĺž cesty štyria.“ Povedala som. Všetci rýchlo otočili hlavy ku kraju cesty a zadívali sa do hustých stromov. Oni ich vidieť nemohli, no ja som si bola istá. Hanabusa prudko stočil volant a keď auto zastalo, rýchlo vyskočil.
„Ruka!“ zakričal ešte, a potom zmizol medzi stromami. Ruka na jeho povel ešte pridala. Ručička tachometra sa teraz blížila k dvesto dvadsiatke. Uháňali sme vpred, ale niečo sa stalo. Ruka prudko zabrzdila, potom zase pridala plyn a niečo zrazila. Upíra.
Kým som si stihla uvedomiť, čo sa deje, zo stromov sa na nás vrhli ďalší. Ako zmyslov zbavení skákali na naše auto, no Ruka nezastavila, ale stále pridávala. Ďalší upír sa vrhol rovno pred auto. Úplne zaskočená som rozmýšľala nad tým, prečo to spravil, a potom som to zistila.
„Do pekla! Nie!“ rozčuľovala sa Ruka a keď auto začalo strašne nápadne spomaľovať dodala:
„Ten jeden spôsobil defekt. O pár sekúnd zastanem. Rima, priprav sa!“
Keď Ruka prudko zabrzdila, zrazila ďalších dvoch. Potom aj s Rimou vyskočili z auta a bežali k najbližšie stojacím upírom. Vybehla som tiež. Rýchlo som siahla k sukni a chytila Artemis. Zakrúžila som zbraňou a upíri čo sa rozbehli ku mne teraz zapochybovali a spravili pár krokov vzad. Pousmiala som sa a priskočila som k nim tak rýchlo, že si ani neuvedomili, čo sa deje a jediným pohybom som s Artemis zničila troch. Pri uchu mi niečo zasvišťalo. A potom ma niečo škrablo na ramene.
„Yuuki-sama!“ kričala na mňa Rima.
„Nech vás nezasiahnu! Určite sú jedovaté!“
Obzrela som sa doľava. Päť upírov stálo asi sto metrov odo mňa. To oni po nás strieľali. Rozbehla som sa k nim. Všetci v panike zamierili na mňa a vystrelili, no maličké šípky boli pomalšie ako ja. Pôvabne som cez ne preskákala až som sa dostala k nim. V okamihu som s nimi skoncovala. Ruka a Rima práve zničili dvoch ďalších. Stála som na mieste a snažila sa zachytiť každý pohyb, zvuk či vôňu okolo mňa... ale nič viac som necítila. Zdalo sa, že je po všetkom. Rima pribehla ku mne a celá nervózna sa pýtala:
„Ste v poriadku, Yuuki-sama?“
„Áno,“ povedala som a odložila zbraň.
Podišla k nám Ruka. Ešte stále bola v pohotovosti.
„Všetko v poriadku.“ Povedala o minútu, a potom vykročila po ceste. Otočila sa povedala nám:
„Yuuki-sama, mali by sme sa čím skôr dostať do bezpečia. Asi o desať kilometrov by sme mali naraziť na nejakú hliadku, ale dovtedy... ešte nie je po všetkom.“
Šli sme dolu po ceste. Museli sme pohľadať Hanabusu, pretože Rukino auto bolo nepoužiteľné. Ruka išla vpredu a dávala pozor na každý pohyb či zvuk naokolo. Všetko bolo v poriadku. Ani ja som na okolí necítila žiadne nebezpečenstvo. Kráčali sme asi päť minút, kým Ruka zrazu nezastala. Šokovane hľadela dopredu. Rima pribehla k nej. Keď zbadala to čo ona, rukami si zakryla ústa. Čo také strašné zbadali? Hádam len Hanabusa...!? Rýchlo som prišla k nim a pozrela som sa smerom, kadiaľ hľadeli. Áno, stalo sa presne to, čoho som sa obávala.