VK, kapitola 13- Pod diamantmi a ametystmi

Po celý čas ostal pri mne. Cítila som ho vedľa seba, aj keď som bola na smrť vyčerpaná a nemohla sa hýbať. Asi po štyroch hodinách som sa prvýkrát pohla. Otvorila som oči a snažila som sa udržať viečka. Kaname sedel vedľa mňa a pozoroval ma, keď som si prstami stále od krvi, prešla po krku, kde ma zranil a hľadala som už dávno neexistujúce stopy po jeho tesákoch.
„Prečo si ma nezastavila?“ spýtal sa ma so zúfalstvom v hlase a skryl si tvár do dlaní. Cítil sa veľmi bezradne a skľúčene za to, že sa neovládol a sám sa nedokázal zastaviť.
„Ako by som mohla?“ posadila som sa a odtiahla mu ruky z tváre. Potom som sa usmiala.
„Bola som šťastná. Tak prečo by som ťa chcela zastaviť? A okrem toho, potreboval si ma.“
Pozeral na mňa, stále sa obviňujúc.
„Páčilo sa ti to?“ spýtala som sa ho zvodným hlasom a držala ho očami v zajatí. Konečne sa usmial a keď mi odpovedal priblížil sa úplne blízko k mojej tvári.
„Nevieš si predstaviť.“ Priklonil sa ešte viac a perami sa dotkol môjho čela. Potom mi prešiel po nose až k ústam. Dal mi jemný božtek a začal mi perami prechádzať po sánke.
Chvíľu som ho nechala. Aj tak sa mi to veľmi páčilo.
Ale keď ma chytil oboma rukami za pás a otočil ma chrbtom k sebe, chcela som ho zastaviť. Vôbec si však nevšímal môj slabý pokus, keď som ho chytila za ruky, ktorými ma práve objímal. Namiesto toho ma len k sebe pritiahol ešte bližšie a začal ma bozkávať na chrbát.
Bolo to príjemné a musela som sa usmievať, lebo ma to šteklilo. Ľavou rukou ma hladil po boku.
Ponáhľala som sa a zastavila som ho skôr, akoby bol až príliš nadšený. Potichu som sa čudovala:
„Nezabavil si sa už dosť toto ráno?“ Stále ma nechcel pustiť a držal ma otočenú, takže som mu nemohla vidieť do tváre. Ale podľa mňa sa usmieval.
„Isteže áno.“ Povedal mi a keď som sa začala vrtieť, pustil ma. Otočila som sa k nemu.
„Som hladná, takže odchádzam.“ Postavila som sa a ešte skôr ako som sa vybrala do jedálne, som rýchlo vošla do kúpeľne a zmyla som mi krv z rúk. Potom som si obliekla čisté šaty a keď som bola hotová, spolu s Kanamem som vyšla z izby. Keď sme prechádzali cez halu zachytila som jeho nemrzený výraz tváre. Prečítala som mu myšlienky a strašne som sa rozosmiala, keď som videla na čo myslí. Oveľa radšej by teraz ostal so mnou hore v izbe a preklínal naše žalúdky, že nám to prekazili. To ako sa tváril bolo absurdné a ja som sa len stále smiala a smiala. Keď som sa upokojila a sadla si k stolu, Kaname ma pobozkal na líce a povedal:
„Smej sa ešte.“ Usmiala som sa a bozk som mu vrátila. Sadol si vedľa mňa, práve keď sa dvere rozleteli a dovnútra vletel Hanabusa, ospravedlňujúc sa, že ho sotila Ruka, ktorá vchádzala za ním. Tá ho udrela zozadu po hlave, a potom sa nám uklonila. Stále som cítila únavu, ale nebolo to také strašné. Rýchlo sme sa najedli a vrátili sa do haly, kde na nás čakali Rima a Shiki. Stále ostávalo veľa vecí, ktoré sme museli vyriešiť. Do plesu ostávalo už len pár dní.
Kým Kaname a Akatsuki riešili bezpečnosť okolia, odišla som si sadnúť do pohodlného čierneho kresla pri okne. Hanabusa podišiel ku mne, pretože Shiki a Rima práve odišli.
„Si unavená.“ Konštatoval a sledoval ma ako sa rozvaľujem v kresle.
„Nič, čo by som nezvládla.“ Povedala som mu trochu odmerane, aby som mu neznačila, že v tejto téme si má zanechať odstup. Sledovala som Kanameho ako pozorne počúval, čo mu hovorí Akatsuki a Ruka. Potom sa otočili ku mne.
„Yuuki, si si istá, že sa do takej miery môžeš spoľahnúť na svoje schopnosti?“ Kaname sa na mňa pozeral s obavami v očiach.
„Ako ešte ťa mám presvedčiť?“ Postavila som sa a pomaly som kráčala k nemu. „Túto schopnosť ovládam dokonale.“
„Yuuki-sama, bude ich veľmi veľa. Nevieme si ani predstaviť, aké to pre vás bude náročné.“ Akatsuki bol neistý rovnako ako Kaname. Môj plán spočíval totiž hlavne v tom, že čo najrýchlejšie budem skúmať mysle všetkých pozvaných upírov a sama odhalím tých nebezpečných. Myšlienkami dám vedieť Kanamemu, ktorý, ako mi povedal, sa o ostatné už postará.
„Bude to náročné, ale je potrebná aby to tak bolo. O toto sa postarám ja. Akatsuki, vy myslite len na vaše úlohy.“ Pozrela som na neho a na Ruku.
„Koľko ich presne bude?“ spýtala som sa.
„Sedemstošesťdesiat.“ Oznámil mi Hanabasa a postavil sa k nám. Mal hostí na starosti, keďže po Kanamem bol spoločensky najznámejší on. Stála som vedľa Kanameho. Keď som si pri tom čísle vzdychla, chytil ma okolo pása. Pozrela som na neho. Bude to ťažké pri toľkých ľuďoch, ale nie nemožné. Predpokladali sme, že nepriatelia sa neopovážia zaútočiť priamo. Nešťastie, Kaname má medzi pozvanými veľa verných, ktorý by boli odhodlaní nás tiež chrániť. Pre nepriateľov by útok na verejnosti znamenal istú smrť. A okrem všetkého, Kaneme vzbudzuje prirodzenú autoritu u každého upíra. Nemyslím, že by sa niekto odvážil čo i len uraziť ho, nieto napadnúť.
Ukázala som mu, čo si myslím. Bola som prekvapená, keď mi ukázal aj on, čo vzbudzujem v ostatných ja. Užasnuto som mu hľadela do očí. Všetci cítili obrovský rešpekt, autoritu rovnako ako u Kanameho a strach. To ma zaskočilo.
„Prečo sa ma boja?“ Spýtala som sa ticho rozladeným hláskom, stále pozerajúc Kanamemu do očí. Zasmial sa nad mojím náhlym zmätkom. Tak som sa pozrela na Akatsukiho. Ten netušil, čo mi má povedať a začínal riadne červenieť. Ruka sa zasmiala na Kainovej tvári. Nezrela som mu do mysle a cez jeho oči som hľadela sama na seba. Až potom som pochopila, prečo je v rozpakoch. Moja tvár bola roztomilá a tak verne som na Kaina pozerala a čakala, že mi povie niečo rozumné na otázku, ktorej podstatu ani nezachytil.
„Yuuki, nechaj to tak.“ Ozval sa Hanabusa a tiež sa usmieval od ucha k uchu. Bola som zvedavá či aj v ňom vzbudzujem strach, tak som sa mu tiež pozrela do mysle. Usmiala som sa na neho, keď osm konečne našla, čo som chcela. Áno, aj Hanabusa mal strach. Ale nie zo mňa. Bál sa, že sa mi niečo stane. Nechcel aby som sa ocitla v nebezpečenstve.
„Yuuki, čo keby si ich už nechala?“ Zasiahol Kaname a chytil ma za ruku. „Pozri ako si ich vyviedla z miery. Hrať sa z ich mysľami môžeš aj neskôr.“ Išla som za ním, lebo ma držal. Otočil sa na stráže: „Dokončite všetko čo treba.“
„Áno, Kaname-sama.“ Povedali všetci traja jednoducho a hľadeli za nami, keď ma Kaname vyviedol z miestnosti...
„Čo by si chcela robiť?“ spýtal sa ma, kým sme kráčali hore schodmi.
„To je mi jedno... ak si pritom, všetko je dokonalé.“
Usmial sa. Prekvapilo ma, keď len prešiel okolo svojej izby a ťahal ma ďalej po chodbe. Zastal však hneď pri ďalších dverách. Bola to moja prvá izba a najkrajšia v celom sídle.
„Chcem ti niečo ukázať.“ Povedal mi a otvoril dvere. Vošiel ako prvý a keď som šla za ním, rýchlo mi položil ruku na oči.“
„Ale no tak, Kaname!“ smiala som sa a snažila sa odtlačiť jeho ruku. No on sa nenechal presvedčiť a tak som pomaly kráčala dopredu.
Zastavil ma aby sa mohol postaviť za môj chrbát. Potom ma zozadu objal a bradu si položil na moje plece. Cítila som na krku jeho dych. Usmiala som sa a keď som to už nemohla vydržať, povedala som mu:
„Na čo čakáš? Som zvedavá!“ Aj on sa zasmial a pomaly zložil ruku z mojich očí...
Ostala som len prekvapene stáť. Predo mnou sa po celej zadnej stene rozpínala prekrásna fialová látka. Hodváb, pomyslela som si. Nádherne sa skrúcala a nenápadne prechádzala do sýtožltej fary, pričom padala okolo postele až na zem, tvoriac ligotavé závesy. Bol to ten najskvostnejší baldachýn na celom svete. Lepšie som sa prizrela tomu ligotu a zbadala som malé kamienky. Bola som očarená. Len som tam stála a s úžasom hľadela na tú hru farieb a lesku.
„Páči sa ti.“ Usúdil Kaname a usmievajúc sa sledoval moju tvár.
„Diamanty a ametysty?“ spýtala som sa potichu, ešte stále užasnuto.
„Áno,“ zašepkal mi Kaname do ucha a pobozkal ma na krk. „a tiež zlato. Presne ako si chcela.“ Nebolo pochýb, že tá krásna žltá látka je vytkávaná zlatom. Nádherne sa leskla.
„Ale veď vtedy som len žartovala...“ spomínala som si, keď som mu to povedala a tiež určite vedel, že to nemyslím vážne.
„Nechceš sa lepšie pozrieť?“ spýtal sa a znovu ma pobozkal na to isté miesto pod uchom. Podišla som bližšie k posteli. Kaname ostal stáť vzadu a len ma pozoroval. Vošla som medzi závesy a ľahko som priložila ruku na jemnučkú látku. Bola taká úžasná na dotyk... Chytila som ju aj druhou rukou a pritiahla si ju k tvári. Zatvorila som oči a pousmiala som sa nad tým šteklením na nose.
Zrazu som cítila ako ma okolo pásu objímajú Kanameho ruky. Tak ako predtým, aj teraz stál za mnou a prstami ma hladkal po brušku. Sklonil sa a zašepkal mi vyčítavo do ucha:
„Povedz, že to všetko nerobíš naschvál...“
„Čo?“ usmiala som sa.
„Ty nevieš?“ bol prekvapený, „tak sa pozri.“
Vedela som, čo tým myslel, a tak som mu nazrela do mysle. Chvíľku som čakala, lebo sa nesústredil. Až potom, keď si vyjasnil myšlienky sa konečne upokojil. Myslel na okamih, keď som sa pustila jeho ruky a podišla k hodvábnym závesom. Zľahka som sa dotýkala látky a prekrásne sa pri tom usmievala. Môj biely svetrík s mojou bielou pokožkou vyzeral medzi tou sýtožltou veľmi pekne. Dokonale som dopĺňala hru farieb, keď som si látku priložila k tvári a moje vlasy odrážali ligot všetkých malých diamantov. Vtedy som pochopila, čo tým myslel. Keď som zatvorila oči, prekvapila som sa nad tým, ako som vtedy vyzerala.
Bola som jednoducho... nádherná. Až tak nádherná, že si Kaname myslel, že ho naschvál provokujem.
„Ach, toto.“ Povedala som, keď som opustila jeho myseľ. No vzápätí som sa prekvapila.
„Kedy si...?“ chcela som sa spýtať, lebo Kaname už stihol vyzliecť môj svetrík a až teraz som si všimla, že ležím na posteli.
„Keď sa niekomu hrabeš v myšlienkach, si zvlášť nevšímavá.“ Usmial sa.
„Ale toto bolo hnusné zneužitie situácie!“ Napriek všetkému som sa tiež usmievala. Chytila som ho za golier košele a pritiahla ho bližšie k sebe. Zvalil sa na mňa.
„Myslíš?“ spýtal sa a pobozkal ma zľahka na pery. Milovala som jeho malé bozky. Usmiala som sa. Bol ku mne taký milý...
„Kaname, ďakujem ti. Je to naozaj prekrásne.“
„V porovnaní s tebou je to nič.“ Povedal mi. Prevalila som ho na bok a pobozkala na tvár.
„Rovnako ako s tebou.“ Usmiala som sa. Potom som sa posadila. Kaname chytil do ruky pás tenkého hodvábu a začal ho poťahovať a žmoliť. Určite zase rozmýšľal nad mojím plánom s plesom. Často si ho podrobne prechádzal a hľadal akúkoľvek malú chybu. Po chvíľke sa na mňa pozrel.
„Tvoje schopnosti sú úžasné, Yuuki.“ Usmieval sa. „Som veľmi zvedavý, čo všetko neskôr dokážeš.“ Zamyslene ma pozoroval.
„Kaname, ešte pred plesom by som chcela vyskúšať rozvinúť svoju schopnosť naplno. Chcem vedieť, čo všetko dokážem a možno prídem na niečo nové, čo by nám mohlo pomôcť.
„Už som na to myslel. Ale kvôli jedu... bola si slabá.“ Nerád o tom hovoril.
„Ale teraz je to už v poriadku... myslím.“ Pri mojom zaváhaní spozornel.
„Yuuki, ešte sa cítiš zle?“ Panika v jeho očiach ma vystrašila. Musím ho upokojiť.
„Isteže nie!“ Povedala som ostro. Odľahlo mu, ale iba na chvíľku.
„Vieš,“ pokračovala som aj keď som tušila, že by som radšej mala byť ticho:
„Keď som nemohla vtedy vnímať... jediné čo som cítila, bolo strašné teplo.“ Znovu bol ostražitý a pozorne počúval každé jedno slovo, čo mi vyšlo z úst.
„Cítim sa už dobre.“ Rýchlo som sa usmiala, keď som zazrela jeho vážnu tvár.
„Yuuki, si si istá?“ Je to dôležité...“
„No niekedy sa toho pocitu tepla nemôžem zbaviť...Ale určite to nič nie je, Kaname. Som si istá! Len potrebujem čas na oddych...“
Stále sa pozeral ustarostene. Krčil čelo a hrýzol si do spodnej pery. Ale napriek všetkému vyzeral teraz strašne roztomilo.
„Vyzeráš tak úžasne, keď sa o mňa bojíš...“ Usmiala som sa a pritúlila sa k nemu. Ruky si položil na môj chrbát a dovolil mi skryť si tvár v jeho vlasoch. Natiahla som ruku a chytila hodvábny záves. Keď už sú tu a keďže my sme tu kvôli nim, tak nech na niečo sú. Pritiahla som látku k jeho tvári a zľahka som mu ňou prechádzala po líci. Vzdychol si, lebo už viac nechcel myslieť na všetky problémy. Zatvoril oči a nechal ma, aby som ho rozptyľovala ďalej.
Vyzliekla som mu košeľu a chladným hodvábom ho šteklila aj na dokonalom bruchu. Vôbec sa neusmieval. Stále myslel na zlé veci? Tak to nie. Ja ho nenechám teraz sa s tým trápiť.
Pustila som hlúpy hodváb, ktorý mi vôbec nepomáhal. Kaname sa nehýbal, len ležal a hruď sa mu pomaly dvíhala a klesala ako dýchal. Sadla som si na neho a rozmýšľala či vôbec vníma moju váhu, keď je taký zamyslený. Sklonila som sa k jeho tvári a začala ho bozkávať na pery. Keď som stále naliehala, začal mi bozky vracať. Nerobila som to ako obyčajne. Teraz boli moje bozky divokejšie. Presne také, aby ho donútili prestať myslieť na všetko, čoho sa obával.
„Všetko bude v poriadku.“ Vravela som mu ticho a studeným nosom som mu prechádzala po bruchu. Zrazu ma chytil za pás a prevalil sa na mňa.
„Čo tak zrazu?“ Spýtala som sa s úsmevom.
„Chcem aby si vedela, aký je to pocit.“ Povedal mi. Schytil mi obe ruky nad hlavou a začal ma bozkávať rovnako naliehavo ako ja pred chvíľou. Bolo to úžasné. Hneď ako mi uvoľnil pery, začal ma štekliť nosom rovnako ako ja jeho. Najprv na krku a keď mi stiahol tričko, prešiel od kľúčnej kosti cez moju hruď až k môjmu brušku. Na rozdiel od neho, ja som sa usmievala a keď som to šteklenie nemohla už vydržať, nahlas som sa rozosmiala. Kaname sa nad mojím smiechom pousmial a zdvihol ku mne zrak od môjho brucha.
„Dobrý pocit, však?“ Bol šťastný, že ma rozosmial. Neodpovedala som mu, ale moje oči sa nedali umlčať a prezradili ma, že chcem ešte viac.
„Tak dobre,“ povedal Kaname, akoby sa rozprával s mojimi očami a nie so mnou. Nádherne sa usmial a namiesto nosa si zvolil radšej pery. Naďalej mi šteklil bruško, pretože sa mu páčil môj smiech. Jemne som pohla rukami, ktoré mi stále držal nad hlavou.
„Mám ťa pustiť?“ spýtal sa s úsmevom a konečne usúdil, že moje bruško si už vytrpelo dosť. Priblížil sa tvárou čo najbližšie k mojej.
„Ale čo keď sa potom rozhodneš odísť?“
„Myslíš?“ opýtala som sa s úsmevom. Po pravde, to bolo to posledné, čo by som teraz chcela spraviť. Aj on sa usmial, ale pustil ma. Teraz keď som mala voľné ruky, mohla som mu pomôcť so zbavovaním sa šiat.
Pevne som ho objímala okolo pása, kým ma bozkával na krku. Potom ma začal prstami hladkať po chrbte, ktorým mi vtedy prebehli zimomriavky. Objímala som ho tak silno, až ma boleli ruky, ale vtedy som si to ani neuvedomovala.
„Kaname...“ mal veľmi rád, keď som potichu šepkala jeho meno. Omotala som okolo neho nohy a bozky mu opätovala. Bol ťažký. Keď som mu to poslala v myšlienkach, podoprel sa na rukách aby preniesol váhu. Teraz bolo oveľa viac jednoduchšie a aj pohodlnejšie komunikovať myšlienkami. Jazykom mi pomaly obkresľoval pery a ja som ho zatiaľ hladkala po svaloch na ramenách. Moja dobrá nálada rástla a prenášala sa aj na neho.
Ja som už nemohla viac čakať a uvoľnila som si jednu nohu, ktorú som mala omotanú okolo jeho pása, aby som ho mohla začať dráždiť. Hneď ako som to spravila, zamrzol a oprel si hlavu o moju hruď. Potichu vzdychal a jeho dych ma príjemne šteklil na pokožke, rovnako ako jeho stony na duši. Počúvala by som ho celé hodiny, ale bolo mi jasné, že tak dlho nevydrží. Radšej som využila, že mi teraz toľko dovolí a posnažila som sa ešte viac. Oči držal pevne zavreté a vzdychy tlmil mojou pokožkou. Usmiala som sa. Toto mi už dlho tolerovať nebude. Motýlimi božtekmi som mu zahrnula krk. Keď som mu po ňom prešla aj jazykom, zachvel sa. Ešte raz nekontrolovane vzdychol, a potom sa prestal hýbať. Pokojne ležal so zatvorenými očami.
Po chvíľke pokoja ma chytil za nohu. Zachvela som sa pri pomyslení, že teraz mi to bude chcieť vrátiť.
Voľnou rukou mi znovu schytil zápästia nad hlavou a teraz si na mňa ľahol celou váhou. Nemohla som sa ani pohnúť, čo bol zrejme jeho zámer...
„Kaname, ne...“ chcela som namietať, ale nenechal ma dohovoriť a začal ma bozkávať na pery. Ešte stále ma držal za nohu a chytil mi aj druhú, aby som sa vôbec nemohla brániť. V skutočnosti sa mi to veľmi páčilo, len som nechcela, aby o tom vedel. Lenže zdalo sa, že o tom vie, lebo ma chytil ešte pevnejšie. Teraz ma objímal tak silno, až som si myslela, že bude chcieť moju krv. Zachvela som sa keď mi práve začal perami prechádzať po krku. Lenže nič nespravil. Okrem jemných bozkov som nič necítila.
Mykla som sa, keď mi prstami začal prechádzať po stehnách, a keby ma silno nedržal, určite by som nedokázala pokojne ležať. Chcel sa posunúť nižšie a pobozkať ma zase na bruško, a tak mi nachvíľu pustil ruky, ale hneď ich znovu chytil, tentoraz za mojím chrbtom.
Neprestával ma hladkať po nohách, a keď mi teraz pri tom bozkával aj bruško, nedalo sa to vydržať.
Musela som si aspoň raz potichu vzdychnúť. Keď to počul na chvíľočku sa zastavil. Určite sa usmial, aj keď som ho nevidela, tušila som to. Potom pokračoval. Jazykom mi kreslil na bruchu krúžky. To bolo nezvládnuteľné, okrem toho, ešte aj tie prsty na mojom stehne...
Začala som jemne trhať a pohadzovať rukami, aby som sa vyslobodila.
Kaname ma nepustil, a ďalej ma hladkal na nohách. Ruku posúval pomaly vyššie a druhou, ktorou ma držal za zápästia mi teraz náhlivo hladil aj chrbát. Vtedy som začala bojovať. Vzpierala som sa ako to len bolo možné. Ale nech som robila čokoľvek, Kaname ma nepustil a nezastavil sa ani na sekundu. Zase ma začal bozkávať na krku, ale proti jeho rukám som nič nezmohla. Začala som naozaj vyvádzať, ale čím viac som bláznila, tým silnejšie ma Kaname držal. Dosiahla som iba to, že som sa znovu nemohla ani pohnúť. Kaname stále neprestával, a keď som sa už nemohla brániť a nevydržala som sa viac ovládať, vypustila som z úst hlasný ston. Potom som sa už nemohla zastaviť a neprestajne som vzdychala pár minút.
Keď ma Kaname konečne pustil, usmieval sa. Ja som bola vyčerpaná a ležala som na posteli celkom nehybne a sledovala som jeho tvár. Vyhral a patrične sa tak aj tváril
„Tak vidíš, nakoniec sa to páčilo aj tebe.“
„Myslíš?“ spýtala som sa ho trochu ironicky.
„No podľa toho čo som počul...“ A znova vyčaril dokonalý úsmev šťastia.
Zúžila som oči, ale dlho som sa neovládla a tiež som sa usmiala. Potom som sa mu vrhla do náručia. Objal ma a pritúlil k sebe. V objatí ma pomaly položil na vankúš a ľahol si vedľa mňa. Ruky mal obtočené okolo môjho pásu. Dotkol sa mojich dlhých vlasov a zašepkal mi:
„Som taký šťastný, že si pri mne, Yuuki. Tie roky bez teba boli peklo.“
Potom ma pobozkal na krk. „Milujem ťa.“ Povedal mi a pritiahol ma bližšie k svojmu boku. Práve teraz som asi najšťastnejší upír na svete. Pomyslela som si a v Kanameho objatí som onedlho zaspala...