VK, kapitola 11- Nová hrozba

Kapitola 11- Nová hrozba

Otvorila som oči. Slnečné svetlo prudko dopadalo cez okno rovno na moju tvár. Jemnučký baldachýn to však stlmil. Znovu som zatvorila oči a usmiala sa.
Bola som šťastná ako nikdy.
„Yuuki,“ ticho ma oslovil Kaname. Otočila som sa za jeho hlasom. Sedel na veľkej sedačke, kde predtým Rima a Ruka triedili všetky moje veci.
Kaname ma sledoval s prižmúrenými očami a na jeho perách pohrával slabý úsmev. Aj ja som sa na neho dívala a oči som mala plné vzrušenia. Posadila som sa a zazívala som poriadne nahlas.
„Čo sa deje? Zle si sa vyspala?“ Takpovediac ma hltal očami... a provokoval. Však počkaj Kaname, zo mňa si nikto uťahovať nebude. Úplne som ho ignorovala. Odhodila som prikrývku a pomaly vstala z postele. Bola som nahá, čo mi vôbec nevadilo, aj tak som chcela provokovať. Zakrýval ma iba baldachýn okolo postele. Otočila som sa Kanamemu chrbtom a prehodila som cez seba plášť. Potom som odhrnula baldachýn a prešla som k svojej skrini na šaty. Kaname ma sledoval, keď som si vyzliekla plášť a hľadala som vhodné kusy oblečenia, ktoré som si potom pomaly obliekala.
Kaname vstal a takým rýchly pohybom, že som si to ledva uvedomila, priskočil ku mne a zdvihol ma v objatí. Potom ma položil ma zem a s úsmevom sa spýtal:
„Prečo sa so mnou nebavíš?“
„Prečo sa ty bavíš na mne?“ spýtala som sa aj ja. Stále sa usmieval a aj ja som už mala ma mále.
„Lebo som šťastný. Vďaka tebe.“ Povedal a usmial sa ešte viac. Už som sa musela usmiať aj ja. Naozaj bol taký šťastný, až mi to vyrážalo dych.
„Nie si hladná? Odprevadím ťa do jedálne.“
„Áno, ale ešte počkaj.“ Povedala som mu, a potom som ho objala.
„Len som ti chcela povedať, že aj ja som šťastná...veľmi.“ Zdvihol ma a zobral na sedačku. Sadli sme si a v objatí sme tam chvíľu ostali. Potom som vstala a on ma nasledoval. Chytil ma za ruku a vyšli sme z izby. Kráčali sme cez dlhú chodbu až k schodisku. Teraz som už mala čas lepšie si prezrieť dom. Keď sme zišli do haly, uchvátila ma jej veľkosť a tie luxus. Kaname si všimol, že sa obzerám.
„Pekné však?“ spýtal sa ma.
„Priestranné.“ Prikyvovala som. „Do jedálne sa ide tadiaľ?“ spýtala som sa a ukázala som naľavo, k veľkej bráne s prekrásnou zlatou kľučkou, oddeľujúcej Kanameho súkromné časti domu. Kaname prikývol a podišiel k tým dverám, aby mi otvoril. Vošla som dnu a ocitla som sa v ďalšej, pre mňa viac príťažlivejšej hale.
Prekrásny krb pri stene a množstvo vzácnych obrazov pôsobilo oveľa príťažlivejšie a domáckejšie. Pred krbom sa rozprestieral úžasne hrubý a mäkký koberec. Dobre, tak už som si aj našla miesto.
Dookola bolo mnoho dverí. Kaname ma viedol hneď ku krajným. Bolo mi jasné, že to musí byť jedáleň, pretože som počula Hanabusu a Ruku ako sa hádajú o správnej príprave nejakého jedla.
„Môj koláčik z toho vynechaj!“ počula som kričať Hanabusu. Bol totálne vytočený.
„Ten tvoj koláčik je dobrý maximálne na likvidáciu nepriateľa!“ Vravela mu nahlas tiež rozčúlená Ruka. „Stačí, aby si k nemu pričuchol a zaručene vypustí dušu!“
Vošla som dovnútra a našla som tých dvoch v bojovej pozícii. Podišla som k nim a povedala:
„Aká škoda, že mi ušla podstata vašej diskusie. Rada by som sa totiž pripojila.“ Usmievala som sa. Kaname vošiel za mnou. Hneď ako nás Hanabusa aj s Rukou zbadali, uklonili sa.
„Dobrý deň, Kaname-sama, Yuuki-sama.“
Kaname ich ignoroval a ja som sa im odzdravila.
„Yuuki,“ oslovil ma Kaname a odsúval stoličku za vrchstolom a naznačoval mi, aby som si sadla. Ruka bola zjavne prekvapená. Došlo mi, že Kaname mi ponúka svoje miesto. Podišla som k nemu, pobozkala ho na líce za to gesto a sadla som si. Keby veľmi chcel, mohol sa posadiť na druhý koniec stola, ale zdalo sa, že tomu nepripisoval veľkú vážnosť, pretože sa posadil hneď vedľa mňa. Hanabusa prekvapený nebol.
„Na čo máš chuť, Yuuki-hime?“ spýtal sa ma priateľsky. Kanamemu zrejme vôbec neprekážalo, že mi Hanabusa tyká alebo si už jednoducho zvykol, pretože ja som si to takto priala. Kým sme čakali ma Ruku a Hanabusu, kým nám pripravia jedlo, preplietla som si s Kanamem na stole prsty. . Pozeral mi do očí. Keď o chvíľu vošla Rima a uklonila sa nám, vôbec sme si ju nevšímali. Rýchlo podišla k Ruke a niečo spolu krájali. Keď bolo jedlo hotové, pomaly sme sa doň pustili.
Dojedli sme a ja som naplánovala podrobnejšiu prehliadku domu, keďže vychádzať by som ešte veľmi nemala.
Kaname ma povodil po celom dome, čo bolo riadne vyčerpávajúce. Nakoniec sme skončili na mojom dopredu vyhliadnutom mieste pred krbom. Pribehla som k mäkkému kobercu a sadla som si naň. Bol taký pohodlný... a teplučký od ohňa. Kaname si sadol vedľa mňa. Onedlho som už ležala s hlavou na jeho kolenách. Bola som unavená a tu pri ohníku s Kanamem mi bolo naozaj úžasne. Zatvorila som oči iba na chvíľku, ale potom som ich už nejako nevládala znovu otvoriť. Zaspala som po boku s Kanamem uvažujúc nad tým, že v tomto dome ma čaká šťastie...
Spala som len chvíľku, pretože som začula hlasy Shikiho a Rimy. Keď som zdvihla hlavu, aby som zistila čo sa deje, uvedomila som si, že stále ležím pred krbom.
Lenže Kanameho som nikde nevidela. Cítila som nejaký nepokoj. Sústredila som sa len na jeho tvár a jeho myseľ, čo som cítila na blízku, a potom som v myšlienkach zvolala: Kaname?
Vedela som, že ma počul, aj keď som nevydala ani hláska. Nebola som si presne istá, v ktorej miestnosti sa nachádzal, ale vedela som, že hneď vyrazil za mnou. O pár sekúnd vošiel do miestnosti a hneď za ním sa držali Senri, Akatsuki , Rima a Ruka.
Nejako som nenašla sily na to, aby som vstala, tak som len otočila tvár ku Kanamemu.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa. Nepovedal ani slovo, iba na mňa pozeral.
„Nesnaž sa nič skrývať...“ povedala som mu, otočila sa mu chrbtom a hlavu som si zase položila na mäkký koberec. „Cítim úplne všetko, Kaname.“
Hanabusa vstúpil do miestnosti zo zadných dverí a postavil sa bližšie ku mne, ako ku svojmu kráľovi.
„Naozaj?“ spýtal sa ma Kaname a usmieval sa, až príliš záhadne. Pustil ma do svojej mysle a ja som videla jeho spomienky zo včerajšieho večera. Tiež som sa usmiala a prižmúrila som oči.
„Takže nad tým premýšľaš, hej?“ spýtala som sa.
„A nad čím?“ tváril sa dokonale nevinne.
„Nepatrí sa predsa o tom hovoriť v spoločnosti.“ Usmiala som sa, a potom som dodala so smiechom: „A nechcem, aby sa Hanabusa začal červenať.“
Smiala som sa, až kým som zase nevidela Kanameho myšlienky a tiež pocity všetkých ostatných: Videla som sama seba a bola som prekvapená, ako na nich pôsobím. Keď som sa začala smiať, nachvíľku úplne stratili reč a len sa na mňa omámene dívali. Cez ich oči som videla prekrásne dievča s dokonale lesklými a dlhými vlasmi, ako elegantne stočené leží na zemi a jej smiech láme srdcia všetkým, čo sa na ňu dívajú. Bol to zvláštny pocit. Nezvyčajný.
Kaname priskočil ku mne a chytil mi tvár do dlaní. Podoprela som sa lakťami a naťahovala sa za ním. Kľakol si na jedno koleno a sklonil sa. Nosom mi prešiel po sánke a ja som ho zľahka pobozkala na krk. Potom sa posadil a prísne som na neho pozrela.
„Tak o čo ide? Chceš...“ otočila som od neho tvár a zaryto som hľadela von oknom. „Chceš znovu odísť?“ Bola som nešťastná a určite to cítili všetci, ale ovládla som svoje pocity a zasa som ich stiahla. Nechcela som, aby ma ešte vôbec niekedy opustil.
„Toho jediného sa nemusíš obávať.“ Povedal mi Kaname, ale niečo v jeho hlase mi zabránilo šialene sa začať tešiť. Pozrel na mňa a pokračoval:
„Poviem ti to, teda keď chceš...?“ ešte raz sa ma kontrolne spýtal, ale ja som neustúpila.
„Vzdychol si, ale pokračoval:
„Je na svete pár upírov, čo sa opováži pomyslieť na to...“ odmlčal sa a zaťal zuby, „že by si pre nich mohla byť lákavou korisťou. Samozrejme, že všetko okolo teba ako mojej princeznej je zatiaľ starostlivo tajené.“
„Tak ako o mne vedia?“
„Niektorý to vycítia. Majú také schopnosti. Rovnako ako ja mám svoje a ty tiež, aj keď je priskoro, aby si o všetkých vedela a ovládala ich.“ Na to som mu poslala jeho vlastný obraz, presýtený všetkými citmi plných silnej lásky, čo som k nemu prechovávala. Usmial sa.
„Ide ti to.“ Povedal. „ Takže určite chápeš, že kým sa situácia vyvíja takto ani sa od teba nepohnem. Aj keď je úplne nemožné, aby sa hoci k tebe niekto čo i len priblížil.“
Nemala som strach, že sa mi niečo stane. Verila som Kanamemu a vedela som, že by nikde nedovolil, aby som sa ocitla čo i len v tom najmenšom nebezpečenstva.
„To nič nevyrieši.“ Povedala som ostro a postavila som sa na nohy. Pomaly som sa prechádzala a uvažovala som nad tým, čo mi Kaname povedal. Vstal tiež a sledoval ma. Po chvíľke povedal:
„Nemá zmysel, aby si sa nad tým trápila, Yuuki. O všetko sa postarám.“ Vyhlásil a svoje slová myslel vážne. Zastala som a pozrela mu do očí.
„Nebudeme sa im predsa podriaďovať, Kaname!“ vravela som rozhorčene. „Nemôžem tu celý čas sedieť zatvorená a tešiť sa z toho, že som v bezpečí.“
„Situácia sa zmenila.“ Povedal mi tiež vážny Kaname. „Už tu nejde len o mňa. Nemysli si, že ti dovolím len tak odísť, keď na teba striehnu.“
„Bez teba neodídem nikam.“
„Isteže nie. Najlepšie ťa ochránim ja.“
„Ochrániť ma dokáže aj Hanabusa.“
V miestnosti nastalo ticho. Nikto zo stáže sa neopovážil ani pohnúť a Hanabusa stojaci za mnou nechápal, ako sa zrazu ocitol v našej konverzácií. Kaname odfrkol:
„Áno, to už predviedol.“
„Prosím ťa...“ začala som, a potom mu poslala v myšlienkach: Nebuď nespravodlivý.
Kaname sa zadíval na Hanabusu. Cítila som z jeho mysle strach a útlak. Kanameho pohľad ho vyviedol z miery.
Upokoj sa, povedala som v myšlienkach Hanabusovi, a potom som sa pohla dopredu. Chytila som Kanameho za ruku a donútila ho pozrieť sa na mňa.
„Ja nemám strach...“ povedala som mu.
„Ale ja áno...“ zašepkal a silno ma objal. „Ani netušíš aký...“ pustil ma a pozrel mi do tváre.
„Netušil som, že by ma niečo mohlo zabiť... ale keby sa tebe niečo stalo, určite by som umrel.“
Hľadela som na neho a vedela, že mi hovorí pravdu. Oči mal plné lásky a ja takisto.
„Prečo by sa mi niečo malo stať? Som dosť silná, a keby sa hocikto o niečo pokúsil, stavím sa, že by ho odrovnalo už to, akoby sa Hanabusa vedľa mňa tváril.“ Snažila som sa odľahčiť konverzáciu a usmiala som sa. Veľmi to nepomohlo, tak som zabudla na zlepšovanie nálady a hovorila som ďalej:
„A okrem toho, neukážeme tým hlupákom to, ako nás vedia znepokojiť, ale práve naopak.“
Zamyslela som sa a po tvári sa mi roztiahol úsmev.
„Na čo myslíš?“ spýtal sa ma Kaname. Veľmi ho zaujímalo, nad čím uvažujem. Ako by sme sa mohli všetkých tých upírov zbaviť? Prenasledovanie jednotlivcov nemá cenu. Tak ako teda? A ja som na to prišla. Musíme im ponúknuť niečo, čomu by nemohli odolať a prilákalo by to všetkých sem, ale zároveň by to bolo pre nás bezpečné. Nemôžem riskovať. Že by sme boli v rovnakom ohrození ako minule. Pri pomyslení, že by sa Kanamemu mohlo niečo stať mi bolo hrozne. Kaname bol už netrpezlivý a uprene na mňa hľadel.
„Yuuki?“ vytrhol ma zo zamyslenia jeho hlas.
„Tak čo chceš spraviť?“ Usporiadala som si myšlienky a ešte raz som si všetko premyslela. Potom som poslala Kanamemu obrazy a pocity, všetko potrebné na vysvetlenie môjho plánu. Keď porozumel, zúžili sa mu oči. Môj plán sa mu zdal príliš nebezpečný, presne ako som si myslela.
„To je vylúčené.“ Úplne to odmietal.
„Nie je.“ Povedala som rozhodujúco a usmiala sa. „Usporiadame ples a tie beštie srdečne pozveme rovno k nám.“