VK (2. séria) 2- Čarovná záhrada

„Naoki!“ Kaname k nemu vykročil s úsmevom na tvári. Mladučký upír sa pôvabne rozvaľoval v kresle a na tvári mu pohrával ešte širší úsmev, ako mal Kaname. Neisto som ostala stáť vo dverách a so spojeným obočím som sledovala, ako si obaja podali ruky.
„Kaname, som rád, že ťa vidím!“ Vravel chlapec veselo.
„Aj ja som rád, Nao.“ Vymieňali si úsmevy ako malé deti.
Potichu som si odkašľala, aby som im dala vedieť o svojej milej prítomnosti.
Mladý upír sa strhol a pozrel priamo na mňa. Keď zachytil môj pohľad, okamžite sklopil oči, tak ako sa patrilo. Pristúpil bližšie a hlboko sa uklonil.
„Pôvabná Yuuki-sama, som šťastný, že vás môžem pozdraviť.“ Vystrel sa a počkal, kým mu odpoviem.
„Takže si to bol len ty, Naoki.“ Ozvala som sa bez záujmu.
„Áno, odpusťte, ak vám moja návšteva len prekáža.“ Sledovala som, ako sa ospravedlňujúco klania znova.
„Prekvapil si nás, Nao. Nechýbalo veľa, aby si bol poctený smrteľným úderom našej kráľovnej.“ Vysvetľoval mu Kaname s jemným úsmevom. Všimla som si, že Naoki sa pri jeho slovách trochu mykol.
„Mohol si mi povedať, že je to on.“ Poznamenala som. Kaname ho musel spoznať už pred domom. Pre mňa bolo jeho vedomie takmer rovnaké ako cudzie. Boli to už roky, čo som ho stretla naposledy.
„Dovoľte mi, kráľovná, aby som vám odovzdal pozdravy. Senri a Akatsuki sú vám stále k službám.“ Prikývla som. Kaname ich poslal preč kvôli mne. Príliš mi pripomínali prázdne miesto, ktoré ostalo po Hanabusovi. Netrvala som na tom, aby Rima a Ruka ostali pri mne. V ich mysliach som videla, že by sa veľmi nerady rozlúčili so Senrim a Akatsukim, no ostať po mojom boku bolo pre nich veľmi dôležité. Kaname dúfal, že nahradia Hanabusu a stanú sa mojimi vernými spoločníčkami. Nakoniec mal pravdu, pretože po rokoch, čo mi denne robili spoločnosť som si na ich prítomnosť zvykla. No nikdy to nebolo rovnaké ako s Hanabusom. Jeho úsmev bol to, čo mi chýbalo najviac v týchto časoch, keď moje srdce krvácalo a duša trpela.
„Nehľadaj Rimu a Ruku, pretože som im dovolil odísť.“ Ozval sa zrazu Kaname a prerušil moje myšlienky.
„Odísť?“ Nadvihla som jedno obočie.
„Vlastne išli len dopredu.“ Vysvetľoval mi pokojne. „Ďalšie miesto bude Naove sídlo.“
Zamračila som sa a pozrela na chlapca so svetlohnedými vlasmi. Nevyzeral prekvapene.
„Presne tak,“ povedal vysokým hlasom, „bude mi obrovskou cťou, Yuuki-sama, ak to prijmete.“
Pozrela som na Kanameho tvrdým pohľadom. „Ako keby si sa ešte nerozhodol.“
„Je to bezpečné miesto, kde ti nebude chýbať ochrana ani spoločnosť.“ Povedal Kaname tónom, ktorý mi naznačoval, že jeho rozhodnutie už nezmením.
„Spoločnosť!“ Vyprskla som. „Keby ti na tom záležalo, nevzdal by si hľadanie po dvoch hodinách!“
„Aidou Hanabusa sa k tebe už nevráti. Je najvyšší čas, aby si sa s tým už vyrovnala.“
„Tak ty sa konečne vyrovnaj s tým, že túžim po spoločnosti len jedinej osoby, ktorou nie si ty ani nikto iný, koho sa mi tak veľmi snažíš nanútiť.“ Hnev ma nútil vravieť slová, ktoré som myslela vážne len napoly. Prečo sa o jeho plánoch musím dozvedať ako posledná?
„Yuuki...“ Začal Kaname, no prerušila som ho.
„Senri a Akatsuki sú predsa v Naokiho dome.“ Vravela som už trochu pokojnejšie.
„Ak ti budú prekážať, tak s nami neostanú.“ Uistil ma Kaname, ktorý už cítil v mojom hlase súhlas. Zrazu mi nepripadalo až také zvláštne, že Rima a Ruka mali tak naponáhlo.
„Na ne nemysli.“ Povedal mi Kaname, keď vycítil nad čím uvažujem.
„Som v ich spoločnosti každý deň a viem na čo myslia.“ Povedala som mu. Obom sa skutočne cnelo a dúfali, že budú môcť byť spolu tak ako vždy, odkedy boli deťmi.
„Yuuki-sama, prosím.“ Ozval sa Naoki. „Mali by ste väčšie pohodlie ako tu.“ Z jeho slov som cítila, že by pre neho bolo skutočnou cťou, mať nás vo svojom dome.
Na oboch som sa zahľadela otráveným pohľadom.
„A kedy odchádzame?“ Naoki sa usmial a Kaname ma zovrel v slabom objatí, keď rýchlo priskočil ku mne.
„Bude sa ti tam páčiť viac ako tu.“ Vravel mi do ucha.
Prikývla som, aj keď som nesúhlasila. Čím väčší dom, tým viac mi bude pripomínať naše sídlo a všetky spomienky, ktoré v ňom ostali zamknuté.
„Koľko času potrebuješ na prípravu?“ Spýtal sa ma Kaname a pobozkal ma na hrdlo.
„Rima a Ruka vzali tvoje veci so sebou.“
„Tak potom nie veľa.“ Odpovedala som mu a vykrútila sa z jeho objatia. Kaname ma pustil a nechal ma odísť do izby. Zatvorila som za sebou dvere a zamierila som rovno do kúpeľne. Kým som si v teplej vode umývala tvár, uvažovala som, dokedy ešte vydržím takto žiť a ako dlho mi ešte potrvá, kým nájdem silu a odvahu konečne odísť za svojou malou dcérkou. Cítila som, že to už nebude dlho. No bola som odhodlaná proti tomu nutkaniu bojovať čo najdlhšie, až kým ma nezrazí pred Kanamem na kolená.
Nakoniec som vyšla zo spálne s malou taškou posledných vecí, ktoré mi tu Ruka a Rima nechali. Vzali mi všetky šaty až na jedny, ktoré mi prichystali, takže som nemala na výber. Potichu som ich preklínala, keď som si obliekala svetloružovú látku.
„Nádherná...“ Zašepkal mi Kaname a pritiahol ma k sebe za moju dlhú sukňu, keď mi bral z rúk tašku.
Tak toto im nezabudnem. Pohladil ma po chrbte a zapol gombík z malej perly, ktorý som v náhlivosti vynechala. Zobral ma za ruku a vyrazil za Naokim. Ponáhľala som sa za ním, keď ma ťahal k čiernemu autu pred domom.
„Koľko to bude trvať?“ Pýtala som sa unavene.
„Nie dlho.“ Usmial sa Kaname milo.
„Noc sa len začína. Nechcem hodiny presedieť v aute.“
Oddychovala som vždy cez deň. Zvykla som si na to.
„Už som ti povedal, že to nie je až tak ďaleko.“ Kaname mi otvoril dvere a podržal mi ruku, keď som nasadla.
A mal pravdu. Nebola ešte ani polnoc, keď sa auto konečne zastavilo. Do očí mi okamžite udrel obrovský dom, ktorý pripomínal skôr menší hrad.
„Yuuki-sama!“ Rima a Ruka boli hneď po mojom boku. „Pristane vám to.“ Tešili sa a prezerali si, ako mi sedia šaty. Odfrkla som a vykročila za Naokim a Kanamem, ktorí už vyrazili po zložitom kamennom chodníku.
„Aká bola cesta, Yuuki-sama?“ Zaujímala sa Rima.
„Otravná.“ Povedala som a môj znudený tón jej to len potvrdil.
Sledovala som, ako nám upír stojaci pred vchodom otvoril bránu a hlboko sa uklonil.
Naoki má služobníkov? Spýtala som na Kanameho tak, aby to počul len on. Bola som naozaj prekvapená.
Nie. On patrí k našej stráži. Odpovedal mi myšlienkou. Nao sa kvôli nám vzdal samoty. Odkedy mu umreli rodičia, vyhýba sa takmer každému a žil celkom sám.
V takom obrovskom dome? Čudovala som sa.
Nebol veľmi nadšený, keď som k nemu poslal tých dvoch. Vysvetľoval mi Kaname neradostne. No teraz sú z nich naozaj dobrí priatelia.
Senri a Akatsuki sprevádzali Naokiho už štyri roky. Bola som naozaj zvedavá, ako spolu vychádzajú.
Hala bola naozaj veľmi priestranná, no celé sídlo nebolo ani z polovice také veľké ako môj pravý domov. Senri a Akatsuki na nás už vnútri čakali, aby nás mohli privítať. Rima s Rukou prešli k nim celkom bez slova.
„Tak teda vitajte v mojom dome.“ Usmieval sa Naoki. „Dúfam, že sa zdržíte čo najdlhšie.“ Potom sa vľúdne pozrel na mňa. „Ak nie ste príliš unavená, Yuuki-sama, čo keby som vás povodil po svojom sídle?“
„Budem veľmi rada.“ Nútila som sa do úsmevu. Kaname moju neprirodzenosť odhalil, no ostatní nie. Nenamietal však, keď som odmietla aj jeho spoločnosť, čo Naokiho veľmi zaskočilo, pretože bol sám v mojej spoločnosti nervózny a vyvedený z miery.
„Dobre teda,“ povedal Kaname, „no neopováž sa dovoľovať si k nej, Nao. Bohužiaľ by to znamenalo koniec nášho priateľstva a sám by si zistil, aké je úžasné prísť o život jej rukou.“ Uťahoval si z neho, no Naoki aj tak zaváhal.
„To by ste nespravili, však, Yuuki-sama?“
Zasmiala som sa jeho výrazu. „To záleží od toho, koľko si dovolíš.“ Povedala som mu. „A koľko ti bude tolerovať Kaname.“ Naoki už nevedel, ako sa má tváriť.
„Nenechaj sa ňou vyviesť z miery, Nao. A choďte už.“ Upokojoval ho Kaname s úsmevom, ktorý ho mal posmeliť.
„Tak ideme?“ Spýtala som sa ho a pozrela mu do tváre.
„Isteže, poďme.“ Povedal stále trochu v rozpakoch.
Daj na neho pozor, našla som v Kanameho mysli.
Neboj sa. Postarám sa o neho.
Naoki bol veľmi dobrý a hlavne veľmi zraniteľný. Aj keď som od neho bola staršia len o trošku, mala som pri ňom pocit, že sa o neho treba starať a chrániť ho. Neostal mu nikto, kto by ho v jeho mladučkom živote mohol opatrovať a viesť. Možno aj preto sa ho Kaname ujal. Keby som ho poznala dlhšie, bola som presvedčená, že aj ja by som ho mala rada ako svojho mladšieho brata.
Povodil ma po záhradách okolo sídla, v ktorých ostali stáť len sochy a fontány. Vysoké stromy vyschýnali a po kvetoch či kríkoch nebolo ani stopy.
„Naše záhrady nikdy nebývali takéto mŕtve.“ Vravel mi Naoki. „No keď som tu ostal sám, už sa o ne nemal kto starať.“ Jeho hlas, aj keď nebol smutný, vo mne budil súcit. Mala som strach, že mi začnú vlhnúť oči.
„Moja matka sa tu milovala prechádzať.“ Pokračoval. „Chcel som, aby tu všetko znova kvitlo, no od jej smrti tu nič nevyrástlo.“
Zmätene som mu pozrela do tváre.
„Živila pôdu svojou mágiou a kvety aj stromy si na to zvykli.“ Napriek všetkému sa usmial. „Teraz, keď ju už necítia, odmietajú rásť a hynú. Skúšal som všetko, ale moju silu nechcú.“ Klopila som zrak, pretože oči som mala celé mokré. Vedela som, že aj keď je taký mladý, musí byť veľmi silný. So smrťou svojich milovaných bol celkom zmierený a jeho myseľ prekypovala len šťastnými spomienkami na ich spoločné chvíle. Neumáral sa smútkom ani stratou, tak ako som to robila ja, aj keď moje dieťa stále žilo. Bol silnejší ako ja. Z hĺbky srdca som ľutovala, že nedokážem byť ako on.
„Nemáš súrodencov?“ Spýtala som sa pochmúrne. Ostal vari úplne sám? Celkom bez rodiny?
„Teraz už mám.“ Odpovedal a sklonil hlavu.
Zrazu som si už nebola taká istá, že dokážem Senriho a Akatsukiho poslať preč. Kaname myslel na všetko okrem toho, že ten kto odíde z tohto domu vôbec nemusí byť jeden z nich. Rýchlo som zahnala neisté myšlienky.
Naoki ma prevádzal záhradou celé hodiny a zdalo sa, že nemá chuť ukazovať mi miestnosti v dome. Nenaliehala som, pretože okolie sídla bolo príliš zvláštne a záhadné na to, aby sme nepokračovali ďalej. Bola som zvedavá či tie zvláštne pocity vo mne vyvoláva príroda, ktorá bola ešte stále nasiaknutá životnou energiou Naokiho matky. Tma začala pomaly rednúť. Keď sme sa zadívali na slnečné lúče vychádzajúceho slnka, Naoki zrazu zazíval. Predpokladala som, že nie je denný typ. Usmiala som sa a navrhla som, aby sme sa vrátili.
Vošli sme do domu a Naoki ma odprevadil až k mojej izbe. Bola som veľmi nadšená, keď som zistila, že nám uvoľnil oveľa viac miestností ako napríklad zopár salónov, viacero spální a veľa ďalších úplne nepotrebných izieb.
„Vždy boli prázdne.“ Vysvetľoval mi s úsmevom. „Chcem, aby ste sa cítila ako doma.“ Nemohol vedieť, ako veľmi mi jeho slová ublížia. Spomienky ma zrazu pálili v očiach v podobe malých slzičiek.
„Odpusťte mi to.“ Vystrašil sa Naoki, ktorý nevedel, čo má robiť. Našťastie sa zjavil Kaname. Musel vycítiť smútok cez moju myseľ.
„Si unavená.“ Povedal mi potichu, keď ma jemne chytil za zápästie.
„Mrzí ma to, Kaname. Nevedel som...“ Naokiho to skutočne trápilo. Počula som to v jeho tóne.
„Netráp sa, Nao.“ Povedal mu Kaname a ruku položil na jeho plece. Samozrejme, že za nič nemohol.
„Poďme, Yuuki.“ Zašepkal mi do ucha. Nechala som sa viesť jeho rukou aj hlasom a na Naokiho som už nepozrela. Čítala som jeho myšlienky a videla som, že pohľad na moju utrápenú tvár ho bolí. Žeby si ma až tak obľúbil?
Kaname mlčal po celý čas, ako ma jemne ťahal za sebou. Keď sme boli konečne v našej izbe, bola už zaliata prvými slnečnými lúčmi.
„Už je čas na spánok.“ Povedal mi jeho jemný hlas.
Obrovská posteľ mi bolestne pripomínala tú moju v našom sídle. Keď si ľahol vedľa mňa a nežne sa ku mne pritúlil, vedela som, že na to budem myslieť ešte dlho. A aj na všetky ostatné spomienky, ktoré ostanú navždy zamknuté v mojom pravom domove.
Ako dlho... to takto ešte vydržím?
Dúfala som, že spánok ma zachráni pred ťažkými myšlienkami, no ani keď som sa naozaj snažila, moje vedomie sa jednoducho nevzdalo. Bola som vyčerpaná, no aj tak som zaspať nakoniec nedokázala. Celé hodiny som sa bezhybne sústredila na Kanameho pravidelné dýchanie, no nepomáhalo to.
Tak opatrne, aby som ho nezobudila ani náhodou, som pomaly vstala. V celom okolí som pri vedomí necítila jediného upíra. Všetci sa cez deň poddali svojej únave, pretože ich k tomu nútilo svetlo.
Nevedela som, čo by som v takomto obrovskom dome mala sama robiť. Radšej sa pôjdem prejsť do záhrad.
Kráčala som kamenným chodníčkom a prezerala si vyschnuté stromy za svetla. Noc dodávala mŕtvemu okoliu atmosféru naplnenú záhadou a tajomstvom.
Naopak slnečné lúče tento dojem ničili. Každé suché steblo trávy zdôrazňovalo zanedbanosť a opustenosť týchto kedysi nádherných miest.
Znovu sa ma zmocnil zármutok, pri spomienke na Naokiho rozprávanie. Oprela som sa o vyschnutý kmeň najväčšieho a najstaršieho stromu, ktorý rástol v srdci rozsiahlych záhrad.
Zaujala ma sila, ktorú som na tomto mieste cítila. Mysľou som ju sledovala z kôry až do mŕtvych koreňov stromu vetviacich hlboko v studenej zemi. Pod mojimi nohami spalo obrovské množstvo energie. Možno práve sem chodievala Naokiho matka ukladala ju do zeme, aby jej záhrady kvitli tak neskutočnou krásou, o ktorej mi jej syn toľko rozprával.
Zatvorila som oči, keď mi v hlave skrsol nápad. Chcem už navždy zmazať prázdnotu z Naokiho tváre, ktorú mu spôsobuje pohľad na túto pustatinu.
Všetku silu ktorú som tu cítila som spojila so svojou. Objala som starý strom a nechala ho pocítiť moju lásku.
A on mi odpovedal, keď na konci najvyššieho konára vyrástol prvý zelený lístoček. Rýchlo ho nasledovali ďalšie a sýta zelená farba začala obrastať sivé ramená koruny, ktoré pekne zhnedli. Keď som otvorila oči, uvidela som strom v plnej jeho kráse.
Presne takto som si ho predstavovala.
Sadla som si na zem a chrbtom sa oprela o znovuprebudenú drsnú kôru. Hneď ako mi v hlave začali vznikať obrazy, príroda naokolo okamžite reagovala. Moje predstavy sa stávali skutočnosťou. Obrovské územia pokryla, hýriaca nenápadnými bielymi a žltými kvietkami. Zem sa prebúdzala k životu.
Sochy boli onedlho obopnuté ružami a vŕby pri jazerách znovu láskali hladinu dlhými prevísajúcimi vetvami.
Pevne zavreté oči mi bránili vidieť, ako sa záhrady znovu prebúdzajú k životu, no vedela som, že všetko rastie, pučí a rozkvitá, presne ako som chcela a ako som si to predstavovala. Cítila som, ako slabnem. Delila som sa s rastlinami o vlastnú životnú energiu. Keď som vyčerpala svoje nápady a predstavy nekonečných záhrad, ktoré mi Naoki opisoval, pomaly som otvorila oči.
Dlho mŕtva príroda akoby sa zmenila na raj. Bola som užasnutá, čo všetko som svojou silou dokázala. Slabo som sa usmiala, keď mi do nosa udreli vône kvetov. Nádhera...
Prechádzala som sa pomedzi husté kríky pozdĺž cestičky, ktoré skutočne narástli do tvarov, aké som poznala z Naokiho rozprávania. Dúfam, že sa aspoň trochu poteší. Pomohla som mu s niečím, čo sám nedokázal. S mojimi silami som prebudila prírodu, ktorú sa Naoki už toľko krát pokúšal oživiť sám.
Vrátila som sa k domu, ktorý vyzeral o toľko nádhernejší, keď jeho stĺpy obopínali zelené listy a okná plnili vzácne, ale najmä krásne kvety výraznej vône.
Keď som potichu prekĺzla vstupnou bránou, skontrolovala som mysle a vedomia, ktoré sa mohli poľahky prebrať pri tak veľkej koncentrácii sily a energie, ktorú som použila.
Potešila som sa, že si nikto nič nevšimol. O to viac sa mi bude páčiť Naokiho prekvapenie.
Vrátila som sa do izby. Kaname mal zatvorené oči a jeho pravidelný dych ma upokojoval.
Opatrne som si ľahla, aby som ho nevyrušila. Únava prišla takmer okamžite. Takto zaspím rýchlo.
„Yuuki,“ zašepkal Kaname. Otočila som k nemu tvár.
Neprebral sa. Nahliadla som do jeho mysle, aby som videla, o čom sníva.
Keď som sa to dozvedela, mykla som sa a rýchlo opustila jeho myseľ. Aj keď vyslovil moje meno, na mňa nemyslel. Trápenie a smútok mi znova naplnili dušu, pri obrazoch z jeho mysle. Teraz som vedela, že zaspať znovu nedokážem... Chýbaš mi, maličká.

Keď slnko zapadlo, Kaname sa pohol. Objal ma rukou a pritiahol si ma bližšie. Cítil môj nepokoj.
„Ty si znovu nespala.“ Obvinil ma so starosťami v hlase.
„Nemohla som.“ Zašepkala som mu a odtisla jeho ruku zo svojho pása. Moje podvedomie ma tlačilo a potichu mi navrávalo, že som sa dostala až k hraniciam bolesti, ktorú mi spôsobilo odlúčenie od mojej dcéry. Láska nebola jediná, čo ma za ňou ťahala. Zvláštne puto, proti ktorému som bojovala, aby som prežila to oddelenie, ma začalo dusiť.
Potrebovala som ju tak, ako som potrebovala vzduch. A vedela som, že ak ju čoskoro neuvidím, umriem, presne ako sa zadusím, ako na nenadýchnem. Kaname sa ku mne priklonil, znovu mi núkajúc svoju krv.
„Nechaj ma samú.“ Povedala som vyčerpane a odtiahla sa. Potrebovala som silu a v hrdle ma už dlho pálil smäd, no za nič na svete som nechcela poznať jeho myšlienky tak podrobne, ako som pri pití jeho krvi vždy zvykla.
Jediná jeho precítená spomienka na našu dcéru, by mi spôsobila ešte väčšie utrpenie a živila by moje šialenstvo.
Viac na mňa nenaliehal. Otočil sa k oknu a prekvapene nadvihol jedno obočie, keď zacítil sladkú vôňu kvetov.
Vstal z postele a keď podišiel k oknám a pomaly odhrnul krásne záclony zlatej farby, po tvári sa mu roztiahol slabý úsmev. Z očí mu žiarilo porozumenie.
„Yuuki?“ Oslovil ma pobavene.
„Prosím?“ Snažila som sa o skutočne nevinný tón.
„Vieš, nie sme tu ešte ani deň a...“ Hľadel von na tú nekonečnú nádheru kvetov a zelene.
„Kedy si to všetko stihla?“ Bol naozaj veľmi prekvapený.
„Neviem, o čom to hovoríš.“ Predstierala som a tiež sa kratulinko usmiala. Zvedavo sa na mňa pozrel.
„Spal si dlho, Kaname.“ Vysvetlila som mu nakoniec.
„Uvedomuješ si, že keď to Nao uvidí...“
„Myslíš, že sa prekvapí?“
„Bude v šoku.“ Skonštatoval jednoducho.
„Dúfam, že sa nenahnevá.“ Robila som si starosti. „Mala som sa ho najprv spýtať či smiem.“
„Blázniš? Mesiac bude bozkávať zem, po ktorej chodíš.“
„Radšej nepreháňaj.“ Toľko tu určite nezostanem.
Vrátil sa ku mne a sklonil sa k mojej tvári. „Toto bolo od teba veľmi šľachetné, Yuuki.“ Chcel ma pobozkať, tak som rýchlo otočila tvár. Zastavil sa.
„Nemôžem sa ťa už ani dotknúť?“ Spýtal sa ma a svoj sklamaný pohľad upieral na moju tvár. Nemal právo na mňa tak pozerať. On mohol za všetko moje utrpenie. Bol to on, kto mi zobral maličkú.
Svoje myšlienky som tentoraz netajila. Videl na čo myslím, a aj tak sa ani nepohol. Pomaly som k nemu otočila hlavu a do očí sa mu zadívala nenávistným pohľadom.
Nedal mi najavo či mu to ublížilo. Tvár mi silno chytil do dlaní, aby som sa nemohla odvrátiť a s vášňou ma pobozkal na pery.
Rukami som zatlačila o jeho hruď, aby som sa vyslobodila, no môj vyčerpaný pokus pre neho nič neznamenal. Už znova som sa ocitla vo väzení jeho prisilných rúk, ktoré teraz zvierali tie moje.
Keď mi konečne uvoľnil pery a zase sa mi zadíval do očí, mohla som znovu hovoriť.
„Týmto nič nezmeníš.“ Šepkala som mu. „Nenávidím ťa. Za to čo si ma donútil spraviť a stále ma nútiš. Nikdy ti neodpustím, že som ju kvôli tebe stratila.“
„Bolo to tvoje rozhodnutie.“ Pripomenul mi.
„Ja som sa chcela vrátiť a ty si ma zadržal.“
„Pre jej dobro.“ Zašepkal mi iba.
„Nie! Pre tvoju zbabelosť!“ Vykríkla som. „Máš strach, že ju nedokážeš ochrániť, tak ako si nedokázal ani mňa.“
Jeho tvrdý pohľad ma neodradil. „Ja svoje dieťa ochrániť dokážem. A keby sme boli dvaja... som si istá, že by jej nič nehrozilo.“
„Zaslepuje ťa tvoja láska k nej.“ Povedal mi chladne Kaname. „Sama by si to nedokázala. Nepamätáš sa na Mara? Čo by si robila, keby som sa k tebe nedostal včas?“
Až som sa mykla, keď mi to pripomenul.
„Isteže sa pamätáš...“ Prešiel mi prstami po bruchu na mieste, kde mi kedysi liečil rany, ktoré mi Maro spôsobil.
„Pochop už, že v bezpečí je, len keď sa skrýva.“ Jeho hlas bol už nežnejší. „Vyrovnaj sa s tým. Prosím...“ A znovu ma chcel pobozkať. Rýchlo som sa odvrátila.
„Pusti ma, Kaname! Takto nič nedosiahneš. Vôbec nič!“
Nepočúval ma a nasilu ma pobozkal. Ako ma môže nútiť? Objal ma ešte silnejšie a pokračoval.
„To nemôžeš vedieť.“