Posledná fáza mesiaca: 08- Mesačná pieseň, prvá časť

08- Mesačná pieseň, prvá časť

„Mala si si ich nechať zašiť, takto to bude len horšie.“ Namietol Zero keď spratával nepoužité obväzy. Rýchlo sa obrátil a vyhodil zakrvavené vatové tampóny, ktorými jej čistil driapance.
„Hovorila som, že to nič nie je,“ povzdychla. „Neboj sa.“
Zero prudko tresol šuplíkom.
„Proces uzdravovania sa už začal,“ povedala a prevrátila očami akoby to bola samozrejmosť. ,,A nemohol by si byť prosím ťa tichšie?"
,,Čože?" Opláchol zdravotnícke kliešte, utrel ich do čistej utierky a neopatrne ich pustil do priehradky. Pri dopade na ostatné kliešte, sa miestnosťou rozniesol štrngot kovu a agresívne preťal rozliehajúce sa ticho. Mitsuki nepatrne mykla plecami a prižmúrenými očami prebodla Zerov chrbát.
,,Povedala som, že máš byť tichšie. Niekto ťa začuje."
,,Nie, to som nemyslel," zamrmlal a hánkami zasunul ďalší šuplík. „Okrem toho, kto by sem o teraz chodil.“
„Dvaja hlupáci by sa našli,“ zašomrala a veľavýznamne nadvihla ľavé obočie.
„Ďakujem, že si ma v tom nenechala,“ zatnul zuby. Neznáša keď ho chytá za slovíčka. „Proces liečenia... čo si tým myslela?“ Spýtal sa napokon po pár sekundách ticha. Žiadna odpoveď. Jeho oči sa obrátili k nej a práve v tej chvíli si strhla náplasť spod oka.
Zero stiahol obočie. Zatvoril jednu zo skriniek a podišiel k nej. V slabom svetle zapálenej lampy videl pod jej okom tenkú svetloružovú čiarku. No nijakú ranu.
„Všetci sa tak rýchlo liečite?“ Prešiel jej palcom po pokožke. Tvár jej nahol bližšie k lampe a prezeral jej líce. Mitsuki prikývla.
„Nebude tam ani jazva,“ skonštatoval a spustil ruky k telu. Znavene vydýchol a pomaly sa vliekol ku stolu pri obloku, na ktorom lampa stála. Už sa po nej načahoval, keď v tom sa zarazil. Všimol si ako Mitsuki strnula.
„Mohol by si si trochu švihnúť?“ Hlesla a začala netrpezlivo podupávať nohou. Ruky si zložila na hrudi a nedočkavo skákala očami po miestnosti.
„No dobre- dobre, veď už len zhasnem lampu,“ povedal a s náplasťou, čo jej zobral z ruky, sa pohol k odpadkovému košu. Vyhodil ju a chodidlom prudko zastrčil kôš na miesto.
„Pre boha živého!“ Mykla sebou. „Povedala som ti, že máš byť ticho!“
„Čo je ti stále? Ale teraz vážne.“
„Nič, len už chcem odtiaľto vypadnúť. A po-ti-chu!!!“ Prepaľovala ho pohľadom a po každej slabike sa jej oči roztvorili o čosi viac.
„To „nič“ mi neznelo príliš presvedčivo...,“ zašomral a zhasol lampu.
„Takže týmto sa to predsa len začalo, čo?“ Spýtal sa ako kráčali ku dverám.
„Teraz naozaj nie je najmúdrejšie rozprávať sa o tom...“ Zašepkala úpenlivo.
„Nabudúce môže byť neskoro na rozprávanie,“ prerušil ju. „Naozaj si myslíš, že je dobrý nápad majstrovi nič nehovoriť?“
„Nehovoriť mi čo?“ Ozvalo sa keď stáli vo dverách a ich pohľady sa upreli na Yagariho. Stál chrbtom opretý o stenu. Ruky prekrížené na hrudi a zdravé oko upieral na svoju nepoučiteľnú neter.
„Oh nie, hovorila som ti, že máš byť ticho,“ prekárala ho šeptom a štuchla ho lakťom medzi rebrá.

O hodinu aj čosi neskôr...
„Čo si si preboha myslela? Ak by ich bolo viac než jeden, teraz by si tu sedieť nemusela,“ rozliehal sa v izbe Yagariho karhavý hlas. Vzhľadom k okolnostiam bola Mitsuki donútená všetko strýkovi povedať. O tom, čo si so Zerom v noci vypočuli aj o Levelu E, ktorého zabila.
„Vedela som, že bol jeden. Inak by sama nešla,“ bránila sa a postavila sa oproti nemu.
„Nemala si sa do toho vrhať po hlave, mohlo sa ti niečo stať...“
„Zvládla by som to! Aj keby ich bolo viac, zvládla by som to.“
„Neprerušuj ma! Tvoja prílišná sebadôvera je neoprávnená. Nemôžeš na seba priťahovať príliš pozornosti! Mala si počkať. Zabíjanie, je Zerova práca.“
„Len tak? Bez rozkazu k poprave?“ Nadvihol Zero obočie.
„Prestaň ju brániť!“ Zahriakol ho a ani naňho nepozrel. „Veľmi dobre viem, že by si ho zabil aj keby si to mal výslovne zakázané.“ Všetci traja stíchli. Zero a Mitsuki sa na seba krátko pozreli a obaja sa previnilo zahľadeli do zeme.
„Prepáč,“ prehovorila Mitsuki napokon, „ja... nechcela som ťa zatiaľ zbytočne znepokojovať dokým...“
„Dokým čo?“ Prerušil ju Yagari. „Dokým ťa nezabijú?“
„To nie.“
„Tak čo?“ Nadvihol obočie a Mitsuki povzdychla.
„Strýko, chápem, že sa o mňa bojíš ale ja už nie som malé dieťa! Som Kanameho posledný strážca a ak naozaj vypuknú boje, budem musieť zabíjať po jeho boku a presadzovať jeho vôľu! Ak sa to naozaj stane, nemôžem sa za nikoho skrývať. Ani za teba, za krstného, za Zera, ani za nikoho iného!“
„Viem a práve toho sa bojím,“ zašomral nečujne. Siahol do vnútorného vrecka kabáta a ruku s listinou, ktorú z neho vybral, natiahol k Zerovi.
„Čo je to?“ spýtal sa a rozložil list papiera.
„Rozkaz k poprave,“ odpovedal mu skôr než list stihol dočítať a rezignovane založil ruky v bok. „No moju prácu ste už stihli urobiť za mňa. Teda aspoň tretinu z nej.“
„Boli traja!?“ vyhŕkla Mitsuki. Yagari prikývol.
„Prišli spolu, no v meste sa rozdelili. Na tých dvoch som narazil, no ušli mi. Tretí išiel okľukou, potom zavetril vôňu a zamieril rovno sem. Ja som ho sledoval avšak našiel som už len krv a vetrom rozviaty prach.“
„Ak spolu prišli, aký mali dôvod sa rozdeliť?“ nechápal Zero.
„Toto bol ich lov, takže neprichádza do úvahy aby nejakým spôsobom spolupracovali. Každý jedná sám za seba, inak by hrozilo, že sa postavia proti sebe. Nikto z nich sa nechcel o korisť deliť s ostatnými. To je viac než samozrejmé,“ povedala Mitsuki a tvár sa jej zachmúrila.
„Sú tu kvôli tebe, mám pravdu?“ Zamračil sa a Yagari si medzitým pritiahol stoličku pred posteľ.
Keď nič nehovorila a už niekoľko minút len meravo stála s pohľadom upretým do prázdna, uchopil ju Yagari za predlaktie. Mitsuki sebou mykla. Strýko jej jemne stisol ruku aby ju duchom vrátil do miestnosti a ona akoby sa prebrala z tranzu. Prešla okolo neho a znova si sadla vedľa Zera. Yagari kútikom oka pozrel na svoje nástenné hodiny. Bolo niekoľko hodín po polnoci.
„Zajtra nepôjdeš do školy, Mitsuki. Pôjdeš so mnou. Myslím, že už je čas vziať ťa do Asociácie. A vy dvaja dnes ráno pôjdete do mesta. Dokončíte, čo ste začali. Nechaj si ten rozkaz, Zero. Budete prechádzať mesto a čakať, či sa náhodou neobjavia. Alebo aspoň jeden z nich. Myslím ale, že by bolo lepšie keby si ostala vo vlčej podobe, Mitsuki. Nebolo by najlepšie keby ste narazili na niekoho z asociácie skôr, ako sa o tebe vôbec dozvedia.“
„Ty si im to nepovedal?“ vyhŕkol Zero prekvapene.
„Vedeli, že je moja neter nezvestná a pred siedmimi rokmi ju prehlásili za mŕtvu. Nemali ani poňatia, že mesiac pred tým, než zmizla, bola u mňa. Mala vtedy iba päť rokov, keby vedeli že žije, bombardovali by ju otázkami a po tom, čo prežila, by to jej otrasená psychika nemusela uniesť. Myslíš, že som sprostý? Ledva som ju presvedčil aby tu ostala. Samozrejme, že som im to nepovedal!“
„A ako myslíš, že to Asociácia zoberie?“
„Budú zaskočený a prekvapený,“ predvídal Yagari a obrátil sa k Mitsuki. „Zrejme ťa budú chcieť držať v ich blízkosti, no tomu sa dá ľahko zabrániť.“
„Si študentka,“ pokračoval Zero, lebo tušil kam tým Yagari mieri, „budeš musieť ostať na Cross akadémii ale zároveň budeš pracovať ako lovec.“
„Treba si dávať pozor nielen na upírov ale aj na nich,“ prikyvoval Yagari. „Po tej udalosti s prezidentom, sa Asociácia rozhodla zvoliť nového prezidenta, no história sa môže opakovať, takže musíme byť opatrný.“ Natiahol sa na stoličke a vyčerpane povzdychol. „Je neskoro. Choďte si na pár hodín pospať predtým než vyrazíte.“
S obomi sa rozlúčil a v okamihu ako za nimi zatvoril dvere, tvár mu potemnela. Počkal hodnú chvíľu a keď si bol istý že sú už ďaleko, rozzúrene schytil stoličku, na ktorej ešte pred chvíľou sedel a s revom ju šmaril o zem. Prsty si bezradne zaboril do vlasov a klesol na posteľ. Preklínal sám seba, že nevykonal popravu vtedy kedy mal. Tejto chvíle sa najviac obával. Čo sa vlkov týka, nikomu z Loveckej Asociácie už neveril.

O niekoľko hodín:
„Si snáď robí srandu,“ zastonal Zero po štyroch hodinách spánku, keď zastali pred trhoviskom a pohľadom prehľadávali dav ľudí. Mitsuki sa nepokojne zavrtela a začala si obtierať krk o kameňmi dláždenú zem.
„Nemal ti dávať obojok. Ako pes nevyzeráš vierohodne.“ Potom sa postavila a Zero ju poškrabkal za lopatkou.
Je tu príliš veľa ľudí. Ozval sa mu v hlave Mitsukin hlas. Tu sa neukážu.
„To je jasné,“ zahundral a pustil ju. „Myslíš že to neviem?“ Nos prilepila k zemi. Niekoľkokrát ho obišla v rôzne veľkých kruhoch a nespokojne zakňučala.
„Je potrebná táto komédia?“ Nadvihol obočie keď sa naňho pozrela a pricupkala k nemu. Ňufákom sa dotkla jeho dlane.
Nemôžem ich nájsť.
„Zrejme preto, lebo tu nie sú.“ Prevrátil očami.
Nie. Sú v meste, viem to. No nemôžem ich vystopovať. Tlmene zavrčala a očami prehľadávala k trhovisku ústiace ulice.
„Ako je to možné?“ Zamračil sa znepokojený jej slovami a Mitsuki sa ňufákom znova dotkla jeho ruky.
Začnime v tých opustenejších miestach.
„Nemal by som náhodou rozkazovať ja? Dnes si tu iba ako pes,“ ponosoval sa šeptom a cítil ako naňho zazrela. Z úst mu unikol rezignovaný povzdych. „Dobre teda, nech už to máme za sebou,“ povedal a nechávajúc za sebou davy ľudí, sa obaja stratili v prázdnych uliciach mesta. Prehľadávali prázdne uličky, no na nič nenarazili. Neboli ale sami. Len pred niekoľkými minútami si všimli , že ich niekto sleduje. Zero natiahol ruku a vnoril prsty do gaštanovohnedej srsti.
„Je len jeden?“ Šepol nečujne. Sotva pri tom hýbal perami a hľadel stále pred seba.
Nie som si istá. Prižmúrila oči. I keď je tak blízko, nemôžem ho zachytiť. Niekto ho musí kryť...
Zero mlčal.
Je to Level E, počujem ako sa pohybuje.
„Viem, cítim to.“ Na chvíľu sa odmlčal. Zabočili doprava a než sa ich kamarát vynoril spoza rohu, Zero sa na sekundu obzrel.
„Ako dlho myslíš, že nás sleduje?“
Hádam od tržnice, nie som si istá.
Odrazu Zero zastal. Nútene povzdychol. Tváril sa, akoby ho to už prestávalo baviť a čakal než sa Mitsuki k jeho hre pripojí. Zvesila uši. Uprela naňho znavený pohľad a zakňučala.
„Myslím, že by sme sa mali rozdeliť.“ Mitsuki nastražila uši a zavetrila. Sústredila svoju pozornosť na uličku pred sebou, ktorá sa zatáčala v pravo a hrdelne zavrčala. Začala štekať a ozlomkrky sa rozbehla až sa stratila za rohom.