Posledná fáza mesiaca: 08- Mesačná pieseň, druhá časť

08- Mesačná pieseň, druhá časť

„Kam bežíš? Stoj!“ Vykríkol, no nebežal za ňou. Nenápadne vytiahol zbraň. Chytro sa obrátil, namieril upírovi do stredu hrude a vystrelil. Zero síce nechápal ako, no guľka sa odklonila zo svojej dráhy a zavŕtala sa do steny. Práve vtedy sa upír zvrtol. Chystal sa ujsť, lež Mitsuki mu zastala cestu. Zjavila sa pred ním ako prízrak. Ruky mala voľne spustené k telu a gaštanovohnedé vlasy jej padali do tváre. Upíra hypnotizovala pohľadom svojich jasnožltých zvieracích očí a on nevenoval pozornosť ničomu inému, ani Zerovi, ktorý mu v tejto chvíli mieril na hlavu. Upírov úsmev sa stratil v okamihu keď zbraň vystrelila a on sa pomaly obrátil v prach.
„Ako to, že si ho minul? Takmer si ma trafil!“ Okríkla ho a prekročila to, čo z upíra ostalo.
„Guľka sa vychýlila z dráhy,“ ukázal na stenu. „Netuším ako sato stalo.“ Vtom obaja začuli pobavený smiech, no nikoho nevideli. Pozreli na seba a Mitsuki upútalo niečo za Zerovým chrbtom. V skoku nadobudla opäť podobu vlka a rozbehla sa proti nemu. Nevšímajúc si Zerov zarazený pohľad, skočila a rozzúrene zahryzla do ruky druhého upíra, ktorý sa naňho práve vrhal od chrbta. Strhla ho na zem a všemožne sa snažila ho udržať pod sebou. Teraz to však nebolo také ľahké. Najskôr ju upír zdrapol za srsť na šiji a pokúšal sa ju zo seba strhnúť. Zero nebol na pár sekúnd schopný zareagovať. Po chvíľke si upír všimol, že sa pokúša naňho namieriť a začal Mitsuki mlátiť do hlavy, dokým sa nepustí. Pri ďalšom údere ho pustila a zahryzla sa mu do zovretej päste. Držala ho na zemi celou svojou váhou a labou mu zatlačila na krk. Upír sa však neprestal snažiť. Vyslobodil si spopod nej druhú ruku, chytil ju za chvost a treskol s ňou o zem. Mitsuki ostro zakňučala. Videla ako vstáva a práve keď chcel zaútočiť na Zera skočila mu na chrbát a zahryzla sa mu do pleca. Obaja skončili na zemi. Gúľali sa sem a tam, čo Zerovi znemožňovalo zacieliť na upíra. Zakaždým keď už ho mal na muške sa znova pohli a Mituki mu vošla do rany. Napokon sa Mitsuki vytrhol zo zovretia. Ruky jej obkrútil okolo bokov a začal jej stískať telo. Hodnú chvíľu sa snažila vyprostiť zo zovretia jeho paží a keď už cítila, že jej o chvíľu zláme rebrá, zakňučala. Jej laby zaškrabali o kamennú, dláždenú zem a telo jej ochablo. Upír si myslel, že nebezpečie, ktorým mu hrozila je zažehnané, a v tom sa mu vykrútila. Sotila ho na zem a skôr, než si stihol uvedomiť, že sa blíži jeho koniec, čeľusťami mu zovrela spánky. Rovnako ako jeho dávno mŕtvy spoločník sa jej prstami zakvačil o čeľuste. Ťahal, ťahal a ťahal, aby sa vyprostil z jej smrteľného zovretia, no beznádejne. Pri každom ďalšom pokuse sa mu jej zuby stále viac zarývali do lebky. Zliezla z jeho agóniou zmietaného tela a stále zvierajúc jeho hlavu, čakala.
Teraz už Zero neváhal a vpálil upírovi guľku rovno do srdca. Jeho krik ustal. Telo ochablo a obrátilo sa v prach.
„Si v poriadku?“ spýtal sa, keď Mitsuki vstávala zo zeme a oprašovala si kabát.
„To bude v poriadku. Našťastie mi nezlámal rebrá,“ odvetila, no chytila sa za bok.
„Na to som sa nepýtal... Ukáž mi to.“ Vyhrnul jej tričko. Pozorne si prezeral modrajúce podliatiny, ktoré sa jej ako ruky obtáčali okolo pása.
„Vravím ti, že to nič nie je,“ protestuje a pokúša sa tričko napraviť.
„Ticho!“ Zahriakol ju. „Rana ti opäť krváca, no prekvapuje ma ako málo.“
„Než sa zvečerí, celkom sa to zahojí,“ zakončila a nekompromisne odtisla Zerove ruky od krvou nasiaknutého obväzu.
Deň ubehol prekvapivo rýchlo. Pri návrate z mesta stretli Yagariho, ten ich pozval na obed do jedného nie príliš navštevovaného, no zato spoľahlivého podniku, kde mu Mitsuki mohla v bezpečí ukázať priebeh ich dnešného a včerajšieho lovu. Zároveň sa dohodli na zajtrajšej návšteve Loveckej Asociácie a potom ich poslal nakúpiť nejaké veci pre riaditeľa. Na akadémiu sa vracali mlčky a až keď Mitsuki a Zero osameli, Mitsuki znechutene odfrkla. Aj napriek tomu, že dnes zabili dvoch upírov im neodpustili každovečernú rutinu. Obliekli sa do svojich uniforiem a vydali sa na obhliadku.
„Čo sa strážcovských povinností týka, dnes so mnou nepočítaj,“ povedala Mitsuki keď sa horúčkovito zbavovala nepotrebných obväzov. Zero, ktorý kráčal za ňou, sa zastavil.
„A to už prečo?“ Nechápal. „Hádam len nie si unavená.“ Prebodla ho príkrym pohľadom.
„V noci je spln, tak chcem mať dnes od všetkého pokoj.“ Vytiahla si spod blúzky posledný pás obväzu, pozapínala si posledné tri gombíky, napravila sako a zaschnutou krvou nasiaknuté plátno pokrčila v dlaniach.
„Dobre teda,“ povzdychol si. Mitsuki sa vďačne usmiala a hodila mu obväzy do rúk.
„Potom ich vyhoď, prosím.“
„Jasné.“ Prikývol a postrapatil jej vlasy. „Pekne sa hraj.“ Zasmial sa a Mitsuki o chvíľu osamela.

Ani túto noc nemal Hanabusa náladu sedieť v triede. Hľadel na mesiacom rozjasnenú oblohu a pri tom mu stále vŕtal hlavou včerajšok. Od začiatku vedel, že na Mitsuki je niečo divné. Mal také tušenie. Chcel si ho čo najskôr overiť a to aj bez Akatsukiho pomoci. Z premýšľania ho vytrhol zneďaleka prichádzajúci hlas. Bol tichý, ničím výnimočný, no predsa očarujúci. Ani nevedel ako a o chvíľu sa ocitol pri fontáne. Ten spev, pomyslel si a zahľadel sa na postavu stojacu na okraji fontány. Bola to Mitsuki. Stála nepohnuto. S pokorou. Tvár obrátenú k mesiacu, oči zatvorené. Zopäté dlane si pritískala na srdce a spievala lune pieseň o zúfalstve, nádeji a samote. Slovám nerozumel no vedel, že sa nemýli. Vlasy, rozžiarené mesačným svitom, jej povievali v jemnom vánku a šírili okolo nej jemnú bielu žiaru. Z privretého viečka jej stiekla jediná slza a vtedy mu to došlo.
Spomenul si, že podobný výjav videl len na obrázkoch, no keď bol dieťa, dúfal že si ju niekedy vypočuje. Pieseň detí mesiaca. Hoci bol touto situáciou uchvátený, uvedomoval si, že by mal odisť. Vykročil späť, no vtom jej spev utíchol.
„Páči sa ti?“ Spýtala sa ho Mitsuki upierajúc pohľad na žiariacu lunu. „Moja pieseň,“ dokončila. Hanabusa neisto zastal. Rolnička na Mitsukinom krku zazvonila. Hanabusa sa pomaly otočil a ich pohľady sa stretli.
„Mmm... celkom ujde,“ pokrčil plecami. Snažil sa tváriť ľahostajne, no nemal pocit, že by mu to žrala. Mitsuki sa krátko zasmiala.
„Tak to ti ďakujem,“ povedala a zoskočila na zem. „No nemal by si teraz byť niekde inde?“ Uškrnula sa a kráčala k nemu. Hanabusa si zastrčil ruky do vreciek a povzdychol.
„Komu by sa tam chcelo sedieť?“ spýtal sa sám seba. „Na viac,“ uškrnul sa, „bola by to škoda.“ Odvrátil od nej pohľad a zahľadel sa na oblohu.
Dnes je nádherná noc, nemyslíš?“ Pohol sa k nej. „Mesiac je v splne, nikto iný tu nie je a všade okolo sa vznáša čosi,“ odmlčal sa a naklonil sa k nej, „čarovného.“
„Možno máš pravdu,“ pritakala a spravila krok vzad. „Noc je nádherná, sme tu iba mi a vďaka splnu sa naozaj zdá svet čarovný,“ usmiala sa, no vzápätí jej tvár zvážnela. „Avšak vzhľadom na čas si myslím, že tieto reči nie sú príliš vhodné. Moja práca sa na dnes skončila. Už tu nemám čo robiť,“ otočila sa na odchod a ešte raz naňho pozrela, „a ty tiež nie.“
„Tvoje vlasy,“ začal a Mitsuki zastala, „sú vždy takéto?“
„Samozrejme,“ prešla neisto okolo neho. „Prečo?“
Natiahol k nej ruku a jemne uchopil premeň jej vlasov.
„Je zaujímavé, že kedykoľvek ťa vidím v škole, tak sú hrdzavohnedé ale zato teraz, sú poplavoplavé.“
„Ha-ha... je zaujímavé ako rýchlo sme sa dostali k takej nebezpečnej téme. Vieš čo,“ odtisla jeho ruku, „ja si myslím...že by som už mala asi ísť.“
Zvrtla sa na odchod, no Hanabusa ju chytil za ruku.
„Počkaj! Minule...“ Zaváhal. „Naposledy, keď som sa ťa dotkol moje myšlienky... ako keby mi ani nepatrili. Videl so útržky vecí, ktoré som nikdy nezažil a na okamih som... sa videl tvojimi očami. Ako si vtedy predo mnou stála. Ako je to možné? To si urobila ty, však? Vysvetli mi to!“
„Prečo by som ti mala vysvetľovať niečo, čo už v skutočnosti dávno vieš.“
„Čo tým myslíš?“
„Nič!“ Odvrkla a snažila sa mu vytrhnúť. „Pusti ma!“ Zavrčala.
„Nie dokým sa neporozprávame.“ Pritiahol si jej chrbát k hrudi a zovrel ju rukami. Mitsuki sa to však nepáčilo.
„Prestaň sebou šiť! Nič ti neurobím, len chcem aby si ma počúvala. Už od začiatku viem, že niečo skrývaš. Vravíš, že to už dávno viem...“
„To je tvoj problém, že si to nechceš priznať,“ odvrkla zlostne a opäť sa zamrvila v jeho náručí. „Pusti ma!“ Keď sa hnevá, je rozkošná. Prebehlo Hanabusovi hlavou.
„Nie,“ odvetil rázne.
„Prečo?“
„Chcem to počuť od teba.“
„A môžem ti hádam veriť?!“ Skríkla a Hanabusove chvíľkové zaváhanie využila k tomu aby sa mu vytrhla z rúk.
„Áno.“ Povedal nakoniec a Mitsuki cítila, že to myslí vážne.
„Neviem či mi to stojí za ten risk,“ namietla a neisto sa mu zahľadela do očí.
„Môžeš to aspoň skúsiť.“
„Dobre teda.“ Uzavrela a pomaly odchádzala preč.
„A povieš mi to teda?“ Zvolal za ňou.
„Ešte si to rozmyslím,“ odvetila bez toho aby sa otočila.
„Tak zajtra,“ zakričal neuvedomujúc si, čo vlastne hovorí. Videl ako mu zamávala rukou a potom sa pomaly stratila v diaľke.
Keď sa Hanabusa vrátil na ubytovňu, v izbe ho čakalo prekvapenie. Okno bolo otvorené. Dnu prúdil chladný nočný vzduch a on si všimol, že na parapete niečo leží. Podišiel bližšie. Na okne ležalo jeho poskladané sako. Rozložil ho a ako ho zobral do rúk, vypadol z neho nejaký lístok. Zohol sa poň a čítal: Ďakujem za včerajšok. Pery sa mu zvlnili do úsmevu a pomaly podišiel ku svojej posteli. Hoci lístok nebol podpísaný, len jediná osoba ho tu mohla nechať. Z chodby začul Akatsukiho blížiace sa kroky, tak rýchlo skryl papierik do zásuvky. Pred bratrancom sa pokúšal tváriť nenápadne, no úsmev na tvári mu ostal až do rána.

Ráno:
„Zajtra začínajú prázdniny,“ nadhodil Yagari ako spolu s Mitsuki kráčali uličkami mesta.
„Hmm.“ Zamrmlala a slabo prikývla.
„Na akadémii bude chvíľu pokoj. Všetci zrejme pôjdu navštíviť rodičov, tak by si si mala poriadne oddýchnuť. Potrebuješ to.“
„Hej, ďakujem,“ usmiala sa vďačne.
„Chápem, že sa ti tam nechce, no toto je teraz najlepšie riešenie.“
„Neviem, či som ja tá jediná komu by sa nie príliš chcelo,“ zasmiala sa a pobavene sa na strýka uškrnula. Yagariho to rozosmialo a objal Mitsuki okolo pliec.
„Niekedy mám pocit, že do ostatných ľudí vidíš až príliš.“
„Hoci sme sa nevideli desať rokov, no predsa len ťa poznám nejaký ten piatok, strýko. Nech vravíš čo chceš, v skutočnosti si pomerne lenivý,“ usmiala sa a zvyšok cesty išli mlčky.
„Tak a sme tu,“ povedal keď zastali pred budovou asociácie. „Pripravená?“
„Ak by si mal čakať len na to, nikdy by som tu s tebou nestála,“ priznala.
„Tak teda nemáme na čo čakať,“ vykročil s predstieraným nadšením a mohutnými dvoj krídlovými dverami vošiel ako prvý. Mitsuki ho neisto nasledovala, no hlavu mala hrdo vztýčenú.
„Vítame ťa, Mitsuki-chan,“ prehovoril jeden z lovcov, ktorý sa pred nimi zhromaždili. A všetky pohľady prítomných sa šokovane uprelo na ňu.

Po západe slnka:
„Tak ako to išlo?“ Spýtal sa Zero keď sa Mitsuki s Yagarim po zotmení vrátili. Sadol si vedľa nej na trávu a štuchol ju lakťom do ramena, aby sa trochu prebrala.
„Ani sa nepýtaj.“ Zamrmlala mrzuto. „Aaach, som unavená,“ povzdychla a zvalila sa do trávy.
„Nevyzeráš dobre. Spala si vôbec?“
„Niééé... Vobéééééc,“ zamumlala a pretočila sa na bok. Jednu ruku si zložila pod hlavu, druhou si zakryla tvár. „Nedalo sa. Mesiac mi nedal spať...“
„Tak to si bola ty? Ten spev.“
„Mmm,“ prikývla. „Stalo sa dnes niečo zaujímavého?“
„Hmm,“ zamyslel sa Zero. „Kto vie... Malo sa niečo stať?“
„Len som sa pýtala, bože,“ vzdychla otrávene. Ľahla si na chrbát a predlaktím si zakryla oči.
„Robím si srandu,“ uškrnul sa. „Nič sa nedialo.“ Odmlčal sa. „Vyzerá to tak, že sa Aidou včera v noci ulial. Videl som ho ako sa vracal na ubytovňu. Tváril sa zamyslene a... nedočkavo. Rozprávala si sa včera s ním?“ Mitsuki sa povystierala, zívla a nevraživo naňho zazrela.
„Nepáči sa mi kam táto konverzácia smeruje.“
„Pýtam sa preto, lebo si mu mala niečo vrátiť.“
„Všetko je vybavené, nemusíš sa báť,“ usmiala sa a potľapkala ho po pleci. „Okej?“
„Len mám o svoju sestričku starosť, nič viac,“ pokrčil plecami, „ale Mitsuki... Dávaj si pozor.“
„Veď hej.“ Povzdychla a na niekoľko minút medzi nimi zavládlo ticho.
„Stále chceš vedieť ako to dnes šlo?“ Vyzvedala Mitsuki napokon a keď Zero mlčal, sadla si a pokračovala: „Najskôr som dúfala, že všetko pôjde hladko. No nakoniec to dopadlo tak ako som očakávala. Všetok ten zmätok, prekvapenie, nedôveru a šok... bolo to príšerné. Odvšadiaľ som počula len, to nie je možné! Nevyzabíjali všetkých? Veď jej telo nikdy nenašli. Takže predsa len niekto prežil. Ale kde bola toľké roky? Veď ako je to dlho, desať rokov? Vyrástla, svojej matke akoby z oka vypadla. Tak toto je tá Usamiho dcéra? Chúďa, musí sa cítiť hrozne. Je len jediná, a bla-bla-bla. Cítila som sa ako exemplár v múzeu. Niektorí na strýka nedôverčivo zazerali. Majú za to, že ma skrýval zámerne. Banda hlupákov,“ povzdychla. „Myslela som, že už odtiaľ ani nevypadneme, no dali sa presvedčiť do cela ľahko, kolega.“ Uškrnula sa a drgla Zera ramenom do pleca. On sa usmial tiež a bol rád, že netrvali na tom aby tam ostala. Pri obhliadke areálu Zero vyzvedal koho zvolili za nového prezidenta, dozvedel sa, že konečné rozhodnutie ešte nepadlo. Zostavili provizórnu šesť člennú radu, ktorá bude zatiaľ spoločne rozhodovať, dokým nenájdu vhodnú osobu.
Tento krát však robili obhliadku spoločne. Nemala chuť sa znovu rozprávať s Hanabusom. Vedela, že dokiaľ nebude sama, nebude ju vyhľadávať. Potrebovala si utriediť myšlienky v hlave a chcela sa rozhovoru s ním vyhnúť. Aspoň pre tento krát. Od zajtra začínajú týždenné prázdniny. Všetci študenti cestujú domov navštíviť rodičov a dúfala, že Aidou Hanabusa nebude výnimkou. Teraz však netušila, že dúfala zbytočne.

V noci ju trápil nepokojný spánok. Pieseň mesiaca doznievala, stále však bola dostatočne hlasitá a nutkanie odpovedať na ňu, i keď nie také silné, Mitsuki stále prebúdzalo. Neraz sa pristihla ako zaspáva s piesňou luny na perách. Raz spievala spolu s ňou, neskôr o nej a inokedy jej odpovedala svojou piesňou. Ako dieťa matku lunu neraz prosila o silu a ochranu pred minulosťou, no odpoveď luny bola stále rovnaká. Čas všetko vyrieši. Koľko času ale ešte treba aby sa dokázala minulosti
postaviť čelom?