Posledná fáza mesiaca: 06- Nový začiatok???

06- Nový začiatok???

Hneď ako Yagari vstúpil do svojej izby, zdalo sa mu, že niečo nie je v poriadku. Zastavil sa medzi dverami a stál ako primrazený. Ruku mal stále na kľuke a ani si neuvedomil, že ju zvieral tak silno až mu zbeleli kĺby. Okom sústredene prebehol po miestnosti. Všetko bolo na svojom mieste tak ako to nechal, keď odchádzal. Stále ale mal taký zvláštny pocit. Rozhodne tu niekto bol, pomyslel si a znepokojene sa zamračil. Že by ten čo nás sledoval vtedy v noci. Pri tej myšlienke sa ho zmocnila zúrivosť. Zosilnel zovretie, až sa mu ruka začala triasť. Silou vôle sa donútil pustiť kľuku a odlepiť sa od prahu dverí. Pomaly vošiel do izby a bez toho aby za sebou zatvoril dvere sa začal ostražito rozhliadať po miestnosti. Sňal si klobúk z hlavy a po pamäti ho hodil na kreslo. Práve si chcel vyzliecť aj kabát, keď pohľadom zaletel k svojmu stolu. Hlavou mu preletelo niekoľko znepokojivých myšlienok.
Náhlivými krokmi prekonal tú krátku vzdialenosť a zastavil sa vedľa stoličky, cez ktorej operadlo mal stále prehodenú košeľu zo včerajška. Na prvý pohľad sa zdalo byť všetko v poriadku. Všetko bolo na svojom mieste a nič nechýbalo. Pohľad mu padol na jednu zo zásuviek. Natiahol ruku a rýchlo ju otvoril. Okom prebehol jej obsah, no nezdalo sa mu, že by niečo chýbalo. Z úľavou si vydýchol, zatvoril ju a oprel sa o stôl. Aj tak mal pocit, že mu niečo uniká. Na chvíľu sa zamyslel a v tom mu to došlo. Keby bol ňou a chcel by, čo najskôr a čo najnepozorovanejšie zmiznúť, neobťažoval by sa z vecami a jednoducho by sa vyparil. V duchu sa sebe samému zasmial. Je taká priehľadná, no i tak mu trvalo tak dlho kým si to uvedomil.
Vybehol z izby a zabuchol za sebou dvere. Vyštartoval po chodbe a prebehol do dievčenskej ubytovne. Mal zlý pocit, že už je neskoro, no i tak sa rozhodol najprv hľadať v jej izbe. Vybehol spoza rohu a s obavami sa zastavil. Videl Zera ako si to naštvane rázuje jeho smerom a postrehol, že si zúrivo mrmle popod nos, lebo musel dnes v noci zháňať dievčatá do ubytovne sám.
„Keď ju uvidím, zaškrtím ju!“ Zasyčal a konečne zdvihol pohľad zo zeme. Prekvapene sa zadíval na Yagariho a hneď vedel prečo prišiel, alebo si to aspoň myslel. „Nie je tam,“ vydýchol unavene a rukou si prešiel po vlasoch. „Práve som tam bol.“ Potom si všimol Yagariho výrazu. „Nemyslíš snáď...“ Začal a napadlo ho to isté, čo jeho majstra.
Yagari mu ani nemusel odpovedať, hneď mu to bolo jasné. Preto sa vyparila hneď po vyučovaní...
Yagari sa znovu rozbehol so Zerom v pätách a spolu zamierili smerom von. Schody brali po troch a hneď ako rozrazili dvere, ovanul ich nočný chlad. Dobehli pod okno jej izby- bolo otvorené. Yagari sa zahľadel do tmy a premýšľal kadiaľ asi utekala. Nemal čas na prílišné uvažovanie, takže sa rozbehol prvou cestou, ktorá ho napadla.
Po chvíli zistil, že mal pravdu. Zadíval sa na podupanú trávu a všimol si ako pazúrmi na niektorých miestach rozryla hlinu.

„Budeš tam len tak stáť?“ Spýtal sa Hanabusa, ktorý sa práve natiahol na trávu, nohy si prekrížil v členkoch a chrbtom sa oprel o strom. Ruky si spojil za krkom, zatvoril oči a so spokojným chlapčenským výrazom zaklonil hlavu.
Bez toho aby mu Akatsuki odpovedal, zložil si ruky na hrudi a zamyslene sa zahľadel do prázdna. Dnes sa znova uliali z vyučovania a hoci ho trápilo, že odkedy tu nie je vodca Kuran ulieval sa Hanabusa stále častejšie, nikdy neprotestoval. Na okamih však zostražitel. Niečo zacítil a mal pocit, že to je tá nová študentka z Dennej triedy. Nebol si tým úplne istý, no rozhodne cítil... mágiu. Silnejšiu ako pred tým ale cítil aj to dievča.
Otočil sa a pozrel na Hanabusu. Bol napätý. Oči mal otvorené a hľadel do tmy akoby čakal, že sa každú chvíľu vynorí spoza stromov. Nakrčil obočie a kútikom oka pozrel na Akatsukiho. Potom, akoby sa vôbec nič nestalo, znova zatvoril oči a oprel sa hlavou o kmeň stromu.
„Zdá sa,“ zatiahol lenivo, „že nie sme jediný, komu sa leňošenie pozdáva viac ako trčať zbytočne v triede.“
„Hovor za seba,“ pretočil očami Akatsuki a nenápadne sa obzrel okolo seba. Čakal, že mu na to Hanabusa niečo urazene alebo uštipačne odvrkne, no odpovedalo mu len ticho. Zvedavo po ňom strelil pohľadom, no Hanabusa mu nevenoval pozornosť. Privretými očami sa díval bohvie kam pred seba a opäť rozmýšľal nad včerajškom.
Akatsuki sa pobavene zasmial a na ľavo od nich začul pohyb. Zaostril zrak medzi lístie kríkov a zamyslene nakrčil obočie.
„Čo tu robí...“ premýšľal nahlas, keď sledoval ako sa hrdzavohnedá srsť otiera o lístie. Myšlienku však nedokončil lebo sa z tieňov vynorila vlčia hlava.
Vlčica stála napoly skrytá za stromom, takže ju Hanabusa cez Akatsukiho nemohol vidieť, a upretým vyrovnaným pohľadom sa Akatsukimu zarezávala do očí. Uši nastražila dopredu a nehybne čakala. Zlato-žlté oči je svietili a sledovali každý jeho pohyb. V jednej chvíli si oblizla ňufák a natočila hlavu na stranu. Na sekundu zdvihla pravú labu, akoby sa odhodlávala k ďalšiemu kroku. Potom si to ale rozmyslela a nakrčila sa. Dvakrát váhavo sklonila hlavu k zemi a snažila sa tak naznačiť aby k nej pristúpil bližšie.
Spoza jeho chrbta sa však ozvalo vzdychnutie. Pri tom zvuku sebou vlčica trhla a o krok ustúpila. Zo zvyku sa Akatsuki otočil.
„Čo sa deje?“ Spýtal sa Hanabusa.
Keď sa však postavil k Akatsukimu, vlčica bola preč.
„Nič,“ zaklamal Akatsuki a strčil si ruky do vreciek, no predsa len sa ho na niečo opýtal: „Hanabusa, počul si niekedy o vlkoch? No nemám na mysli obyčajných vlkov, ale tých vlkov?“
Hanabusa sa naňho pozorne zadíval a rozmýšľal, čo mu asi prebehuje hlavou. Zamyslel sa, podišiel k stromu a oprel sa oň. Ruky si skryl do vreciek nohavíc a až po chvíli u odpovedal: „Samozrejme. Niečo málo áno, prečo?“
Odpoveď však nedostal. Akatsuki stále zamyslene hľadel na miesto kde pred chvíľou zmizla. Mal nejaké tušenie. Myseľ mu pracovala na plné obrátky, no vedel toho málo, na to aby si z toho vyvodil nejaký záver.
„Ty si nejakého videl?“ Vytrhol ho Hanabusa zo zamyslenia a priskočil k nemu. Táto možnosť akoby mu vliala novú chuť do života. Akatsuki sa otočil k nemu, no stále vrhal letmé pohľady na prázdne miesto pri strome. „Akatsuki!“ Snažil sa ho Hanabusa vrátiť späť na zem, no odrazu sa jeho bratranec pohol a vykročil smerom k Nočnej ubytovni.
„Poďme, musím si niečo overiť,“ povedal len a viac neprehovoril. Hanabusa sa naňho spýtavo zahľadel, no i tak tým ničím nedosiahol. Nepáčilo sa mu to, no viac sa nevypytoval.

Vietor ustal a nocou zavládlo znepokojujúce ticho. V ušiach sa jej ozýval len trávou tlmený dupot láb, občasné šelestenie lístia, ktoré sa Mitsuki otieralo o srsť a zvuk jej vlastného dychu. Zastavovala len občas, aby zistila či ju niekto nesleduje.
Že narazí na tých dvoch, však nečakala. Nechápala, čo ju to vlastne popadlo. Konečne je na úteku a jej sa zachcelo hrať s upírmi?! Asi jej už z tých liekov šibe, pomyslela si a na minútu zastavila. Zdvihla hlavu, zavetrila. Okrem seba a pachov lesa nič iné necítila. Potom sklonila hlavu, ňufák prilepila takmer k zemi a pre istotu skontrolovala, či beží správnym smerom. Trvalo to len niekoľko sekúnd. Účinkom liekov sa vo zvieracej podobe stále ešte cítila mierne dezorientovaná, preto si chvíľami nebola istá, či už tadeto raz išla. Ako sa však zdalo, jej predčasné obavy boli zbytočné. Bola už blízko.
V duchu sa pousmiala, no stále ju trochu hrýzlo svedomie, že odišla. Nie! Takto je to správne, pomyslela si a potriasla hlavou aby zo seba striasla pocit previnilosti. Naposledy sa poklusom vrátila dobrých šesťdesiat metrov po vlastných stopách, aby si bola istá a medzitým myšlienkami zablúdila späť k tým dvom upírom. Nie, že by sa jej zdali nebezpečný. To nie. Žiadny upír nie je na prví pohľad nebezpečný.
Spočiatku bola len zvedavá prečo nie sú na vyučovaní a na okamih sa zľakla, že by snáď mohli... Na to ani len myslieť nechcela. O vynáleze krvných tabliet sa dopočula keď sa náhodou túlala blízko upírích sídiel a taktiež o ich testovaní Nočnou triedou. Kiryuu ju oboznámil, že upíri majú v areáli akadémie zakázané piť krv. Preto si oddýchla keď zistila, že sú tam len oni dvaja. Podľa pachu si ani jedného veľmi nepamätala. Na to bola v tú noc príliš popletená. Ak sa takmer celý život snažíte držať čo najďalej od populácie- či ľudskej, či upírskej- je pre vás trieda plná zubatých aristokratov priveľké sústo.
Ten, ktorého neustále sledovala pohľadom, mal svetlo hrdzavé vlasy a hnedé oči. Bol zamyslený, kvôli niečomu sa trápil a mal obavy. To, že ju uvidel ho úplne zaskočilo a podľa jeho výrazu zistila, že jej odhalenie preňho bude ďalším predmetom na premýšľanie. Nevedela čo to do nej vošlo. Nechápala to, no hneď ako ho chvíľu sledovala, túžila sa za ním rozbehnúť a chcela aby ju tými dlhými prstami škrabkal za ušami. Zakňučala nad svojou tragickosťou a v duchu sa sama sebe zasmiala.
Bola však taká zamyslená, že nepostrehla ako sa medzi stromami neďaleko nej niečo pohlo. Zafúkal vietor a ona zastala. Mala neblahé tušenie. Započúvala sa a v tú chvíľu vedela, že to bol zvuk krokov. Zmeravela ešte viac a pomaly sa otáčala smerom, ktorým prišla. Vedľa nej opäť niečo zašušťalo a prvé, čo si v tieňoch medzi stromami všimla bola sivá štica vlasov. Hneď na to k nej závan vetra priniesol pach jej prenasledovateľa a na nič už nečakala. Zvrtla sa a trielila k miestu kde to ukryla.
Takmer okamžite našla ten správny strom. Netrpezlivo ho dookola obišla a urýchlene oňuchávala rozrytú zem, hľadajúc správne miesto. Mám to! Strihla ušami a pustila sa hrabať. Neustále pri tom načúvala všetkému vo svojom okolí. Asi štyri metre od nej niečo zapraskalo.
Do riti! Pomyslel si Zero a zdvihol nohu zo zlomenej vetvičky. Mitsuki ani nežmurkla. Pomaly otočila hlavu, akoby sa chcela presvedčiť či sa jej to snáď len nezdalo a ich pohľady sa stretli. Zero sa predlaktím opieral o kmeň neďalekého stromu. Druhou sa držal za bok a ťažko oddychoval. Hneď ako zazrel tie žlté oči, jeho tvár zvážnela. Nakrčil obočie a na okamih sa zdalo, že nemôže uveriť tomu, čo vidí.
„Mitsuki?“ Ozval sa opatrne. Bolo vidno, že chvíľu váhal, no už bolo neskoro. Mitsuki na nič nečakala. Zvrtla sa a trielila preč od neho medi stromy.
„Hej! Mitsuki!!! Zastav sa!“ Kričal za ňou. Ešte šťastie, že bol sám, pomyslela si a vzápätí jej niečie prsty zovreli kožu vzadu na krku. Vietor k nej privial vôňu sušenej šalvie a Yagari zdvihol Mitsuki zo zeme. No to snáď nie!!! Pomyslela si a v nemom šoku zízala na svojho strýka. Ten sa zaškeril a strčil je pred oči metličku sušenej šalvie.
„Dostal som ťa!“ Vyhlásil svetoborne. Veď počkaj, ja ti tú pýchu zrazím z hlavy, zavrčala. Na chvíľu sa zamračil. „Na to aká si veľká, si príliš ľahká... Koľko vážiš prepánajána?! Keby ťa nejaký upír hodil o stenu, zlomil by ťa na poli,“ zakrútil hlavou. Zúrivo po ňom chňapala zubami a všetkými labami sa snažila striasť jeho ruku. Keď ho aj náhodou škrabla pazúrom, ignoroval to a zubami naňho nedočiahla. Bolo to ako snažiť sa ho udrieť päsťou, zatiaľ čo vás na dĺžku paže drží za hlavu z dosahu svojho tela.
„Ďakovať mi nemusíš,“ zatiahol a privrel oči. Odvrátil tvár, dal si päsť pred ústa a odkašľal si.
„Teraz ale vážne... Prečo si to urobila, háá?!“ Prepichol ju obviňujúcim pohľadom. Cítil sa ublížene a to jej výčitky svedomia len zväčšilo.
„Prečo si ušla?“ Spýtal sa znovu a pritiahol si ju bližšie k tvári. Rozmyslel si to však, lebo mu zubami chňapla po nose. Ohrnula pysky a začala vrčať.
„Vidím, že dnes s tebou nebude ľahká reč,“ povzdychol vo chvíli, keď pribehol Zero, a podržal Mitsuki vo vzduchu vedľa seba. „Kde si toľko bol?“ Sledoval ako sa Zero oprel o strom a jednu ruku si strčil do vrecka.
„Sklapni,“ odvrkol a tváril sa akoby tam nebol.
„Takže, spýtam sa ešte raz...,“ obrátil sa späť k vlčici, no Mitsuki mu kýchla do ucha.
„Na zdravie,“ povedal a trocha ju od seba odtiahol. „Beriem to teda ako nie,“ odtušil. Zazubila sa naňho a vyplazila jazyk. Potom si oblizla ňufák. Čudovala sa, že ešte nestratil trpezlivosť.
„Mali sme dohodu,“ hlesol sklamane a prebodol ju pohľadom. Keď to spomenul zahanbene sklopila uši a chvost stiahla medzi nohy. „Súhlasila si s tým, že tu skúsiš žiť a čo ma zaráža najviac... že si odišla bez svojich vecí,“ pokrútil hlavou mysliac na zbrane v jeho zásuvke.
Znova sa nenápadne zazubila a v očiach sa jej objavil výraz za dosť učinenia. Yagari si všimol ako vrtí špičkou chvosta.
„Zero, za ako dlho si na ňu narazil?“
„Chvíľu to trvalo,“ narovnal sa. Bolo vidno, že premýšľa. „Stále chodila okolo jedného stromu, akoby v zemi niečo hľadala.“
Yagari zamyslene nakrčil obočie.
„Ukáž mi kde to bolo,“ vykročil k nemu. Mitsuki sebou začala mykať a hrabať labami do vzduchu, no ani tak ju nepustil. Nebolo to ďaleko a rozhrabanej pôdy si hneď všimli. Pomaly MItsuki zložil na zem, na čo sa chcela hneď rozbehnúť preč, ale držal ju pevne.
„Drž ju pevne,“ povedal Zerovi a sám sa začal hrabať v hline. Zero sa usadil na zem. Jednu ruku je obomkol okolo krku, druhou jej zovrel srsť nad lopatkami a lakťom si ju pritiahol k boku. Po chvíli sa Mitsuki otočila k Zerovi a začala mu fuňať do ucha.
„Daj pokoj!“ Zahriakol ju a Mitsuki začala vrtieť chvostom. Prešlo pár sekúnd a obrátila sa naňho znova. Priblížila ňufák k jeho tvári. Chvíľu predstierala, že mu oňucháva vlasy a potom mu poriadne oblízala ucho.
„Aaaa!“ Otriasol sa. „Čo to...?!“ Prebodol ju očami a Mitsuki sa zazubila. „Bože!“ Vzdychol a pretočil očami. Mitsuki otvorila papuľu a vydala čudný zvuk, ktorým napodobnila smiech.
„Dusíš sa?“ Doberal si ju Zero a zasmial sa. Mitsuki naňho zavrčala. Prednou labou mu strčila do hlavy pri čom stratil rovnováhu a musel sa podoprieť rukou, no smiať sa neprestal.
Yagari sa potichu zasmial. Mitsuki nastražila uši jeho smerom a obaja sa otočili k nemu. Na tvári mal pobavený úškrn.
„Takže v mojej izbe si bola predsa len ty,“ obrátil sa slovami na neter, no pohľad upieral na predmet vo svojich rukách.
Mitsuki zazívala a začala si jazykom čistiť srsť na krku, pokiaľ dočiahla.
„Potvora jedna prešibaná,“ narovnal sa a videl ako sa naňho zazubila. „Mohlo mi hneď napadnúť, že zo
všetkých svojich zbraní si vezmeš práve Renov Naz´ar.“