Posledná fáza mesiaca: 02- Nový študent; Part 2

02- Nový študent; Part 2

„Prepáč,“ ozvala sa Mitsuki len čo vedela, že sa Ichijou nachádza v bezpečnej vzdialenosti. Je to už takých desať rokov, no tú láskavú tvár si pamätala. Spomenula si na jeho zarazený pohľad, údiv a pocit poznania. Zrejme si stále matne spomínal aj on na ňu. Bol snáď prekvapený že žije? Niet divu, po tom čo sa stalo pred jedenástimi rokmi, sa nikto nemal ako dozvedieť, že niekto z klanu Usamiovcov prežil.
Yagari sa zamračil, potom sa pozrel na odtlačok jej zubov na chrbáte svojej dlane a zasychajúcu krv.
„Aha, ty myslíš toto. To nič nie, zahojí sa to.“ V hlase mu zaznela opatrnosť. Jeho stále ostražitý pohľad sa priečil s chápavým úsmevom.
„Ale bolelo to,“ povedala pevným hlasom a zdráhavo sa naňho pozrela kajúcnym pohľadom. „Viem to,“ dodala keď otváral ústa. Znova ich zavrel a jeho oči sa konečne usmiali.
„Chceš povedať, že sa nemám hrať na hrdinu, mám pravdu?“ Uškrnul sa. Jeho slová v nej vyvolávali silnú nostalgiu po starých časoch. Spomenula si ako mu to povedala po prvý krát.

Yagari spolu s jej matkou boli vtedy na love. Ich cieľom bola menšia skupinka upírov. Netušili ale, že si ich vodca ako rukojemníka zobral malé päť ročné dieťa. Beštie zabili a dievčatko prežilo bez jediného škrabnutia. Upíri však zabili jej rodičov aj staršiu sestru, tak si ju zobrala jej rodina. Jej mama sa vrátila len s malým škrabnutím na tvári, no Yagari bol ranený. Celú košeľu mal od krvi. Rameno mal podriapané až do mäsa a na prsiach sečnú ranu. Nebolo to nijak vážne. Rany našťastie neboli príliš hlboké, no i tak potrebovali zašiť. Do kuchyne, kde jej matka Yagariho ošetrovala, vtedy vtrhla štvorročná Mitsuki s plyšovým zajacom pod pazuchou, ktorý bol takmer veľký ako ona. Prudko treskla dverami a s uslzenými očami a plačom napuchnutou tvárou, sa vystrašene otáčala po miestnosti. Najprv pozrela na zakrvavený kus šatstva prehodený cez operadlo. Keď zazrela Yagariho s oviazanou hruďou a ramenom uľavilo sa jej a do očí sa jej nahrnuli nové slzy. Pustila zajaca, s plačom sa rozbehla k nemu a hodila sa mu do náručia. Yagari sa smutne usmial.
„Čo sa stalo veď nikto nezomrel, či hej? Notááák nestískaj ma toľko, bolí to." Zasmial sa. Mitsuki sa mu posadila na kolená a on sa zatváril zmätene.
Mračila sa, zaťala malé rúčky do pästičiek a nahnevane odula tváričku a s plných pľúc naňho vychrlila:„Hlúpi stlýko!“ Vyhlásila a ukázala mu prštekom doprostred hrude. „Hlúpi, hlúpi, hlúpi, hlúpi!“ Opakovala a vzdorovito krútila hlávkou. „Blbec“, povedala na koniec a jej mama vyprskla smiechom. Natiahla drobné dlane a pľasla ho po lícach. Postavila sa mu na kolená a rúčkami mu strapatila vlasy keď hovorila: „Hlúpucký, nesmies sa hlať na hldinu.“

„Hej,“ povedala ticho hneď ako sa vrátila späť do reality. Na perách jej pohrával jemný úsmev.
„Nie je fér keď o človeku vieš niekedy viac ako on sám.“
„To asi nie,“ odtušila. „Takže ma nenecháš odísť, však?“ Spýtala sa znovu po chvíli, na čo Yagari len pokrútil hlavou. „Žiť opäť s ostatnými ľuďmi...“ zahundrala nespokojne. V duhu sa ale nad tým zamyslela. Možno by nebolo také zlé to aspoň skúsiť. No ihneď sa zarazila. Nemohla znova dôverovať ľuďom, nie po tom, čo zažila.
„Mitsuki,“ vytrhol ju z myšlienok Yagariko starostlivý hlas. Otočila sa k nemu a on ju chlácholivo pohladil po jemných vlasoch, „my nie sme hocijaký ľudia. Sme tvoja rodina. Na to nezabúdaj“ Riaditeľ vstal konečne od stola a pristúpil k nim.
„Teraz poď prosím so mnou, Mitsuki-chan, ukážem ti tvoju izbu,“ povedal a pokynul jej aby ho nasledovala. „Musíš byť unavená.“ Rezignovane si povzdychla a poslušne vykročila za ním. Zatiaľ. Tak ľahko sa totiž nevzdá.
„Počkaj ešte,“ zavolal na ňu Yagari. Otočila sa. Tváril sa zachmúrene. Jednu ruku si oprel o bok a druhú vystieral dlaňou hore k nej.
„Čo?“ Nechápala.
„Tvoje nože,“ upresnil jej. „Daj mi ich.“
„Zbláznil si sa...,“ vyhŕkla, no okamžite sa zarazila. „Žiadne nemám.“ Zatiahla nevinne a tvárila sa ako svätá.
„No tak, ani keby si sa nepreriekla by som ti neuveril.“ Pokúsila sa vyzerať akože nevie o čom hovorí. Nešlo je to. „Sem s nimi,“ naznačil jej prstami a zdôraznil pri tom každé jedno slovo.
„Tak fajn, fajn. Ako chceš,“ zahundrala. Siahla si do vrecka a do dlane mu vložila motýlikový nôž s vygravírovaným zavýjajúcim vlkom. Zamračil sa naň a s prižmúrenými očami sa na ňu zahľadel. Tvárila sa tak nevinne, že by nad jej hlavou mohol zbadať svätožiaru, keby nebola taká hrozná klamárka.
„To nie je všetko,“ odtušil a prebodával ju prísnym pohľadom. Povzdychla si. Vyhrnula si oba rukávy a z predlaktí si zložila nože aj s puzdrami. Položila mu ich na ruku a čakala. Yagari naklonil hlavu na stranu a nadvihol ľavé obočie. Ten chlap nedá pokoj. Zamračila sa. Zavrčala pomedzi zuby, no pokračovala. Dve dýky v puzdre na ľavom lýtku, jedna tridsať centimetrová na pravom. Vyhrnula si nohavicu do poly stehna a postrčila Yagarimu do rúk dýku s gravírovanou rukoväťou a malú, odistenú, matne čiernu devinu. „Zbraň?“ čudoval sa prekvapene. „To by mi nenapadlo. Ako malú som ťa vždy videl hrať len s kuchynskými nožmi.“
„Veci sa menia.“ Prebodla ho očami. Yagari nakrčil obočie.
„Je to naozaj všetko?“ Spýtal sa. Mlčala. Odložil jej zbrane na stôl a načiahol sa po jej taške, no zarazila ho. Vložila mu do dlane ešte jeden motýlikový nôž so spletitým vygravírovaným vzorom a siahla si dozadu za opasok. Vyhodila do vzduchu ďalšiu dýku. Niekoľkokrát sa otočila vo vzduchu a keď letela na zem, Mizsuki ju zachytila a podala ju Yagarimu rukoväťou napred. Vzal si ju od nej a krátko prikývol. Pohľadom skĺzol k Zerovi. Stál zarazene dve metre za ňou ako by ho prikovali. Obočie mal nadvihnuté a tváril sa do cela prekvapene. Šibol pohľadom na Mitsuki a aj tak sa natiahol po taške. Skôr ako ho stihla zastaviť, zobral ju a položil na stôl. Predtým než chytil zips, zarazil sa. Pozrel na Mitsuki. Odvrátila pohľad a sklonila hlavu. Vlasy jej padli do tváre.
„Otvor ju,“ vyzval ju Yagari. Ruky sa jej trochu chveli, takže ich zovrela do pästí. Inak sa nepohla. Otvoril ju teda sám a hneť na vrchu boli dva browningy hi-power s pochrómovanou hlavňou, v puzdrách na stehná a sada piatich vrhacích dýk. Vybral ich von a naskytol sa mu pohľad na niečo, o čom si myslel ,že už nikdy v živote neuvidí. Pod nimi ležala asi dvadsaťpäť centimetrov dlhá, zahnutá, obojstranná čepeľ, zakončená jedným zubom. Neopracovaná kovová rukoväť bola pevne oviazaná tmavou kožou a pripevnená k desať metrovej oceľovej reťazi, zakončenej malým ťažidlom. Zobral aj tú a spolu s ostatnými zbraňami ju zabalil do svojho kabáta.
Cítila sa zdrvená. Behom pár minút ju obral o všetko, na čo sa počas celého života spoliehala, čím si zaistila prežitie. Teda... všetko okrem nej samotnej. Keď prechádzal okolo nej na okamih sa zastavil.
„Veľmi dobre vieš, že to robím len nerád, ale nedávaš mi inú možnosť. Je to tak lepšie,“ dodal.
„Lepšie pre koho?“ Zahundrala a Yagari akoby ju vôbec nepočul.
Riaditeľ ešte stále čakal pri dverách a mlčky ich sledoval. Mitsuki si povzdychla a chcela sa pomaly vydať za ním. Ešte než vykročila von z miestnosti, zastavila ju Yagariho ruka.
„Toto si zober... Pre začiatok.“ Povedal a vložil jej do dlane malú čiernu škatuľku. Bola cítiť práškami proti bolesti a napadlo jej, že kým sa jej podarí vymyslieť ako ujsť, budú sa jej celkom hodiť. „Prosím, daj tomu šancu. Nemôžeš žiť po celý život sama, inak sa zblázniš.“ Dodal keď sa zatvárila odmietavo. „Teraz si musíš oddýchnuť. Neskôr sa pozhovárame.“
Sledoval ako odchádza riaditeľovi v pätách a až keď sa dvere za nimi zatvorili, nechal na seba doľahnúť tiaž uplynulých niekoľko hodín. Radosť, úľava, obavy, znepokojenie. Radšej ani nechcel vedieť ako by reagovala, keby cítila jeho strach. No zároveň mu nevýslovne odľahlo.
Dvihol pohľad k Zerovi, ktorý celý tento rozhovor len mlčky sledoval a nemohol si odpustiť pobavený úškrnok, keď videl ako sa snaží všetko spracovať.
„Tak Zero,“ rozvalil sa v kresle v ktorom predtým Mitsuki sedela, „aký dojem na teba urobilo prvé stretnutie s vlkom v tvojom živote?“