Posledná fáza mesiaca: 02- Nový študent; Part 1

tak tu máte prvú časť ďalšieho dielu.... prepáčte, že to trvalo tak dlho:( To viete umelecká škola nikdy nepočká:D ... ale teraz čítajte a dúfam, že sa vám to bude páčiť.
Príjemnú zábavu

02- Nový študent; Part 1

„Študentka Súmraku?“ Nechápal Zero. Pohľadom skákal z riaditeľa na Yagariho.
„Presne tak. Úsvit, či súmrak... je to vlastne jedno. Oboje svojím spôsobom spája deň s nocou,“ premýšľal riaditeľ.
„Inak povedané,“ objasnil mu Yagari, „Mitsuki bude navštevovať Dennú aj Nočnú triedu zároveň.“
Najskôr na nich Zero len zarazene hľadel. „Čože?“ spýtal sa neveriacky.
„Dobre si počul.“ Ozval sa Yagari skôr, než stihol niečo namietnuť. „Spolu s Kaienom sme sa zhodli, že vzhľadom na okolnosti to takto bude najlepšie.“
„Zbláznili ste sa?! Nemôžete...“ Už len pri pomyslení na to, mu vrela krv v žilách.
„Zero!“ Prerušil ho Yagariho napätý hlas. „Ukľudni sa.“
Zovrel ruky do pästí a od spánky sa mu napli ako zlostne zatínal zuby. Zdalo sa mu to akosi čudné, inokedy takto nevybuchoval.
„Yagari má pravdu, Kiryuu-kun. Nemusíš sa obávať. Som si istý, že Mitsuki-chan situáciu v Nočnej triede zvládne viac než dobre.“ Ich vysvetlenia ho nijak neupokojili.
„A vzhľadom na to,“ dodal Yagari, „že Mitsuki je skôr nočné vtáča, bude vhodnou adeptkou na post druhého prefekta. Zíde sa ti pomocná ruka.“
„Mňa sa nikto nespýta či to chcem?“ Zdvihla sa vzdorovito z kresla a osopila sa na svojho strýka.
„Si ešte príliš mladá, nevieš čo chceš,“ zahriakol ju Yagari bez toho, že by na ňu pozrel a keď ju chcel potlačiť späť do kresla, vytrhla sa mu.
„Nič o mne nevieš, tak za mňa láskavo prestaň rozhodovať!“
„Mitsuki...“ začal no prerušila ho.
„Nie!“ Vykríkla. „Nechcem to počúvať. Prestaňte sa o mne rozprávať ako keby som tu vôbec nebola.“ Dvihla k nemu oči plné strachu, bolesti, neistoty a prosebne sa mu zahľadela do zachmúrenej tváre. Ak to inak nejde, skúsi to ešte takto... „ Ja chcem len žiť. Ďaleko, ďaleko od všetkých ľudí. Nič viac. Tak prečo ma nenecháš ísť?“ Odvrátil od nej pohľad, na tvár mu padol tieň. Presne vedel čo bude nasledovať.
„Prepáč, nemôžem.“ Ústa jej skrivil úškrnok. Nič iné ani nečakala a usúdila, že je na čase pokúsiť sa o to znova. Otočila sa na päte a v podrepe doskočila na okraj stola. Chcela sa odraziť aby sa dostala k oknu, no v poslednej chvíli ju Yagari schytil za rukáv. Vrhol ju späť do stredu miestnosti a zatarasil jej cestu k oknu. Mitsuki zachvátila panika. Zúfalo sa chcela dostať odtiaľ preč, hoci nevedela prečo. Sama netušila čoho sa vlastne bojí, no teraz nemala čas o tom rozmýšľať. Jej jediná úniková cesta boli dvere.
Akoby jej dokázal čítať myšlienky, zakričal Yagari Zerovým smerom: „Nepusti ju k dverám!“
„Uhni mi z cesty!“ Zavrčala takmer v tej istej chvíli na Zera. Jej hlasom prenikala zúrivosť. Horná pera sa jej chvela, žlté oči svietili. Zero, prekvapený tým, čo sa s ňou práve dialo, sa ani nepohol. Mitsuki si siahla za chrbát. Nerada niečo opakovala dvakrát. Spoza opaska vytiahla pätnásť centimetrovú dýku, čepeľ otočenú k predlaktiu. Mrknutím oka bola pri ňom a zahnala sa čepeľou po jeho tvári. Strieborné ostrie sa zalesklo keď zasvišťalo vzduchom. Ostrý hrot sa mu mihol pred očami. Na koberec sa zniesla hŕstka centimeter a pol dlhých sivých vláskov.
Zaškúlil na pramienok vlasov, ktorý mu padal na nos a odfúkol si ho z čela.
„Dobrá muška,“ prepichol ju pohľadom plným irónie. No Mitsuki napriek svojim zmäteným zmyslom vnímala jeho zahmlené, nejasné pocity. Strach? Nie. Neistota, zloba, pobúrenie. Náznak pobavenia. Zmätenosť... , nie, skôr prekvapenie a nevedomosť... Ani za toho čerta nevedela ale cítil sa nesvoj. Bol prekvapený tým, že sa správa inak ako zvyčajne. Doteraz tam vlastne len stál a zmätene pohľadom preskakoval z jedného na druhého. Všimla si to takmer hneď ako vošiel. Niekoho ako ona videl po prvýkrát. Aj po tých rokoch, kedy žila sama, izolovaná od akejkoľvek spoločnosti, okamžite vedela, že zabíja svojich vlastných „bratov“. Lovec, ale aj upír.
Pobavene ho preletela pohľadom. Potom jej výraz zmizol, tvár jej schladla.
„Nabudúce to nebudú len vlasy,“ povedala zcela vážne.
„Mitsuki.“ Zahriakol ju Yagari, no jeho hlas sa vytratil akoby ho nepočula. Zero k nemu dvihol oči, tvárou otočený stále k nej. Nestihol sa ani otvoriť ústa, a opäť naňho útočila. Jej ruka opísala oblúk. Dýka preťala vzduch. Rýchlo a presne mierila na jeho krk tesne pod bradu. Pohol sa pol kroka doľava, pravou rukou si siahol pod sako uniformy. Teraz už jej útok odrazil, no ako zistil nebolo to nič ľahké. Bola príliš rýchla, jej výpad mal prekvapivo značnú silu. Strieborná čepeľ cengla o hlaveň Bloody Rose a Zero silou zatlačil proti nej. Horná pera sa jej zachvela vrčaním. Obrátila svoj útok. Ostrie skĺzlo po hlavni a trhla rukou na hor. Zaklonil hlavu a Mitsuki len o chlp minula jeho čeľusť. Odskočila od neho, stiahla ruku k boku, držiac lakeť a dýku v úrovni svojho pása, a chystala sa znovu zaútočiť. Prižmúrila oči a pohla sa dopredu, no skôr než pohla rukou, Yagari jej tuho zovrel prsty okolo zápästia. Bolestivo jej vykrútil ruku za chrbát a zosilňoval zovretie dokiaľ dýku nepustila na zem. Zero ich zaskočene sledoval. Zbraň mu klesla k boku, no neskryl ju. Yagari jej chcel rukou zapchať ústa, lebo vrčala a ohŕňala pery stále viac. Mitsuki zaškrípala zubami a keď sa strýkovi pokúšala vytrhnúť, zahryzla sa mu do dlane. Yagari krátko sykol od bolesti ale inak to s ním ani nehlo. Po chrbte dlane mu stiekol sýtočervený pramienok.
Všimol si ako Zero stuhol a zmätene zvraštil obočie po tom čo miestnosť naplnila vôňa krvi. Oči sa mu zúžili a v krátkosti sa rozhliadol po miestnosti. Pach krvi akoby ho prebral. Pohľadom spadol na dýku pri Yagariho nohách a potom na Bloody Rose, ktorú stále zvieral v ruke. Stále nemohol uveriť tomu aká je rýchla. Očami prebodol svojho majstra a pohľadom sa dožadoval vysvetlenia. Nachvíľu sa zarazil lebo niekoho zacítil. Rýchlo skryl zbraň a o sekundu ticho preťalo zaklopanie.
Mitsuki pootvorila ústa, pustila strýkovu ruku zo zubov a on uvoľnil zovretie okolo jej zápästia. Na okamih sa zarazil, keď si prudko vytrhla ruku z jeho prstov, no nepohla sa. Ostala meravo stáť na mieste. Otočila hlavu a hrdzavohnedé vlasy jej zakryli tvár. Prižmúrenými očami zahanbene sledovala ako sa Yagari zohol. Po prstoch mu stekala krv. Zdvihol dýku, ktorá ležala pri jeho nohách a keď sa narovnal, zastrčil si ju dozadu za opasok. Rukoväť prekryl dolným krajom košele. Postrčil ju za seba a ostražitým pohľadom sa zahľadel na dvere.
„Vstúpte,“ zvolal riaditeľ. Dvere sa pomaly otvorili. Zero šľahol pohľadom po Yagarim a jeho znepokojený pohľad spadol na Mitsuki, potom sa s rukou vo vrecku zahľadel na upíra stojaceho vo dverách. Vo svetle sa zaleskla prenikavá zeleň očí, keď z pološera chodby vošiel Takuma do miestnosti.
„Prepáčte, že vyrušujem...“ Začal, no zarazil sa. Jeho pozornosť upútala hrdzavá hneď, ktorá sa, podľa neho, do tamojšieho prostredia príliš nehodila, a ktorá mu bola povedomá. Vôňa krvi, čo zacítil už ďaleko z chodby... Pohľad mu padol na Yagariho krvácajúcu ruku. Sprvu ho napadlo,že sa možno zranil pri love, ale teraz... Zahľadel sa na tvár dievčaťa, skrytú pod tieňom jej vlasov. Dolnú peru mala červenú, z ľavého kútika jej stekal pramienok Yagariho krvi, ktorý si hneť na to oblizla. Pomaly pootočila hlavu a prepichla ho vzdorovitým pohľadom. Zamrzol na mieste od prekvapenia. Spomenul si totiž, že ju raz už videl.
„V poriadku, Takuma-kun,“ vytrhol ho riaditeľ zo zamyslenia. „Teraz som, bohužiaľ, zaneprázdnený. Bolo by možné porozprávať sa zajtra v noci?“
„Isteže,“ odpovedal a konečne uprel zrak na riaditeľa. „A ešte raz sa ospravedlňujem za vyrušenie.“ Dodal ako cúval do chodby. Po tichu za sebou zatvoril dvere a hodnú chvíľu bolo počuť len zvuk jeho rýchlo sa vzďaľujúcich krokov.