Linn Hyuuga - 24. časť

Bežala ako najrýchlejšie vedela. Ten hrozný pocit v hrudi jej nedal dýchať. Cítila, že je blízko, ale predsa stále ďaleko... Už len, len pár krokov...

Pred ňou sa zjavila lúka a na nej ľudia.. Bojovali, ale vyzeralo to na nerovný súboj... Piati na jedného.. A ten osamelý ani neútočil, len sa občas bránil. Bolo však vidieť, že je na mnohých miestach ranený.

Stála a dívala sa, ako útočia... Ale potom sa v nej niečo zlomilo.. Rozhodla sa.

Zjavila sa pred ním, katanu držiac pred sebou. „Neji! Lee! Naruto! Ustúpte a hneď! On je môj, nie váš!“ Skríkla na osoby pred ňou.
„Linn? Čo tu robíš? A ako.. Ako si môžeš myslieť, že ho necháme len tak? Vidíš, kto je to?!“ Naruto ani na okamih nespustil z nepriateľa oči.
„Viem. Ale..“ Pozrela sa na Kakashiho, stojaceho za nimi, smutným pohľadom, „nemôžem vám dovoliť ho zabiť. On ma zachránil a ako jediný vie.. To je jedno. Nevidíte, že sa vám nebráni? Čo je to potom za boj?“ Nahla sa a chytila ho pod pazuchy.
„Linn, nerob to,“ ozval sa ticho Pein.
„Sklapni!“ Precedila pomedzi zuby a ostražito sledovala ľudí pred nimi.
Trojica mladých ninjov sa pohla jej smerom.
„Ďalej ani krok!“ Zamračila sa. „Nechcem s vami bojovať. A neskúšajte nás sledovať, nepodarí sa vám to,“ s týmito slovami sa vyparila.
„Sakra!“ Naruto tresol päsťou do stromu a už sa chystal, že sa rozbehne niekam, keď ho jeho sensei zadržal.
„Nechaj ju tak, pôjde Pakuun,“ ozval sa Kakashi a ostatní už len videli, ako sa kdesi za ním mihla malá škvrna. Pes vyrazil.
„A my ideme do Konohy. Myslím, že Tsunade bude trochu prekvapená.“ Zamrmlal si popod nos Yamato. Kto jej to len povie...
****

„Prečo si to urobil?! Prečo?! Čo si si myslel?!“ Revala na Peina rozzúrená Linn a pritom mu ošetrovala rany. „Bude trvať týždne, kým sa vyliečiš!“
On len ticho ležal a potajme sa usmieval. Stále tomu neveril.. Že ho ona zachránila.
„Viem, čo si myslíš a nepáči sa mi to. Neviem, prečo by som ťa tam mala nechať. Nech si aký si, mne si vždy len..pomohol...“ Už mu len mlčky viazala obväzy okolo hrudníka.
„Som vrah... Nepriateľ Konohy, že by preto?“ Rozkašľal sa a Linn mu podala vodu.
„To je mi jedno. Pre mňa znamená viac moja záchrana... A to, že vieš, kde je môj syn.“ Usmiala sa na neho. „Takže sa musíš vyliečiť, ani si len nemysli, že by si umrel, jasné? Lebo si ťa nájdem potom na druhej strane a...“ Dodala hrozivo a uškrnula sa, keď videla, aký účinok majú jej slová...
****

„Pomohla mu.. Ale kvôli čomu? Musí byť niečo, čo nám nepovedala po svojom príchode do Konohy pred rokmi... Niečo sa tam ešte stalo...“ Tsunade sa prechádzala po kancelárii sem a tam a márne si namáhala hlavu nad vysvetlením...
Ani na nich nekričala, keď jej to povedali. Prijala to, ako keby sa nič vážneho nestalo.. Čo bolo celkom zvláštne, ale radšej všetci rýchlo odišli od nej...
****

„Pein? Pein kde si?“ Obzerala sa po jaskyni, ale nikde nikoho. Boli tam už mesiac, zranenie sa mu niektoré zahojili rýchli, pri druhých musela využiť všetko, čo sa kedy naučila, ale nakoniec bol v poriadku.
„Tu,“ ozvalo sa spoza nej.
Otočila sa. „Vidím, že už čakať nemusíme. Môžeme vyraziť,“ usmiala sa na neho a Pein prikývol. Už sa cítil dobre, pripravený ísť na cestu.
****

„Takže už sa pohli? Výborne, drž sa ich a priebežne ma informuj,“ Hatake kývol psovi a ten sa v okamihu zase vyparil. Kam máte namierené?
****

„Tu je?“ Tmavá postava sa otočila k spoločníkovi.
„Áno, v rodine, ktorá vládne v tejto dedine.“ Ozval sa a dodal: „Meno Shibata ti asi niečo bude vravieť.“
„Nepochádzajú odtiaľ nájomní lovci?“ Mierne naklonila hlavu nabok. Nepáčilo sa jej, že tam vyrastá.
„Presne tak. A preto je tam. Oni ho vedia dokonale ochrániť. Ale neboj sa, majú príkazy, čo môže a nemôže vedieť a sú oboznámení s tým, že si po neho raz prídeš.“ Pozrel sa jej do tváre, „tak ideme?“ A Linn prikývla.

Na neďalekom kopci sedel muž a hľadel na vchod do dediny, kadiaľ práve prešli dve postavy v tmavých plášťoch...
****

Zdvihol ruku a tri razy zazvonil na zvonec pri dverách.
„Čo si želáte?“ V okamžiku sa otvorili a zjavila sa tvár mladej ženy.
„Hovoriť s hlavou rodiny,“ ozval sa Pein a vytiahol malý odznak, „daj im toto, budú vedieť.“
Žena sa stratila a o pár sekúnd začuli náhlivé kroky a pred nimi sa zjavila žena v stredných rokoch. „Ja som Mei Shibata. Poďte ďalej,“ milo sa na nich usmiala a rukou ich pozývala dnu.
Vošli a nechali sa viesť do jednej z miestností.
„Dáte si niečo? Akiste máte za sebou dlhú cestu,“ spýtala sa ich, ale obaja len pokrútili hlavami. „Manžel išiel pre neho,“ dodala hneď po tom.
Linn znervóznela, mala sucho v ústach. Ako ju prijme? Čo o nej vlastne vie?
Žena ako keby vedela, na čo myslí. „Povedali sme mu pravdu, že je u nás, aby sme ho chránili, kým si po neho budete môcť prísť.“ Ani sa nepýtala, či je Linn jeho matka, už to vedela. Bola tam aj istá podoba.

Dvere sa otvorili a dnu vošiel vysoký, tmavovlasý muž s jazvou na pravom líci. Mierne sa usmieval a za ním kráčal malý chlapec.
Linn na neho uprene hľadela. Mal tmavovlasé vlasy, ale to mala kedysi aj ona.. Na svoj vek bol celkom vysoký. Keď sa mu pozrela do očí, zdalo sa jej, že sa v nich stratí...
Chlapec si zvedavo obzeral neznámeho muža a ženu. „Kto je to?“ Cítili sa akýsi nesvoj z toho, ako si ho tá žena prezerala.
„Kogari,“ sklonila sa k nemu Mei. „Pamätáš sa, čo sme ti vraveli o tvojej mame? Ako ťa tu musela nechať, a že si raz po teba príde?“
Pozrel sa na ňu, potom na ženu, ktorá sa na neho usmievala a zamračil sa. „Ona je moja mama?“ Mierne odstúpil.
Linn zosmutnela. Nechce ju..
„Už ma dokážeš ochrániť? Preto si teraz prišla?“ Ozval sa potichu.
Zdvihla pohľad. „Áno. Predtým som bola slabá,“ uškrnula sa, „ale už nie som.“ Jej hlas chytil mierne desivý podtón a všetkých zamrazilo.
Kogari sa usmial. „Ani ja nie som, nemusíš sa o mňa báť, dobre?“ A pristúpil k nej. „Som rád, že si prišla. Mami...“
A Linn ho zrazu objala, tuho ho stisla, ako keby jej ho mal niekto vziať. Pozrela mu do tváre, a keď zbadala, že aj on je šťastný, usmiala sa. „Ako by som po teba nemohla prísť? Si môj syn, a konečne sme spolu.“ Trochu zaváhala pred otázkou.. „Pôjdeš so mnou?“ A Kogari rýchlo prikývol.
Vstala a pozrela sa na manželov. „Ďakujem vám, že ste sa tie roky starali tak dobre o neho. Keď budete potrebovať pomoc, rada prídem.“ S týmito slovami sa s nimi rozlúčila a spolu so synom a Peinom odišli.

„Bude mi chýbať,“ Mei so smutným úsmevom hľadela za nimi.
„Aj mne,“ chytil ju za ruku muž. „Ešteže máme aj tie naše deti, že?“ Zasmial sa, ale vedel, že taký chlapec, ako je Kogari, nebude žiadny z jeho synov...
****

„Kam teraz?“ Veselo sa ozvala Linn, ale náhle jej z tváre úsmev zmizol. Ona aj Pein sa postavili do bojovej pozície.
„Vylez!“ Pein sa pozrel k stromom, odkiaľ chvíľu na to vyskočila postava.
„Kakashi...“ Vydýchla Linn a uškrnula sa. „Takže si nás našiel.“
„Kto je to?“ Ukázal na chlapca.
„Môj syn. Kogari Hyuuga.“ Nemienila mu dať otcovo priezvisko.
Tie rysy... Koho mi pripomína... Na to, koľko môže mať rokov... Žeby bol jeho otec... Uprel oči na Linn a zbadala, že tie jej sú smutné. A akoby sa niečoho bála...
Podišiel k nej a chytil ju za ruku. „Je mi to jedno,“ šepol jej do ucha. „Povieš mi to, keď budeš chcieť.“
Prikývla a usmiala sa. Stále držiac Kakashiho za ruku sa obrátila na syna. „Kogari, toto je Hatake Kakashi.“
Chlapec mu, celý vážny, podal ruku a Kakashi mu ju, rovnako vážne, potriasol.
„A kam teraz?“ Opýtal sa pre zmenu Pein.
„Ja musím ísť niekoho navštíviť.. A ty ideš samozrejme so mnou,“ pozrela na neho. „Nechcem, aby ťa zase napadli nejaké hlúposti.“
Kakashi si vzdychol. „Takže, kam to bude?“
Linn ho prudko objala a pobozkala. „Ďakujem.“ A šťastne sa zasmiala.

Spoločne vykročili na cestu, len Linn vedela kam. Ako vychádzalo slnko, svojimi lúčmi osvetľovalo chlapca, držiaceho za ruku svoju matku, a dvoch mužov, ktorí ich z každej strany sprevádzali...