Je to skutočné? - 05. časť

Otvoril oči a... Nič nevidel. Všade okolo bola len hustá tma. Potom ucítil, že má niečo na tvári. Pomaly habkal rukou, až kým nenašiel, čo hľadal a odkryl si tvár.

Jasné svetlo ho oslepilo. Bol znovu v tej zvláštnej miestnosti. Rýchlo sa pozrel na seba. Nemal žiadne rany, ale z tela a do tela mu viedlo veľké množstvo všelijakých hadičiek, jedny do neho niečo pumpovali, iné zase odsávali.

Posadil sa a začal ich zo seba stŕhať. Keď bol konečne voľný, zošuchol nohy z ležadla a postavil sa. V tej sekunde sa mu zatmelo pred očami a padol na zem. Len rukou sa chytil okraja postele, aby sa ako tak zastavil.

Dávaj pozor! Ozval sa hlas v jeho hlave. Konečne si tu, ale ešte nič nie je vyhrané!
„Kto dopekla si?“ Naruto sa pomaly postavil.
Zabednenec. Ale už by som si mal zvyknúť. Hlas v jeho hlave si počuteľne vzdychol.
"No tak?" Už začínal byť netrpezlivý.
Nechýbal som ti? A ozval sa znovu ten strašný smiech.
"Kyuubi!"
Presne tak. Hoci ma veľmi neteší, že ti pomáham, ale keďže sa chcem odtiaľto tiež dostať, musím. Teraz dávaj pozor. Neviem síce, kto nás zajal, lebo ma otupil skôr, než som si ho všimol, ale je mocný. Keď nás nájde, musíme spojiť sily, rozumieš?
Naruto chvíľu premýšľal. "Spojiť sily? A ako budem vedieť, že ma nebudeš chcieť ovládnuť?"
Budeš mi musieť veriť. Buď budeš tu dovtedy, kým z nás nevysaje všetku silu, a potom ťa nezabije, alebo to riskneš so mnou. Ale rozhodni sa rýchlo. Veľa času nemáme!
"Tak dobre!" Naruto sa zasmial. "Horšie to už nebude, ideme na to!" Cítil, ako sa mu vracia sila. Vybehol z miestnosti a bežal smerom, ktorý mu v duchu vravel Kyuubi.

Po pol hodine behu v spletitých úzkych uličkách, sa dostal k dlhokánskym schodom. Trochu nervózne po nich začal kráčať hore, lebo z vrchu cítil niečo zvláštne.

Konečne vyšiel na posledný schod a zbadal dvere. Otvoril ich a...

"Vítam ťa, Naruto. Čakal som, kedy konečne dorazíš." Ozval sa príjemný mužský hlas.
Chlapec zdvihol pohľad a zbadal vysokého, čiernovlasého muža. "Kto ste?"
Kyuubi v ňom začal vrčať. To nie je možné! On je predsa mŕtvy!
Jeho hnev sa začal prenášať aj na Naruta, ktorý sa začal triasť.
"Vidím, že ma líška spoznala." Muž sa zasmial. "Volám sa Uchiha Madara."
Naruto mierne zaspätkoval. On? Ale veď... Nechápal.

"Sadni si," ukázal mu rukou na kreslo, "a skôr, ako začneš v hlave splietať rôzne teórie, nechaj, nech ti to trochu vyjasním. A aj môjmu mazlíčkovi," zasmial sa znovu.
Kyuubi zavrčal. Sviniar jeden!
Naruto si opatrne sadol. "Tak?" Navonok nedával najavo nepokoj, ktorý sa ho stále viac a viac zmocňoval, takže pôsobil celkom kľudným dojmom. Hoci Madarovým očiam len tak niečo neujde.

"Neboj, nebudem ťa trápiť dlhými rečami o mojej minulosti. To je zbytočné a teba sa to netýka..teraz. Dôvod, pre ktorý si tu, je celkom jednoduchý. Test.“ Odmlčal sa.
„Čo?“ Na chlapcovej tvári sa odrážalo úplné nechápanie.
„Testoval som tvoje schopnosti. Teba samotného, bez Deväťchvostého. Musím povedať, že miestami si na mňa aj zapôsobil. A že si sa dokázal odtrhnúť z vysnívaného sveta s milovanými rodičmi... Si zvláštny človek.“ Odmlčal sa na chvíľu.
„Vieš, vďaka týmto pokusom, som sa konečne dostal k tomu, čo potrebujem. Jednoduché a rýchle oddelenie teba od Kyuubiho a jeho následné vzatie pre mňa.“
„Čože?!“ Skríkli naraz Naruto s Líškou.
„Prípravy sú v poslednom štádiu. Už to nebude dlho trvať a pristúpime priamo na experiment. Buď to pôjde hladko, alebo ty umrieš a ja si ho budem musieť znovu skrotiť. Musím povedať, ž aj táto myšlienka ma veľmi láka.“ Zasmial sa, keď videl, akým nenávistným pohľadom si ho premeriava Naruto. „Ale uznaj, že som ešte mierny. Keby som chcel, zabijem ťa rovno, ale takto som si dal tú prácu, aby si mohol žiť. Hoci, ktovie ako to skončí.“
„To sa ti nepodarí. Bez boja sa nevzdáme!“ Naruto spojil ruky, už už vyvolávajúc klonové jutsu, keď vtom sa otvorili dvere za Madarom a dnu vošiel...
„Zetsu, som rád, že si priviedol našich hostí. Necháme ich dívať sa priamo v prvej rade.“ A znovu sa miestnosťou ozval Madarov smiech.

Naruto hľadel na postavy, ktorý vliekol Zetsu za sebou. Srdce mu len zvieralo od úzkosti a hnevu. „Prečo?“ Zavrčal.
„Prišli ťa zachrániť, neviem, kde sú ostatní, asi ich zavalilo,“ pokrčil ramenami Uchiha. „Každopádne sa mi hodia veľmi dobre. Ako rukojemníci.“ Uškrnul sa. „Vyber si, budeš klásť odpor a ja ich budem pomaly mučiť, až umrú jeden po druhom, alebo sa podvolíš bez boja. Je to jednoduché.“
„Ja...“ Pohľad mu preskakoval z jedného na druhého a späť. Kyuubi u v hlave hučal, nech sa na priateľov vykašle a idú bojovať, ale on nevnímal. Potom sa zrazu vzpriamil. „Už som sa rozhodol!“