Je to skutočné? - 04. časť

„Panebože, Naruto, čo sa ti stalo? Minato, poď sem!“ Vrhla sa ku chlapcovi mladá žena s krikom.
O pár sekúnd prišiel aj jej muž. Obaja vzali syna a vyniesli ho do izby. Tam mu ošetrili rany. On na nich len mlčky hľadel a neodpovedal im na žiadne otázky.

„Čo budeme robiť? Musí nám povedať, čo sa stalo,“ ustarane sa Kushina oprela o manžela.
„Potrebuje čas, nechajme ho tak.“ Vzal ju za ruku a vyviedol z izby. Ešte sa naposledy obzrel za Narutom a potom zavrel dvere.

Otočil sa ku stene, nohy skrčené, tvár bez nejakého výrazu. Tak už som zranený v oboch svetoch. Bolo mi to treba. Čo som si myslel, že dokážem proti nim bez svojej sily. Som len úbožiak, neschopný ničoho. Zavrel oči sa pomaly zaspal.

Zdali sa mu rôzne sny. O ľuďoch, ktorých poznal, ale aj nikdy nevidel. Jeden sen bol veľmi živý. Až sa z neho prebral, celý spotený.
Čo to bolo? A vtedy ho myklo. Nebol ani v posteli, ani v lese. Nespoznával to tam. Bolo tam prítmie, chlad...

„Dávaj teraz dobrý pozor, zapamätaj si to tu,“ ozval sa zase ten zvláštny, povedomý hlas. „Nezabudni na to, skús sa prebrať úplne, Naruto...“ A hlas zase zmizol.

„Ajajaaj, čo tu ty robíš?“ Zazneli slová nejakého muža a Naruto v tej chvíli ako keby odpadol. Stratil sa v tme...
****

„Naruto! Naruto! Vstávaj!“ Niekto ním kýval zo strany na stranu, kým neotvoril oči.
„Hm?“ Vyšlo z neho, keď zbadal Sakuru, ako stojí nad ním.
„Konečne, asi bola tá rana vážnejšia, ako som si myslela.“ Pokrútila hlavou.
„Kde je Ishida?“ Spýtal sa náhle.
Sakura pozrela na Kakashiho, potom na Saia. „Vieš... On je... Oni ho...“ Stíchla. Nemusela hovoriť, pochopil.
Zvesil hlavu. Čakal, že sa v ňom prebudí hnev, že príde rad na Líšku, ale nič z toho. Ako keby mu to bolo jedno. Ale nebolo. Cítil sa hrozne. Ale ako keby mu niečo bránilo v tom, prejaviť sa. „Musíme sa vrátiť.“ Vyšlo z neho.
„A čo oni? To ich necháme len tak?“ Postavila sa Sakura.
„Zabili ho. Naša misia skončila. Nekázali sme to urobiť. Keby sme sa hnali za nimi pre pomstu, bolo by to len zbytočné. Pomsta nie je cestou správneho shinobi.“ Sám nevedel ako, ale tie slová mu vychádzali z úst.
Kakashi sa na neho pozrel. „Nejako ťa nespoznávam. Prídeš mi akýsi dospelejší.“ A Sakura so Saiom len prikývli. A potom sa na neho usmiali.
„Máš pravdu, musíme sa vrátiť a podať správu Godaime.“ Sakura mu pomohla na nohy a bez obzretia sa už vydala na cestu. A oni za ňou.

Prečo späť? Veď ja chcem ísť za nimi... A zabiť ich... Prečo som to zmenil? Prečo?

Celú cestu nepovedal ani slova. Ani keď už boli v Konohe, ani keď už prišli k Hokage. Stále len počúval, čo vravia ostatní. Zdalo sa mu, že je im to jedno. Smrť Ishidu bola prijateľná. A to nechápal. Veď nikto by to tak nenechal. Každý by bojoval. Snažil by sa vypátrať, kto za tým je. Ešte aj Piata vyzerala, že jej nevadí, čo sa stalo na misii.

A vtedy si spomenul na hlas. Na tmavú miestnosť. Na ten divný pocit, že niekde nepatrí... Ako tak stál pred nimi v jej kancelárii, ustúpil o krok. Potom o dva. To už sa na neho oni otočili.
„Deje sa niečo, Naruto?“ Opýtala sa ho Hokage.
„Ako to, že je vám jedno, čo sa stalo? Že Ishida umrel, že sme nesplnili misiu? Ako?“ Oboril sa na ňu.
„Mne to nie je jedno, ale nič s tým neurobíme. Vyriešiť sa to nedá. Veď ty sám si povedal, že pomsta nie je správa cesta.“ Usmiala sa na neho Tsunade.
„Povedal.“ Ustúpil zase. „Ale Konoha nikdy nenecháva veci tak. Čo je to s vami?“ Stál už pri dverách.
„Naruto, mal by si ísť do nemocnice. Nie si v poriadku. Asi tá zbraň, ktorá ťa zranila, bola otrávená. Poď,“ podšila k nemu Sakura. „Vezmem ťa tam a pozrieme sa na to, áno?“
Pozrel na ňu. „Ani za nič!“ A ušiel von.
„Chyťte ho a odveďte do nemocnice, kým sebe, alebo niekomu neublíži!“ Vykríkla Tsunade a všetci sa rozbehli za ním.

Kam mám ísť? Kam, aby ma nenašli? Už bol mimo Konohy, ale vedel, že Kakashi ho rýchlo nájde. A zrazu sa ocitol na nejakom útese. Dole pod ním bola rieka. To by mohlo vyjsť. Obzeral sa dozadu, nikoho tam nevidel. Tak skočil...
****

„To sa ti podarilo,“ zasmial sa hlas.

Naruto otvoril oči. Bol v akejsi tmavej uličke. A blížilo sa k nemu auto veľkou rýchlosťou. Len len že stihol uskočiť nabok. „Uff, tak to bolo o chlp.“ Postavil sa na nohy a vykročil do centra mesta. Bol podvečer, ale nevedel, prečo sa neprebral v posteli. Prečo je vonku.
A vtedy ním myklo. Veď toto je tá ulička, kde ma zbili. Ale čo tu zase robím? A vtom začul nejaký buchot. A hlasy.
„Kamže kam, mladý muž?“ Počul niekoho.
„Ja? Čo je teba do toho?“ Začul svoj hlas.
„Mladý je odvážny. Chlapci, ukážte mu, ako si to ceníme.“

A videl, že o pár metrov ďalej tí blbci bijú... Jeho? Ja som sa vrátil v čase? Ale to nie je možné... Ale zatiaľ to vyzeralo tak, že je.

„Naruto, spomeň si, spomeň...“ Ozval sa zase ten hlas.
„Na čo si mám spomenúť? Na čo?!“ Otočil sa a ušiel odtiaľ. Bežal do parku, potkýnal sa, vetvy strom mu búchali do tváre, ale on si to nevšímal. Utekal, kým neuvidel rieku. Zahľadel sa do nej a uvidel tam nejakú tvár. Muža, ktorého nikdy nevidel. Zdvihol sa v ňom veľký hnev a začal, ani nevedel prečo, kričať po ňom. „Kto si? Daj mi už pokoj! Chcem sa vrátiť!“

Lesom sa niesol smiech. Burácal ako tisíce hromov počas letnej búrky. „Naruto, len ty sám to môžeš... Len ty sám...“ A záhadný hlas zmizol.

Padol na kolená. Ako ja? Veď je nedokážem už nič. Tak ako mám na toto prísť? Zavrel oči a vtedy sa mu vybavila spomienka na tú miestnosť, na to, že vtedy tento hlas začul tiež.
Musím s prebrať. Musím! Ľahol si, tuho stisol oči a sústredil sa na tie pocity, ktoré mal vtedy. A otvoril ich...