Dni potom - 09.

Otvorila dvere a vošla dnu. Ocitla sa vo veľkej hale. Všade bola tma, až na schody vedúce do podzemia, ktoré boli osvetlené a akoby jej ukazovali cestu, kadiaľ má ísť. Vykročila tadiaľ.
Schody boli strašne dlhé. Keď konečne prišla dole, zbadala, že stojí pred železnými dverami. Otvorila ich a vošla dnu.

Prišla do veľkej, osvetlenej miestnosti. Na stenách boli zavesené zbrane každého druhu a veľkosti. Od vrhacích, cez strielacie až po bodacie.
Pekná zbierka. Kráčala do stredu miestnosti. Vtom začula divné zvuky. Vyznievali spoza dverí na ľavej strane. Opatrne k nim podišla a mierne pootvorila, aby videla, čo sa tam deje.

Naskytol sa jej pohľad na izbu podobnú tej, akú mala Chinatsu, bola plná mučiarskeho náradia.
A boli v nej aj ľudia.
Cítila pach krvi. Cítila ich bolesť a cítila aj niekoho vzrušenia. Radosť. Šialenstvo...

Vkročila dnu. Ako prvú zbadala ženu, visiacu na stene, ktorá tam bola pribitá klinmi, ktoré jej prechádzali dlaňami a dolnými končatinami. Na hlave mala zvláštnu, svetielkujúcu prilbu, ktorá keď zasvietila, vyslala do ženy silný náboj. Okrem rán na tele, ju skrz hrudník niekto prepichol, alebo skôr pripichol o stenu kopijou.
Pristúpila k nej. Natiahla ruku, keď vtom žena otvorila oči, hlasno vykríkla, lebo ňou prešiel obrovský náboj z prilby, ktorý však už nevydržala. Zomrela Riko pred očami.
Stiahla ruku. Bez zmeny výrazu v tvári sa otočila a kráčala k mužovi, ktorý bol pripútaný na jednom kresle.
Tomu sa po tvári ťahali mnohé rezné rany. Veľa z nich bolo čerstvých.
Myslela, že mu už nič iného nie je, lebo vyzeral normálne. Ale keď stála u neho, zistila, že to tak neni.
Znechutene zvraštila nos. Strašne smrdel. Ale nemohla sa čudovať. Niekto mu totiž rozpáral brucho a vytrhol črevá von. Mnohé z nich z neho len tak viseli.
Pohľad jej zaletel a stôl vedľa neho. Boli tam položené poháre naplnené zvláštnou tekutinou a v nich boli ľudské orgány. To budú asi jeho. Vtom sa zamračila, keď zbadala, že si namočila topánku v jeho krvi. Sakra!
Povzdychla si a pobrala sa ďalej. K posledným dverám. Cestou prechádzala popri Železnej panne, ktorá bola zatvorená a z jej útrob vytekali potôčiky krvi. Ktovie, kto tam skončil.

Konečne otvorila dvere. Posledné. Ocitla sa v laboratóriu. Pohľadom preletela miestnosť. Nachádzalo sa tam veľa stolov a na nich boli rôzne tela, alebo len končatiny. A tam vzadu stála nejaká postava...

„Hej!“ Zakričala na ňu.
Osoba sa otočila a ona zbadala jej tvár. On! Konečne! Je to jeho tvár. Tvár vraha jej rodiny. Pomaly kráčala k nemu.
„Čo tu chceš? Ako si sa sem dostala?“ Bože, zase niekto otravuje. Kto je ale?
„Ako? Celkom jednoducho. Máš slabé stráže. A čo chcem? Zabiť ťa a vziať si tvoju hlavu. Vlastne, stačilo by mi len to druhé, ale to sa bez toho prvého nezaobíde.“ Zasmiala sa.
„Neveríš si veľmi? A prečo ma chceš zabiť?“ Aspoň sa s ňou trochu pobavím. Uškrnul sa.
„Veľmi? Nie. Ja viem, že ťa zabijem. Kto som. Som Riko Aria, ale...“ Nedokončila, lebo ju prerušil.
„Aria? Tá zabijačka? Niekto si ťa najal?“ Zamračil sa. O nej už počul.
„Najal? Aj tak sa to dá povedať.“ Vytiahla pomaly katanu z puzdra.
„Kto?“ A vytiahol aj on zbraň.
„Vraví ti niečo meno Zakki?“ Opýtala sa ho.
Zmeravel. „To meno som už dávno nepočul.“ Teraz sa už plne sústredil.
„No a niekoho, kto sa tak volá Kira Zakki poznáš?“ Tvárou jej preletel tieň.
„Kira,“ stíchol. Žeby to tam vtedy niekto prežil? A teraz sa chce pomstiť? Ale prečo nie osobne? Prečo cez ňu? „Čo s ňou máš?“
„Všetko. A nič.“
„Hm?“ Nechápal.
Zasmiala sa. „A ty si vraj múdry.“ Podpichla ho. „Kira Zakki a Riko Aria sú jedna a tá istá osoba.“ Pozrela mu tvrdo do očí. „Prišla som si po teba. Nemal si ich vtedy zabíjať. Mal si si ísť po svojom.“
Uškrnul sa zlovestne. „Moja malá. Proti mne nemáš šancu.“
„Nemám? Uvidíme.“ A rozbehla sa proti nemu a ich zbrane do seba s cengotom narazili.
****

„Čože? Kto je tu?“ Kakashi sa postavil, ba dokonca aj knihu ignoroval.
„Riko Aria,“ zopakovala kľudne Tsunade, hoci vo vnútri to v nej vrelo.
„Kto je to?“ Opýtal sa Naruto.
Sakura k nemu podišla a tresla ho päsťou po hlave, až sa mu ukázali samé hviezdičky pred očami.
„Buď radšej ticho!“ Skríkla po ňom.
„Myslíte tú zabijačku, čo je v Akatsuki?“ Opýtal sa Yamato.
„Tú. Ale už tam nie je. Odišla od nich. Má iný cieľ.“ Povzdychla si Godaime.
„Aký?“ Kakashi sa už upokojil.
„Zabiť Toriho Sabiki.“ Odvetila mu Shizune.
„He?“ Vyšlo z Naruta.
Sakura na neho zazrela a tak mlčal, nebyť Shina.
„Naruto, a nestál si ty a tá žena pred Sabikiho domom?“ Opýtal sa ho.
Naruto prikývol. Keď však videl, ako sa všetci tvária, dodal: „Ale ona sa volá Saya Kurohara. Ona nemôže byť ten vrah. Nikdy som nevidel milšiu osobu. A má rada ramen.“ Zaškúlil na Sakuru.
Tsunade sa zamračila. Bolo to zvláštne. „Kakashi! Yamato! Sakura! Naruto! Shino! Hneď choďte do jeho domu a preverte, či je tam všetko v poriadku. Keby sa niečo dialo, dajte mi hneď vedieť!“
„Hai!“ Zaznelo päťhlasne a všetci sa rozbehli ku Sabikimu.
„Dúfam, že to nebola on,“ Tsunade zaťala päste. Čo s ním má?
****

„Je to nejako podozrivo ticho.“ Ozval sa Shino. Ostaní len prikývli. Jeden po druhom preskočili na druhú stranu a kráčali k domu.

„Panebože!“ Vykríkla potichu Sakura, ktorá išla prvá.
Všetci sa rozbehli k nej.
„Fuj!“ Ušlo Narutovi.
Hľadeli na dvoch mužov. Jeden bol bez hlavy a druhý bol rozkúskovaný.
„Kto to mohol urobiť? Ona?“ Ozvala sa zase Sakura.
„To neviem, ale je to možné.“ Zamračil sa Yamato.
Ich pohľady sa upreli na tmavý dom. Vedeli, že sa tam niečo deje. Rozbehli sa dnu...