Dni potom - 08

„Tsunade-sama, tak čo s tým urobíme? Riko Aria môže byť čo nevidieť tu, musíme ju chytiť.“ Shizune stálo oproti Godaime Hokage a nechápala, prečo sa tak dlho nevie rozhodnúť.
„Mhm...“ Riko je na ceste sem. Za Sabikim. Prečo? Pochybovala, že si ju niekto na to najal. Hoci, aj to je možné. Veď predsa je len ona najlepšia. No, to bude ešte zábava. „Shizune! Vidím to na ochranný plán C.“
„P-plán C? Ale to je...“ Oslovená sa málinko striasla.
„Shizune! Plán C, rozumieš?!“ A Hokage tresla päsťou do stola.
„Hai!“ Shizune sa otočila a utekala vyplniť rozkaz.
Tak som zvedavá, ako si poradíš s týmto, Riko. A Tsunade sa uškrnula.

„Miso-ramen, prosím!“ Chlapec sa zvalil na stoličku a nedočkavo hľadela n muža za pultom.
„Už to bude, Naruto.“ Muž sa usmial a dal sa do prípravy.
Naruto spokojne prikývol a začal sa obzerať po hosťoch. Zaujala ho jedna žena. Pred sebou mala už päť prázdnych misiek a jedla šiestu. Teda, tá je dobrá. Žeby som zašiel na pokec?

„Ehm, môžem si prisadnúť?“ Páni, tá je nádherná. Nespustil z nej pohľad.
Bože, čo chce. Slabo mu prikývla na súhlas.
Hodil sa na stoličku oproti nej. „Odkiaľ ste? Ešte som vás tu nevidel. To by som si zapamätal.“ Uškrnul sa mierne podlízavo.
„No, áno, som tu prvý raz,“ žeby mi mohol pomôcť?
„Prvý raz? Tak to by som vás mohol previesť po Konohe a všetko vám ukázať. Aj keď to najlepšie ste už videli. Ichiraki ramen je to najlepšie.“ Zazubil sa na ňu.
„To hej,“ usmievala sa. To je ale zvláštny chlapec...
„No,“ vstal, „aby sme vyrazili, je toho veľa a polovica dňa je už za nami.“ Úplne zabudol na ramen, tak ho on zaujala a vyšiel von.
„V poriadku.“ Postavila sa aj ona, hodila na stôl peniaze a odišla za ním.
„Hej, Naruto! Naruto?“ Ayame len nechápavo krútila hlavou a hádzala pohľad z plnej misky ramenu na východ, kadiaľ pred chvíľou vyšiel von.

„Mimochodom, ja som Naruto, Naruto Uzumaki. Budúci Hokage. Dattebayo!“ Predstavil sa jej.
„Ja som,“ stíchla a tvárila sa, že ju zaujala budova Hokage, „som Saya Kurohara. A môžeš mi tykať.“
„Tak, Saya, začneme od mojej bývalej školy, od Akadémia, kam som kedysi chodil. Jaaj to boli časy,“ na tvári sa mu usadil zasnený pohľad a tak si nevšimol, že vybočil z cesty. Ocitol sa na kraji mosta a už by bol spadol do rieky, keby ho niekto nechytil za golier a neťahal späť.
„Dávaj pozor, Naruto. Takto budeš skôr mŕtvi, než sa staneš Hokage,“ posmievala sa mu ona.
„Eh, neboj sa, ja nezomriem, kým sa ním nestanem. A ďakujem.“ Po tom už vykročil a ukazoval jej, kde sa čo nachádza a väčšinou pikantným komentovaním.
Ten je ale zvláštny. Akú má silnú vôľu a pevný sen. Nasledovala ho a bedlivo skúmala Konohu.

„No, a toto je sídlo jedného veľmi bohatého človeka. Len nedávno sa vrátil z ciest. Volá sa, eee, ako sa to len volá....“ Premýšľal a škrabal sa pri tom na hlave.
Zbystrila pozornosť. Žeby to bol on?
„Á, už viem. Tori Sabiki.“ A usmial sa.
Konečne. Takže tu býva. Otočila sa a hľadela na ten dom. Dom, kde on žije. To musím využiť.

„Naruto! Naruto!“ kričal spoza nich niekto. Otočili sa.
„Shino, čo sa deje?“ Zakričal Naruto bežiacemu chlapcovi.
„Máš ísť hneď k Tsunade-sama.“ Bol už pri nich a zvedavo sa pozeral na ženu, stojacu vedľa neho. Nevidel však na nej nič podozrivé, tak sa obrátil späť na Naruta. „Poď, musíme tam byť čo najskôr!“ A ťahal ho preč.
„Eee, tak zatiaľ ahoj, Saya, dúfam, že sa ešte uvidíme!“ Kričal už z diaľky.
Zakývala mu. Asi už nie, Naruto. Pozrela sa na západ. Deň sa už chýli ku koncu. Môj čas prichádza. Moja pomsta sa naplní...
Schovala sa a čakala, kým slnko ukončí svoju dnešnú púť. Pomaly nastala noc. Z úkrytu vyšla tmavá postava, preskočila hradby a zmizla v nádvorí...

„Dnes to vyzerá na pokojný večer, však Raito?“ Muž si na prste otáčal kunai a bolo vidieť, že sa nudí.
„Máš pravdu, dnes je tu hrozná nu...“ Nedopovedal. Oči mal vytreštené a pozeral niekam pred seba.
„Raito? Raito!“ Priskočil k nemu kamarát.
Vtom zbadal tenkú krvavú čiarku na jeho krku. Hľadel, ako sa hlava pomaly posúva nabok a padá dole. „Nieee!“ Skríkol, čiastočne aj od hnusu, lebo z krku začala vystrekovať krv do výška a strán. Onedlho bol celý od nej. „Kto ti to urobil?“
Nad ním sa ozval smiech. „Ach jaj, tie prihlúple otázky mi už chýbali.“ Postava skočila pred neho, „ja, ja som ho zabila. A teraz aj teba.“
„Ty mrcha...“ Zdvihol zbraň a zaútočil na ňu.
So smiechom mu dorážala útoky. Skvele sa bavila.
„Za toto ťa...“ Nedokončil, lebo ho prerušila.
„Čo, zabiješ ma? Prepáč, ale nemám už čas si tu s tebou hrať.“ Vytiahla dve katany, ktoré mala v puzdrách na chrbte. Ani nepostrehol, že sa niečo stalo a už ich dávala späť.
„Hej, prečo ich odkladáš? Ešte sme neskončili.“ Hneval sa.
„Ale áno. Je koniec.“ Otočila sa a kráčala preč.
„Po...“ Zasekol sa. Zreničky sa mu rozšírili. Už to ucítil. On sa rozpadal. Pomaly, kus po kuse. Najprv sa mu rozdelila hlava, odpadli mu ruky po lakte, potom po plecia, kus hrude, spodky nôh, nakoniec sa mu rozpadol aj zvyšok tela.

Pomalé. Musím to vylepšiť. Vravela si, keď kráčala k hlavnej časti domu. Z hlavy vyhnala všetky myšlienky. Ostala len jedna. Na neho. Bola už pri dverách. Otvorila ich a vošla dnu.