Dni potom - 06

Bolo osem hodín ráno a Riko s Chinatsu stála pred dverami v podzemí domu, kde ešte nikdy nebola.
„Za nimi je moje laboratórium.“ Odpovedala učiteľka na jej spýtavý pohľad.
„Na tieto dni som si na teba pripravila to najľahšie.“
Otvorila dvere a Riko sa naskytol pohľad na obrovskú miestnosť s rôznymi posteľami, klietkami, skúmavkami atď. Bolo toho naozaj veľa.

Dopekla. A toto bude to najľahšie? No, nechcem vidieť to najhoršie. Riko sa znechutene striasla.

„Len poď ďalej.“
Pokynula jej, počkala kým vojde a nasledovala ju.
„Dnes a nasledujúce dni vyskúšame tvoju odolnosť proti,“ podišla k stolu so skúmavkami, „takzvanému séru pravdy.“
Čomu? Ona ide na mne skúšať nejaké séra? A tým sa dá aj odolať? To som zvedavá. Neisto si sadla na stolicu, na ktorú jej ukázala Chinatsu.
„Sú rôzne druhy, a ja tu mám tie najsilnejšie. Takže to pre teba bude potom ľahšie, nestrávime tu tak veľa času.“
Vzala injekciu, naplnila ju, podišla k Riko a vpichla jej obsah do nej.
„No, tak a máme asi minútu, kým to zaberie.“

Je mi nejako divne. Točí sa mi hlava. Ešteže sedím. Inak by som už bola na zemi. Ale je mi nejako ľahko. Riko zablúdila očami na ženu stojacu pred ňou. Je mi nejaká povedomá. Má rozmazanú tvár, ale, dokelu, kto je to?

„Riko, teraz ma počúvaj. Už to zabralo, tak ti položím pár otázok. Snaž sa mi na ne klamať.“ Nadýchla sa a začala. „Prečo si sem prišla?“
„Lebo,“ odmlčala sa Riko, ja jej to nechcem povedať, vravel jej jeden hlas v hlave. Musíš, musíš jej odpovedať! Ozýval sa zase druhý. Ten bol silnejší a tak pokračovala. „Chcem byť silná.“
No nič, veď máme na to dosť času. Ale začínalo to dobre. Uvidíme.
„A prečo chceš byť silná?“
Aspoň sa o nej niečo dozviem. Aj tak mi o sebe nepovedala ani pol slova. Chinatsu sa spokojne uškrnula.
„Lebo chcem niekoho zabiť.“
Prečo jej to vravím? Veď ja to nechcem. Pošúchala si čelo. Ale ty to chceš a povieš to. Všetko. Lebo si slabá...
Zabiť? No to je dobré.
„A koho to chceš zabiť?“
„V-v-vraha mojej rodiny,“ vyšlo z Riko po chvíli. „Jeho meno neviem, ale viem, ako vyzerá.“
Prečo? Prečo to zo mňa tak ľahko ide?
„Riko,“ Chinatsu sa nadýchla, „aké je tvoje skutočné meno? Kto si?“
Riko je falošné meno a mňa veľmi zaujíma, z akej rodiny si.
„Ja som...“ Nevrav to! Povedala si si, že to povieš až jemu! Riko sa usmiala a pokračovala: „Dcéra svojich rodičov.“ A začala sa smiať.
„Hm, to je škoda, že práve teraz si sa naučila odolávať tomu. Keď to začalo byť zaujímavé.“ Na tvári sa jej objavil zlomyslený úškrn. „Ale aspoň môžeme pokračovať ďalej.“
Otočila sa a otvorila veľkú skriňu a Riko uvidela desiatky malých fľaštičiek.
„Toto všetko sú tie najlepšie rozviazače jazykov, aké existujú Postupne ti ich aplikujem všetky, aby si bola voči nim imúnna.“
Vzala do ruky ďalšiu fľašku s injekciou a vrátila sa k Riko.
„Pokračujeme.“ A pichla jej ďalšiu dávku.
Len do toho. Viac sa už aj tak nedozvieš. A Riko zaťala päste.

„Riko! Za tebou!“ Ozval sa spoza nej hlas Chinatsu a ona ledva uskočila, keď tam dopadol obrovský balvan.
„Nedávaš pozor!“ Hnevala sa jej učiteľka.
„A vy sa čudujete?! Po šiestich dňoch a nociach strávených v prízemí bez jedla a pitia, keď ste do mňa pichali tie svinstvá mám byť v poriadku?! Hneď sme sa pustili do tohto tréningu, ako to mám všetko stíhať? Veď som neni robot!“
Hnusoba jedna! Čo si o sebe myslí? Že som z gumy? Dokelu a to má prísť na rad aj klasické mučenie. Sa nečudujem, že dlho nikoho neučila. Riko sedela na zemi a obväzovala si ranu na nohe, kde sa jej predtým zapichla katana Chinatsu.
„Keď sa budeš vzpierať, bude to len horšie. Musíš si týmto prejsť, aby si bola silnejšia. Veď to práve chceš, nie? Aby si ho mohla zabiť,“ skúmavo na ňu hľadela tá.
Zabiť ho. Áno! Ako len na to mohla zabudnúť? Úplne jej to v posledných dňoch vypadlo z hlavy. Nemala čas ani na nič myslieť.
„Máte pravdu.“ Postavila sa. „Môžeme ísť ďalej. Už nepoviem ani slovo.“
V mysli sa sústredila len na to, aby sa stala lepšou ako jej protivník.
„V poriadku.“ Chinatsu odložila zbrane. „Prejdeme k ďalším mučeniam. K tým bolestivejším.“
A pohla sa smerom k domu, opäť do podzemia, ale ešte hlbšie. Riko ju nasledovala. Zišli mnohými schodmi kým zastali pred oceľovými mrežami, ktoré Chinatsu odomkla a vošla za ne. Riko skoro zabehlo, keď uvidela, čo všetko sa za nimi nachádza.
„Nie je toho veľa?“ Opýtala sa jej.
„Ani nie. Len taká malá zbierka. Aj sa mi to občas išlo.“
Učiteľka sa zasmiala a zastala v strede haly. Lebo to bola obrovská hala plná mučiacich nástrojov, od reťazí, škripcov, zverákov, ražňov... až po menšie laboratórium s elektrickými kreslami a lekárskym náčiním.
„Tak, s čím začneme?“
Chinatsu podišla ku kreslu, zapla ho a kývla Riko, aby si sadla.
„Zase s tým ľahším.“
Pripevnila jej ploské pliešky na čelo a spánky a zapla.

O pol roka.

„Au! To bolí! Dopekla! Kruci!“ nadávala Riko a popri tom sa snažila sústrediť. Už desať hodín bola zavesená za pravú ruku nad obrovským vodopádom. Zase jeden z úžasných nápadov Chinatsu. Vraj aby si vylepšila silu v rukách. Ešte päť hodín a potom ich musí vymeniť.

Prítomnosť.

Riko zaťala päste. Tie tréningy boli ale užitočné, aj keď sa na ne hrozne sťažovala. Už len deň a stretneme sa!