Dni potom - 05

Vkročila do lesa. Dočerta s tou ježibabou. Neznášam tie jej prekvapenia. Nikdy nie sú dobré. A ona sa tom vyžíva. Povzdychla si. Keby len nemala po celom lese tie hlúpe kamery. Takto ma zakaždým zbuzeruje, čo by som mohla urobiť ešte lepšie. Kráčala čím ďalej tým hlbšie do tmavej hory.

„Ale, ale, ktože to tu je?“ Ozval sa nad ňou hlas.
Vytočila hlavu za tým človekom a ako keby zamrzla. To hádam nie! Ona sem poslala jeho? To znamená, že tu bude asi aj celá jeho banda. Dopekla. To nedopadne dobre. Na to je ešte skoro.

„Ako vidím, spoznala si ma.“ Zasmial sa slizko muž.
„Áno. Si Kenpachi. Hľadaný vrah.“ Naklonila hlavu mierne doprava, aby na neho lepšie videla. „Kde je tvoja banda? Hádam si sem neprišiel bez nej? Veď bez toho hlúčika úbožiakov si ty sám len chudák.“ Uškrnula sa, keď videla, aký účinok majú jej slová. Len tak ďalej.
„Ty malá mrcha! Ja ti dám chudáka. Chcel som ti dať len drobnú lekciu, ale teraz ťa zabijem.“ Natiahol si na hlavu masku a zmizol.

Konečne. Už ma to nudilo. To vykecávanie. Zavrela oči. Tak kde si, Kenpachi?
Odskočila doprava a na jej miesto, kde predtým stála, dopadlo asi dvadsať kunaiov.

„Si rýchla. Dobre. Ale ja tiež.“ Ozval sa jeho hlas odniekiaľ.
Nebaví ma to. Je to, ako hra mačky s myšou. Ale v mojom prípade myš zožerie mačku. Spravila rukami pečate a zmizla.

Kenpachi stál na strome a smial sa. „Bojíš sa? No tak, vylez. Neboj sa, smrť bude rýchla.“
„To máš pravdu.“ Ozvalo sa zhora. Keď tam otočil hlavu, videl Riko ako padá na neho so zvláštne svietiacou pravou rukou.
„Čo je to? Sakra!“ Snažil sa utiecť, ale ona išla stále za ním. Ako je to možné? Vie, čo presne urobím. Ale ako? A prečo jej svieti ruka?

Po pol hodine utekania zrazu zastal. Ocitol sa v pasci. Pred ním a po bokoch stáli mohutné skaly a za ním ona.
Otočil sa. Ty si ale špina, Chinatsu. Naschvál si ma sem poslala. Poslala na moju smrť. Už to vedel. Ako sa pozrel Riko do očí, vedel, že dnes zomrie.
„Myslela som si, že si lepší. Ale zrejme si len slabý priemer.“ Pohŕdavo si odfrkla a natiahla pravú ruku pred seba. Vystrčila ukazovák. „Zomri!“ A z prsta jej vyletel oslepujúcu obrovský lúč zlatistého svetla a zastavila sa až na Kenpachim. Ten sa pod tlakom jeho sily úplne rozplynul. A je to. Otočila sa a kráčala za ňou. Svojou učiteľkou.

„Trvalo ti to veľmi dlho. A to som tam poslala takého chudáka.“ Pozrela na ňu, „no aspoň, že nie si zranená. Ešte to by mi chýbalo.“ Otočila sa k obrazovkám, kde ešte bežali zábery Riko a Kenpachiho a usmiala sa. „Vieš, on nebol až taký slabý. To by potom nemohol doteraz prežiť. To si len ty tak zosilnela.“ Vzdychla si zhlboka. „Choď sa umyť, o hodinu začne s ďalším tréningom. V hale.“
Riko prikývla a odišla k jazeru. Hodina kľudu. Tak ja sa lepším? To je zázrak, počuť to od nej. Usmiala sa. Je to zvláštne, ale teším sa na ten tréning. A skočila do jazera.

Po troch rokoch.

„Tu som!“ Kričala Chinatsu na ňu.
Dočerta s tým. Riko uskočila s katanou v ruke a vydýchla si.
„Hm, už celý týždeň sa mi nepodarilo ťa zasiahnuť. Si naozaj dobrá. No asi vyskúšam niečo nového.“ Oči sa jej zaleskli a zmizla vo vetre.
Kde je? Ja jej dám, niečo nového. Vždy je to tak, A ja to schytám. Sústredila sa. Vycíť ju, Riko, vycíť ju. V zemi! Uskočila nabok a videla ako spod zeme vytŕča asi desať železných ostrých tyčí. To bolo tesné. Už som unavená. Týždeň v kuse bojovať. Neviem, ako dlho to ešte vydržím.
Takto uskakovala ešte asi pätnásť minút, keď konečne zistila, kde má Chinatsu polohu. Vyvolala svoje klony a v tej náhlej záplave priskočila k nej a bodla.
Učiteľka nestihla rýchlo odskočiť, takže ju zranila na boku. „Kurnik!“ Asi je načase s tým skončiť. Vedela, že ani jedna už nemá dosť síl. Riko teraz ležala na zemi, prudko dýchala a liečila si rany.
„Dávam deň voľna. Obe si musíme odpočinúť.“ Riko na ňu neveriacky vyvalila oči. „Áno, dobre počuješ, deň.“ Zlovestne sa však uškrnula. „Ale neteš s, keďže v boji si sa už tak zlepšila, začneme teraz s mučením.“
„S čím?“ To nemyslí vážne. Otvorila Riko ústa.
„S mučením.“ Zopakovala Chinatsu. „Musíš byť pripravená aj na to. Keď ťa chytí nepriateľ, aby si mu nemohla povedať nič dôležité. Zvykneš si.“
„Ani sa nečudujem, že nemáte učňov. Veď kto by toto prežil?“ Zazerala na ňu Riko.
„No,“ odmlčala sa ona, „učňov som mala už desať. Ty si jedenásta.“
„Čože?“ Riko sa postavila.
„Áno. Ale z tých desiatich prežil len jeden. Pokiaľ viem, žije aj teraz. Je veľmi mocný.“ Zavrela oči. „Ale dosť už o tom. Bež domov, lebo čas oddychu sa ti kráti.“
Riko sa pousmiala, otočila a bežala preč.
Žije. Áno, ten desiaty žije. Nanešťastie. Ani ona ho nedokázala zabiť. Zamračila sa. Vedela by to Riko? Možno aj áno. Je veľmi silná, a to je len pár rokov u nej. Ktovie, čo bude, keď odtiaľto odíde. Pozrela sa na oblohu, ktorá bola bez jediného obláčika. Áno, čas sa kráti.