Zimná spomienka

Opäť je zima. Snehové vločky začínajú padať a pokrývať zem. Sedím pred oknom a neustále spomínam. Slzy stekajú potôčikom po mojom líci a vpíjajú sa do fialového, teplého pulóvra. Hrnček čaju zvieram v ruke a už prestávam pociťovať teplo, ktoré ešte prednedávnom príjemne hrialo. Odložil som ho na stôl vedľa a schúlil sa na stoličke. Nohy som si pritisol čo najbližšie a pevne ich rukami objal. Izbou sa niesli moje tiché vzliky. Už som to v sebe dlhšie nemôhol držať.
,,Ryu?" Prehovoril na mňa môj milenec, ktorý ležal v posteli.
,,Prepáč, nechcel som ťa zobudiť." Hrdlo sa mi zvieralo a hlas lámal. Sklonil som hlavu. Zacítil som jeho ruku na mojom ramene. Trhol som sa, nechcel som útechu.
,,Ryu, spamätaj sa konečne. Štyri roky... už štyri roky každú zimu ticho plakávaš pri okne. Myslíš si, že o tom neviem, ale viem. Už ma to nebaví, počúvať tvoj plač. Spamätaj sa, máš 26, je z teba chlap a tí neplačú." Vyletel na mňa a ľahol si späť do postele. To, čo mi povedal, ma ešte viac zranilo. Prudko som vstal, možno až moc, lebo stolička s rachotom padla na zem a namieril som si to k dverám. Vošiel som na dlhú chodbu a so slzami v očiach som sa rozbehol na jej koniec, kde stálo veľkým -VÝCHOD-. Rozrazli som dvojité dvere a bežal ďalej. Keď som sa ohliadol, ako ďaleko je panelák, potkol som sa o kameň a padol na zem. Môj pád mi zbrzdila snehová prkrívka. Nechcelo sa mi vstávať a ani ma netrápilo, že mi začína premokať pulóver a tepláky. Po piatich minutách mi bola už aj zima. No bolo mi to jedno, ležal som tam a premýšlal som. Premýšlal som, v čom som môhol byť lepší. Nie môhol. Mal byť je lepší výraz. V čom som mal byť lepší. Ten chlad ma uspával, napokon som bez akých koľvek zábran zaspal. Zacítil som niečo teplé, hrejivé. Otvoril som oči a uvidel som Akiru ako ma nesie.
,,Pusť, viem chodiť aj sám." Odsunul som sa od neho a on ako na povel ma pustil. Tvrdo som dopadol na zadok.,,Au" povedal som a pozrel som na môjho milenca stojaceho predomnou. V očiach sa mu zaleskli slzy.
,,Odpusť." Povedal a vrhol sa mi okolo krku.
,,Nie," odtiahol som ho do seba a dodal som ,,ja som ten, kto sa tu má ospravedľňovať." Letmo som ho pobozkal a postavil som sa.,,Poďme domov všetko ti tam poviem." Chviľku tam ešte sedel a sledoval ma ako pomaly odchádzam, ale potom sa zdvyhol, dobehol ma a chytil ma za ruku. Inokedy by som sa mu z nej vytrhol, ale dnes nie, dnes som ho chcel cítiť aby som vedel, že je tu pri mne. Zdvyhol som hlavu a snehové vločky mi padali do tváre. Pousmial som sa a pozrel sa na Akiru. Ten bol v nemom úžase.
,,Vieš, ešte nikdy som ťa nevidel v zime usmievať sa a ani si somnou nebol vonku." Jedna jediná slza sa mi skotúľala po líci, ale bol som šťastný. ,,Primrzol ti mozok alebo čo?" Idiot. Vytrhol som sa mu z ruky a bežal dopredu.
,,Poď," otočil som sa a sledoval ho, viem tak šťastného ma ešte nevidel a preto som pribehol k nemu, vzial ho za ruku a spolu s ním sa rozbehol domov. Doma sme sa obaja prezliekli a s hrnčekmi horúcej čokolády sme si sadli na posteľ. Pozrel som sa na Akiru a potom som sa zahľadel so hrnčeka. Nerád som o tom hovoril ale sľub je sľub. Nechcene som začal.
,,Pred štyrmi rokmi zomrel jeden chlapec." Nemal som chuť pozrieť sa na Akiru a tak som pokračoval ďalej. ,,Spoznali sme sa na začiatku zimi, presne v tento deň. Večer som šiel od kamaráta a uvidel som ho plakať pri jednom strome. Presne pri tom, pri ktorom si ma našiel ty. Bol som opitý, tak som neváhal a prišiel k nemu. Ten chlapec mi povedal, že mu v ten deň umrel kamarát. Pohladil som ho po vlasoch a potom som ho presvečil nech ide domov. Na druhý deň som sa išiel prejsť so psom po parku ale vyšiel som zo vchodu a on tam bol. Stál tam a snehové vločky lietali okolo neho. Okamžite som sa do neho zamiloval. Podišiel som k nemu a on ma pobozkal. Chápeš to pobozkal ma, len tak. Vtedy som bol dosť prekvapený, ale začali sme sa stretávať a už sme si boli bližší a bližší. Po mesiaci som mu navrhol nech sa ku mne nasťahuje a on súhlasil. Spávali sme spolu a boli jedno telo i duša. Nehanbil som sa s ním ísť po ulici ruka v ruke i keď sa všetci dívali. Volal sa Kazu. Ten chlapec bol prosto dokonalý. Tak sme sa dopĺňali. Končila sa zima a mi sme sa prvý krát pohádali. Kvôli maličkosti. Vyhodil som ho z domu. Ale keď som ho s plačom videl utekať po vonku v tej snehovej búrke, dostal som strach a tak som bežal za ním. Kričal som na neho nech stojí, nech ma počúva, ale on nie. V tom bolo po všetkom. Kazu vbehol do cesty rútiacemu sa kamiónu. Bol na mieste mŕtvy. Tá scéna sa mi vracia každú zimu. Každú zimu ľutujem svojích činov, že som nebol milší, pozornejší, a že som na neho vtedy nakričal." Stále som mal sklonenú hlavu. Akira sa nadýchol, tak som sa na neho pozrel.
,,Ten deň si pamätám. Utekal som domov okolo parku a pri strome som videl plakať teba. Myslel som si, že si blázon, keď si v takej výchrici vonku. Ale nedalo mi to a šiel som za tebou. Mlčal si, iba si sa ku mne pritúlil, objal ma a viac sa rozplakal. Bolo mi ťa tak ľúto."
Smutne som na to povedal. ,,Áno vtedy som si pomyslel, že história sa opakuje. Potom si ma zobral k sebe a odvtedy som tu. Už štyri roky."
Prikývol. ,,Počuj ak chceš plakať, plač už mi to nevadí." Obaja sme odložili hrnčeky a v objalí si ľahli do postele. Akira ma hladil po vlasoch a ja som opäť plakal. ,,Ty Ryu?" prehovoril a tým nachvíľu zastavil moj plač.
,,Hmmm?" Nemal som chuť nič hovoriť, zmôhol som sa len na toto.
,,Prečo si sa nevytrhol, keď som ťa chytil za ruku?" Nad jeho otázkou som sa pousmial a tichým hlásom som prehovoril.
,,Lebo ťa milujem." Bolo to prvý krát čo som mu to povedal takto narovinu. ,,Nechcem spraviť tú istú chybu dva krát." Pritahol som sa k nemu aby som ho objal a uistil sa, že to nie je len sen.