Without the sunlight in cold night-08

Orihime nechcela nikoho dlhú dobu vidieť. Stále sedela v cele a zožierala sa pocitom viny. Ľúbila Grimmjowa, ale keď jej myšlienky zablúdili a začala myslieť na Ulquiorra zistila, že jeho miluje. Uvedomovala si, že ich vzťah nebude trvať večne, len chcela, aby sa s ním stretla niekde úplne inde. Napríklad v nejakom budúcom živote. Vtedy by to možno nebolo také komplikované ako je teraz. A vtedy by asi ani Grimmjowovi nemusela povedať tie hrozné veci. Nerozmýšľala už absolútne nad ničím iným. Až raz. Do jej cely vošla žena. Arrancarka. Pozrela sa smerom ktorým prišla a skamenela. Bola to Reiko. Ale nie, zas ju určite poslal Aizen! Spanikárila. Reiko mala rovnaký kamenný výraz ako vtedy. Orihime už čakala na svoj rozsudok. Postavila sa a odstúpila o pár krokov vzad. A keď sa Reiko chystala niečo povedať ani nedýchala.
„Ospravedlňujem sa.“ Uklonila sa. Orihime neverila svojim ušiam. Čože? Prečo sa ospravedlňuje? Pozerala na ňu prázdny pohľadom.
„Prečo sa mi ospravedlňujete?“ Stále tomu chýbal zmysel.
„Vtedy, keď mi Aizen-sama povedal, nech Vás privediem, som na chodbe narazila na Cifer-sama. A dobre viem čo sa o ňom aj o Vás hovorí a aj tak som tomu, čo spravil Aizen-sama nevedela... teda skôr nechcela zabrániť...“ Začali sa jej nadmerne lesknúť oči a hlas jej začal poskakovať vo rôznych tóninách. Rozplakala sa.
„Ospravedlňujem... ospravedlňujem sa...!“ Nariekala a znovu sa uklonila. Orihime to prekvapilo.
„Ehh... neplačte... vy za to nemôžete.“ Podvihla ruky pred hruď a dlaňami naznačovala nech prestane plakať. Reiko podvihla hlavu a videla Orihime usmievať sa čo ju väčšmi rozplakalo. Orihime dostala do riadnych rozpakov.
„Prosím... neplačte, veď za nič nemôžete...“ Snažila sa ju upokojiť.
„Ale môžem!“ Skríkla. Bol to naozaj hlasité, Orihime to dosť zaskočilo. Dokonca aj ustúpila o ďalších pár krokov vzad.
„Ja som to totiž urobila kvôli Cifer-sama...!“ Stále kričala.
„Kvôli nemu...? A čo s tým mal spoločné...?“ Snažila sa to podať tak, aby ju väčšmi nerozcitlivela. Ale aj tak, Reikine dôvody jej stále nedávali zmysel.
„Ja... totiž... on... ja to neviem pomenovať... je to pre mňa, ako aj pre ostatných Arrancarov, neznámi pojem...“ Snažila sa neplakať. Už aj reč mala pokojnejšiu. Skôr sa zdalo, že sa hanbí.
„Je na ňom niečo... čomu proste nedokážem odolať...“ Ukončila to. No Orihime to vydesilo. Ona ho miluje! Ona ho normálne suverejne miluje! Stratila reč. Reiko zaskočil jej pohľad. Povedala snáď niečo zlé?
„A prečo...“ Ledva zo seba dostala pár písmen aj keď sa chcela spýtať oveľa viac.
„Prečo... no ja neviem...“ Zamyslela sa.
„Nie... prečo ste... prečo ste mu to nepovedala.“ Usmiala sa ale len maskovala slzy. Privrela oči, ale emócie jej priam trhali viečka.
„To preto, lebo som si stále myslela... no... on sa nikdy nezaujímal o ženy. Nikdy sa na mňa poriadne nepozrel. Nechcem mu nanucovať svoje city...“ Vyzerala v tej chvíli ako obyčajná žena. Dokonca aj pôsobila inak, nebola taká chladná ani apatická.
„A viete čo je na tom smiešne, že som sa snažila byť ako on, aby som ho lepšie pochopila.“ Usmiala sa. Orihime už nedokázala zadržiavať slzy. Už dosť! Vybehla z cely. Keď Reiko obchádzala, povedala „Prepáčte“. Orihime si rukou pridržiavala ústa a utekala cez celé Las Noches. Arrancarom, ktorých stretla, navnadila nechápavé pohľady. Zrazu sa zastavila. Orihime sa zľakla toho čo jej Reiko povedala. Cítila, že je tu niekto, kto ho miluje viac. Hlavou jej preblesklo: „Som hrozná osoba, ja si ho predsa nezaslúžim...! Už stačí... ja to už viac nevydržím...!“ Panikárila
„Čo tu robíš?“ Grimmjow, ale nebol sám.
„Ul-Ulquiorra-kun... Grimm-Grimmjow...“ Skoro okoktavela. A ešte väčšmi keď ju obaja chceli utešiť. Nikto v tej chvíli nepovedal nič. Ulquiorrovi to došlo akosi samo a Grimmjow už vedel čo sa asi deje. Nevedel či má skôr kričať na Orihime, alebo na Grimmjowa. Grimmjow zas nevedel či má zahovárať alebo sa len tváriť, že o ničom nevie. No obaja zhodnotili, že si počkajú na vysvetlenie Orihime.
„Ja... neviem čo mám teraz povedať...“ Povedala. Striedala pohľady, najskôr Ulquiorra a potom Grimmjow. A takto dookola. Snažila sa získať len o trošku viac času, aby si to premyslela. Sama seba posmeľovala myšlienkami, že si to v hlave povedala už veľa krát.
„Na-na...“ Preglgla. Prehodnocovala čo povie ďalej. Všimla si ten Grimmjowov ubolený pohľad a odhodlala sa. Zhlboka sa nadýchla a začala rozprávať.
„Na svete je veľa chlap-... teda mužov..!“ Hneď sa opravila, lebo nazvať ich dvoch „chlapci“, by bolo asi trápne.
„Ale len pri jednom...“ Zahľadela sa do zeme.
„Moje srdce priam jasá. A keď som v jeho prítomnosti... Ja... neviem čo mám robiť, ako sa mám zachovať, aby som nič nepokazila. Keď som s ním tak sa mi vzduch zdá príjemnejší a mám chuť ďalej žiť, ale aj keď tu nie je... Tak proste viem, že tam niekde je a myslí na mňa. Tá osoba pre mňa znamená viac než si sama dokážem uvedomiť... Ale ja...“ Zasekla sa. Nevedela ako má ďalej pokračovať, ten nával emócii bol proste moc veľký. Nenabrala odvahu ani podvihnúť zrak. Grimmjow sa na to už ďalej nemohol pozerať. Tak znova skrúšene vložil ruky do vačku a s povzdychom pomaly kráčal preč. Bol pár metrov za Orihime, keď tá znovu vykríkla.
„Ale ja neviem ktorí to je!“ Tento prejav emócii nedomysela. Čo to kecá?! Však sa chcela vyznať Ulquiorrovi! Ale keď si uvedomila, že to Grimmjowa zraní, tak radšej nepovedala. Obaja boli zaskočený. Obaja už nevedeli, ktoré z jej slov boli úprimné a ktoré zas len súcitné. Nevedeli zhodnotiť, či všetko, čo im doteraz povedala bola pravda alebo len jej neskutočne precitlivená povaha, ktorá nezniesla smútok na duši iného človeka. No už nevládali. Možno ju mali radi, možno aj milovali, ale toto im za to nestálo. Obaja ju v tej chvíli opustili a vyjadrili to bez slov. Grimmjow jednoducho pokračoval vo chôdzi a Ulquiorra zo sklopeným zrakom proste len išiel ďalej. Orihime sa snažila nadýchnuť a hlavne neplakať, ale všetky jej doterajšie snahy vyšli nazmar. Hrýzla si spodnú peru až do krvi a slzy jej bránili vidieť okolie. Orihime sa už zmierila s tým, že sa na ňu asi obaja, slušne povedané, vybodli. Jedlo jej nosieval nejaký nesympatický Arrancar a ani jeden sa tam už neobjavil. Čakala už hocičo a nič by ju neprekvapilo... Až na jednu vec. Zrazu počula neskutočný rachot -buchot, rinčanie mečov a zrazu hrobové ticho. Vybehla z cely a utekala za pravdepodobným smerom kadiaľ buchot prichádzal. Vtedy si želala, nech sa znova stratí. No nebolo to tak. Uvidela tam na zemi ležať polomŕtveho Ulquiorra a Grimmjowa so zakrvaveným mečom. Orihime okamžite utekala naproti Ulquiorrovi. Padla na kolená a chcela uvoľniť Shun Shun Rikku, on ju však zastavil.
„Prestaň...!“ Lapal po dychu. Orihimine slzy dopadali na jeho doráňané telo.
„Prosím... Prosím... ži aspoň o kúsok dlhšie...“ Vzlykala potichúčku.
„Prečo...?“ Vydal zo seba.
„Pretože ťa milujem... Ulquiorra-kun..!“ Položila si hlavu na jeho hruď. On si pohodlne uložil hlavu, privrel oči a usmial sa. Vložil jej ruku do vlasov a posledným dychom dodal.
„Aj ja... kedysi...“ A zomrel. Grimmjow to nemohol vydržať a chtiac nechtiac zabil aj samého seba. Orihime to nijako zvlášť nevnímala a v tej chvíli ani ona sama už nechcela žiť.
„Vtedy som naozaj verila, že ho milujem. Ale keď som nad tým neskôr rozmýšľala... Tie slová, ktoré som mu vtedy povedali, boli tá najhoršia lož v mojom živote, kvôli ktorej prišli o život dvaja, mne drahý, ľudia. A nech si každý hovorí čo chce... lásku nie vždy zakončí happy end...“

---The end