Without the sunlight in cold night-07

Orihime zaspala. Grimmjow sa teda rozhodol odísť. Vo dverách sa ešte obzrel.
„Celá sa triasla... Ten Ggio!“ Rozčúlil sa pri spomienke. No rozčúlilo ho aj niečo iné.
„Prečo som nahnevaný?! Veď sa nestarám!“ Buchol päsťou do steny až popraskala a kúsok omietky z nej popadala na zem. Zvrtol sa a odišiel.
Grimmjow vychádzal zo sprchy s myšlienkami na Orihime. Mal na sebe len uterák obmotaný okolo pása.
„Nenávidím tie trápne pocity!!!“ Hovoril si popri čom počul zvuk dverí a v jeho izbe videl stáť Orihime.
„Grimmjow...?“ Pozrela sa naňho celá v rozpakoch. Veď mal na sebe len uterák. Všimol si jej pohľady.
„Čo chceš, žena?!“ Odvrkol plný nervov.
„Ako dlho chceš na mňa hentak zízať?!“ Nahnevane no už zoskočene.
„Ja-Ja som nevidela nič. Teda chcem tým povedať, že nevidím nič! Teda... chcem tým povedať, že nevidím nič, prečo by si sa mal predo mnou hanbiť!“ Čistá guča nervov. On si vzal uterák a začal si ním utierať vlasy.
„Prečo si tu?“ Neriešil to čo povedala a priblížil k nej tvár.
„Ja som ti chcela poďakovať... Lebo si zostal pri mne a zachránil si ma... Ja si myslím, že si iný ako o-...“ Nestačila svoje vyznanie ani dokončiť a skočil jej do reči.
„Ja som! Ja som presne ako oni!!! A nestarám sa, je mi jedno čo sa ti nakoniec stane! A prestaň sa so mnou konečne bratríčkovať!“ Nahučal na ňu. Orihime sa pousmiala a z oka sa jej pustila nekontrolovaná slza. Zahľadela sa na jeho Hollow dieru.
„Prepáč... Moja chyba...“ Otočila sa a chcela utiecť. Zachytil ju a pri tej rýchlosti z neho spadli všetky uteráky.
„Počkaj... rozplakal som ťa...?“ Priťahoval si ju k tvári. Keď si všimla, že na sebe nič nemá, priam sa roztiekla. Čo teraz?!
„Ja som-“ Začal vetu.
„Úplne som zabudla! Bola som na ceste za Ulquiorrom!“ Vykríkla a Grimmjowa až zavalil pot. Čože?! To si snáď robí srandu! No ona sa otočila a spokojne vycupitala z izby. Zostal v šoku, čo sa to tu práve udialo?! Možno by sa jej aj vyznal, len ona sa zvrtla a odišla. Grimmjowovi navnadila zatiaľ najväčší šok v živote.
„Super, ako dlho na tú ženu budem myslieť?! Toto musí skončiť!!“ Rozčuľoval sa popri ceste k nej.
„He? Grimmjow?“ Prekvapila sa. Nič jej nepovedal len ju pobozkal. Rozhodne to bola iná pusa ako od Ulquiorru. Priam hneď sa odtrhla a chcela sa odsunúť, ale nedovolil jej to. Privrel oči. Vyzeral tak neskutočne roztomile, ako malé mačiatko.
„Vieš, že ti nemôžem povedať nič špeciálne, čo som so svojimi citmi doteraz nepochopil... Všetko čo môžem povedať je to, že sa zaujímam... o teba.“ To bolo určite to najláskyplnejšie vyznanie, aj keď nebolo dokonale prevedené do slov. Dokonalejšie než Ulquiorrove slová aj tie Ichigove. Tento chlap jej proste teraz povedal, že ju má rád a hotovo. Orihime je predsa žena, potrebuje cítiť, že je milovaná a v tejto chvíli jej to stačilo. Pousmiala sa a začervenala.
„Ja tiež... A jediné čo teraz viem a cítim je to... že mne to stačí.“ Pobozkala ho. Tak vášnivo ako len dokázala. Snažila sa, aby si to čo najviac vychutnal. Orihime sa nebránila a podvolila sa všetkému čo chcel. Samozrejme to zahŕňalo aj sex, ale to ju tak ani netrápilo. Nemyslela vtedy na Ulquiorrove city, ak k nej nejaké prechovával, mal jej to povedať. Je predsa chlap. Nebola vtedy práve zamilovaná do Grimmjowa a ani potom netúžila, jediné čo vedela bolo, že ju mal asi radšej než Ulquiorra.
Keď sa prebudila, Grimmjow tam už nebol. Cítila sa divne pri spomienke na minulú noc a takisto ju mrzelo, že tam nebol. Ulquiorra tam tiež nikdy nebol ale to bolo niečo úplne iné, no nemôže ich predsa porovnávať. Sú úplne rozdielny. Aj keď...
„Dobré ráno.“ Znelo to tak oficiálne a tak necitlivo. Áno, Ulquiorra. Mraziví pohľad, kamenná tvár a ruka vo vačku. Vyzeralo to ako úplne obyčajný deň. No nebol, Orihime sa po zážitku s Grimmjowom nemohla ďalej tváriť akoby nič. Po prehodnotení faktov, teda aspoň sa tak tvárila, že prehodnocuje, sa spýtala.
„Ulquiorra-kun... Máš ma rád?“ Na viac sa neodhodlala, ale aj to stačilo. Ulquiorrovi padla sánka a údiv mu trhal dohora kútik pier. Pohľad sa zdal nezmenený, no všimla si, že sa na ňu pozrel s drobnou oplzlosťou. Sčervenela.
„Či ťa mám rád?“ Ešte raz pre istotu zopakoval, lebo si nebol istý, či dobre rozumel. Orihime už nemala odvahu nič k tomu dodať a snažila sa ani nepozerať Ulquiorrovim smerom. Veď to určite odignoruje. V tej chvíli zacítila, jeho bradu na líci a pery niekde pri obočí. On to nemusel povedať slovami, on jej to proste povedal srdcom. Vtedy jej išlo priam roztrhnúť srdce.
Orihime ležala na posteli. Bola na chrbte a jej pohľad smeroval do stropu. Prsty na rukách mala prepletené v sebe a mala ich položené na bruchu. Tvárila sa ako zúbožené mačiatko, ktoré sa schováva pred dažďom v lepenkovej krabici. Mala plytké dýchanie a priam ani nemrkala.
„Čo si teraz počnem?!“ Jediné čo bolo v pohybe boli myšlienky.
„Mám rada Grimmjowa, ale čo ak mám viac rada Ulquiorra-kuna?“ Mozgové závity pracovali ako parný stroj.
„Ako veľmi by zranilo Ulquiorra-kuna keby mu poviem čo sa stalo? Ako by asi Grimmjow zobral fakt, že mám rada aj niekoho iného? A koho mám vlastne rada ja?“ Premýšľala nad toľkými vecami.
„Prečo mám zrazu toľko nezodpovedaných otázok?“ Privrela oči. Zaspala a sníval sa jej sen. Určite to bol sen, lebo všetci tam vyzerali ako plyšáci. Bol tam plyšák Grimmjow, ktorý mal mačacie črty, ako chvost a uši. No a Ulquiorra mal namiesto úst vyšitý, dvoma stehmi, krížik. Orihime tam bola za princeznú a jej Shun Shun Rikka boli služobníctvo. Lily pred ňu predstúpila, pričom každý jej krok vydával piskľavú melódiu.
„Orihime-sama, toto sú dvaja rytieri, ktorí sa uchádzajú o Vašu priazeň. Prosím vyberte si, inak budú donútený k súboju.“ Uklonila sa. Orihime bola v rozpakoch. Ktorého si vybrať? Oboch ma rada a nechce ani jedného zraniť. No tiež nechce, aby spolu museli bojovať. Keď sa na nich lepšie zahľadela, tak zistila, že Grimmjow sa nenápadne podobá na Ichiga a Ishida na Ulquiorra. Prekvapilo ju to. A prečo si to nevšimla už dávno?
„Nemôžem si vybrať, oboch mám rada.“ Premýšľala nahlas.
„To, samozrejme, neni možné.“ Pošepkala jej Lily.
„Ale byť vami, vybrala by som si Grimmjowa, má tak roztomilé ušká!“ Dodala. Na každom má rada niečo iné, tak prečo od nej chcú, aby si niekoho vybrala? Zrazu sa v sne premiestnila. Bola na nejakej ceste. Stále bola plyšák. Vpredu bol Grimmjow a vzadu zas Ulquiorra. Cesta bola plná prekážok, skál, tŕňov a vyčnievajúcich konárov. Okolo bol les. Poriadne tam nedopadalo ani svetlo, bola tam skoro tma. Grimmjow sa pohol dopredu. Odstraňoval prekážky, ale tak, že ich proste odhadzoval nabok alebo kopal pred seba. Proste ich buď hodil na iných, alebo si ich nechal napotom. Avšak veľké prekážky zničil. Avšak, keď sa Orihime zastavila on stále pokračoval v ceste, nehľadel na to či stíha alebo nie. Možno ju chcel ochrániť, ale nebral na ňu ohľad. Na druhej strane, Ulquiorra prekážky ničil úplne. Z Orihiminej cesty odpratal aj ten najmenší kamienok alebo tŕň. Jediná vec bola tá, že on smeroval do opačnej strany ako Grimmjow. Rozbehla sa teda za ním. Pekne pomaly ho nasledovala a keď zastavila zastavil sa aj on. Obzrel sa a kontroval, či sa náhodou nezranila. Aj on ju chceli chrániť, ale chcel s ňou aj tráviť čas. Vtedy sa zobudila. Nestrhla sa, len otvorila oči.
„Sen?“ Pomyslela si. Rozhliadla sa po miestnosti. Tak prázdna. Orihime sa zamyslela: „Čo asi teraz robí Kurosaki-kun... alebo Tatsuki-chan... dúfam, že sa na mňa Kuchiki-san nehnevá... predsa len... som tu kvôli tomu, že som nebola dosť silná... čo asi tak robia...?“ Táto otázka jej nedala pokoja. Stále nad tým uvažovala. Prišlo jej to divné, lebo nad ňou premýšľala aj v prvý deň jej pobytu v Las Noches. Posadila sa na posteľ. Pozerala sa na svoje nohy, keď začula zvuk dverí a krokov. Stál tam Grimmjow. Sadol si vedľa nej. Nastala tá známa trápna chvíľa ticha. Orihime to ani netrápilo, Grimmjow aj chcel niečo povedať, ale nevedel nájsť vhodné slová. Chytil ju okolo ramien a privinul si ju k sebe. Začal jej bozkávať krk. Začala sa červenať.
„Grimmjow... prestaň, Ulquiorra-kun a ostatný sú určite niekde vonku a budú nás počuť...“ Červenala sa a zrýchlene dýchala od vzrušenia. Začal jej rozopínať vršok uniformy.
„Ku(r)va... vyzerám snáď, že by ma to trápilo..?! Mmmm... voniaš tak dobre...“ Pokračoval s bozkávaním a smeroval stále nižšie a nižšie.
„.Ahh... toto nemôžeme... robiť...“ Vzdychala a začala reagovať na jeho zvádzanie. Grimmjow zmenil smer jeho bozkávania a smeroval k uchu.
„Tak mi povedz kedy mám prestať...“ Začal jej bozkávať ušný lalôčik.
„Vieš, že prestanem keď chceš...“ Začal jej ho jemne hrýzť. Ruku jej položil na prsník a začal ho ohmatávať. Orihime vzdychala.
„... ... Zamkni dvere ty blbec...“ Grimmjow sa zaškeril a urobil to čo mu povedala. Keď sa otočil, vyzerala ako že to vážne nechce.
„Som tu len kvôli tebe... rozmýšľal som ako ti čo najlepšie povedať ako to cítim...a to len kvôli tebe...“ Začal vravu.
„Tak mi povedz.. čo ti ku(r)va vadí...!“ Zakončil to ráznejšie ako plánoval.
„Kvôli mne...? Nie je tu žiadny dôvod na to, aby si niečo také robil kvôli mne...“ Roztriasla sa a zadržiavala plač.
„Som blbá a neni na mne nič, kvôli čomu by si sa mal trápiť...“ Zahryzla si do spodnej pery.
„... Keď som to urobil tak tu dôvod je... nie?“ Podišiel bližšie. Orihime sa odtiahla.
„Neboj sa... nejdem nič robiť.“ Ale chytil ju za ruku a pobozkal. Odtiahla sa.
„Veď si povedal, že nejdeš nič robiť...!“ Stále zadržiavala plač. Čo ho dosť prekvapilo, lebo si myslel, že je to kvôli jeho malému klamstvu. Orihime ich už viac nevedela udržať. Grimmjow sa buchol dlaňou do čela.
„Prepáč... nikdy som ťa nechcel rozplakať...“ Cítil sa vinný. Mal pocit, že za to môže on.
„Ja... ja... ja sa strašne ospravedlňujem... ale ja... ja milujem... ja asi milujem Ulquiorra-kuna...“ Plakala tak srdcervúco. Nič jej kvôli tomu ani na to nepovedal. Len si vzdychol a skrúšene odišiel z cely. Orihime sa cítila hrozne za to, čo mu spravila. Zvieralo sa jej hrdlo a nevedela dýchať. Cítila tlak na hrudi. Z toľkej bolesti ani nevedela, že začala plakať. Teplé slzy jej stekali po líci a kvapkali jej na kolená. Zamyslela sa: „Takto to bude lepšie... Pre Grimmjowa... Bude určite šťastnejší, keď sa so mnou nebude ďalej vídať... Robím správnu vec!“
„Ale prečo... prečo to cítim práve takto...?“