Without the sunlight in cold night-06

Všímala si každý malý nedostatok. V tej chvíli mala chuť ho tam vyzliecť a všetky také malé nedokonalosti nájsť. A to len preto aby sa presvedčila, že aj on je len človek. Ale je normálne, že o Aizenovi premýšľa práve takto?
„Načo práve myslíš, Orihime?“ Usmieval sa. Pripadalo jej to divné, keďže on je ten zlý, prečo je taký uvoľnený a vysmiaty?
„Eh... ja... no... nemyslím... Teda! Chcem tým povedať, nemyslím na nič... ale to je asi to isté... hehe.“ Trapas, pomyslela si. Teraz mu nevyhovorí, že nie je blbá. Ale nemôže mu povedať na čo naozaj myslí. Asi by totiž nedopadlo dobre, keby mu povie, že ho tu chce vyzliecť.
„Čoho sa bojíš, uvoľni sa.“ Položil jej dlaň na líce, pričom sa jeho palec dotýkal Orihiminých pier. Pri takomto čine sa má uvoľniť? Nezmysel! Zatriasla sa. Ale... je normálne, aby ju priťahoval? Tie krásne oči a ešte k tomu ten úsmev. Keby ho nepozná, tak by sa asi zamilovala.
„Bude pre teba všetko príjemnejšie, keď sa uvoľníš.“ Pobozkal ju. Áno, možno si to želala, ale určite to nečakala. Snažila sa odtiahnuť, ale nedovolil jej to, bol proste silnejší. Metala sa a hmýrila, no ani tým ho nevyviedla z pohody. Stále bol pokojný. Nevedno ako sa už ocitli na Aizenovej posteli. Cítila, ako jej rozopínal vrch uniformy. Nemohla sa pohnúť natož vzdorovať. Nevedela či je to jeho duševný tlak, čo ju zväzuje alebo nejaké kido. Držal ju za zápästia, nedržal ju tak jemne a ľahko ako Ulquiorra. Cítil ako jej bozkával krk a hruď. Od bozkov prešiel až k hryzeniu. Niekto by si pomyslel, že jej len chce urobiť cucfleky, no toto bolo niečo úplne iné, on ju priam hrýzol do krvi. Nevedela ani kričať. Avšak asi by jej nikto v tej chvíli neprišiel na pomoc. Musela sa podrobiť všetkým jeho zvráteným túžbam a praktikám. Keď bolo po všetkom ešte na celom tele cítila jeho prítomnosť. Zhnusilo sa jej vlastné telo. Dokonca ešte cítila ako jej z raniek vyteká krv. Otrasný pocit, zomrieť by bol oproti tomuto luxusný zážitok. Leskli sa jej oči, no neplakala. Najviac ju zarazilo to, že sa Aizen stále tak bezstarostne usmieval. Akoby sa nič nestalo. Vzal ju na ruky a odniesol ju do cely. Položil ju na posteľ a ešte ju na rozlúčku pobozkal. Bral to asi ako normálnu vec. Orihime tam nehybne ležala, bála sa dokonca aj zavrieť oči. Keby ich totiž zavrela, znovu by to prežila. Ale čo sa to vlastne stalo? Znásilnil ju? Tak by sa to dalo nazvať keby sa bráni alebo to je nedobrovoľné. Ale ona sa nebránila, dokonca ani proti tomu nebojovala. Tak potom čo sa stalo?! Bola z toho zážitku úplne mimo. Nespala, nejedla, nerozprávala. Proste nič nerobila.
Ulquiorrovi to prišlo divné. Nič jej však nepovedal. Keď už vyzerala úplne na dne, potom čo asi dva dni nejedla ani nespala, sa spýtal.
„Čo sa deje...“ Chcel dodať žena, ale keď si všimol ako sa naňho zahľadela, priam stratil reč. Toľko bolesti v jednom malom pohľade. Podišiel k nej. Chytil ju za líce a pomohol jej vstať. Stále sa tvárila rovnako zmorene. Chcel ju pobozkať, ale odtiahla sa. Hnevá sa naňho, prečo sa odtiahla? Neskúšal to viac krát, iba ju objal. To mu dovolila. Po chvíli v jeho náručí sa rozplakala. Už jej konečne došlo, čo sa jej stalo. Znásilnil ju, aj keď sa možno nebránila. Plakala tak intenzívne, že Ulquiorra mal celú mokrú uniformu od jej sĺz. Zavrel oči a posadil sa s ňou. Hladil ju po vlasoch a celý čas počúval jej nárek. Prestala až keď zaspala. Ulquiorra asi nie je tá najlepšia psychická podpora, keďže v tej chvíli ani len netušil čo má robiť. Môže ju tam len tak nechať? A vlastne, prečo tak plače? Uložil ju do postele a prikryl dekou. S rukami vo vačku odišiel z miestnosti. Keď sa Orihime prebrala, tak tam už nebol . Obzerala sa v panike po celej miestnosti . Nikto tam však nebol. Nevedela či má byť z toho pokojná alebo či sa má na druhú stranu báť, že tam znova niekoho pošle. Čo si tam sama počne? Triasla sa. Chcela sa napiť, keď uvidela nejaké jedlo a vodu na stole. Ale išlo jej to ťažko, tak sa triasla. Niečo málo zjedla, ale nechcela ostávať v izbe sama. Hodila si cez plecia deku a otvorila dvere. Nikto nikde. Asi je znova večer, má na to asi šťastie. Išla smerom k Ulquiorrovi. Cestou stretla len pár rozospatých Arrancarov, ktorí sa jej aj trochu naplašili lebo vyzerala s tou dekou ako duch. Zaklopala mu na dvere a čakala. Nič. Tak zaklopala druhý krát. Stále nič.
„Čo budem robiť, možno ma nechce vidieť...“ Pomyslela si. Začala si hrýzť spodnú peru a udržať slzy. Mačkala deku a sledovala dvere. Nech sa ich snažila akokoľvek zhypnotizovať, nič sa nestalo. Stála tam už pól hodinu, stále v tom istom stave. No zrazu sa otvárali dvere. Pomaly sa otvorili a v nich stál Ulquiorra, ktorý sa prehraboval vo vlasoch so zatvorenými očami, jemne vykročil a nechtiac sotil do Orihime. Prekvapene otvoril oči a uvidel ju celú vydesenú na zemi. Nečakal to, priam mal otvorené ústa.
„Čo tu chceš?“ Nechápavo sa spýtal. Zrýchlene dýchla, preto si na odpoveď nepočkal a vzal ju za ruku. Odviedol ju do kuchyne a urobil jej kakao. Prekvapilo ho, keď si doňho Orihime nakydala rôzne divné veci ako chili, marmeládu a nejaké oriešky. Stále bola zabalená v deke. Celý ten divný lektvár vypila a badateľne sa upokojila.
„Tak už mi po-...“ Začal.
„Môžem u teba prespať, prosím!“ Na znak toho ako veľmi ho prosí sa až uklonila. Ulquiorrovi to prinieslo ďalšiu vlnu prekvapenia. Ruku jej vložil do vlasov a mierne ju potľapkal, tak dobre, pre tento krát. Orihime zas kráčala pár krokov za ním. Stále mala odvrátený pohľad. Takto sa väčšinou cítila aj pri Ichigovi a ostatných. Stále o krok pozadu a len sa na nich zozadu dívala. Aj keď trpeli a bojovali, aj tak im nedokázala nijako pomôcť. Je to normálne? Je im len na obtiaž! Chytila ju riadna depresia. Nepotrebná, dokonca aj Ulquiorra sa zdá, že sa o ňu veľmi nezaujíma. Je to predsa len Aizenova hračka a sexuálny objekt. Než si stihla všetko uvedomiť, bola už na Ulquiorrovej posteli.
„Môžeš spať tu, ja sa vyspím na gauči.“ Vzal si nejakú deku a vankúš a pohodil ich na gauč. Orihime bola mimochodom stále zabalená do deky.
„Ale prečo...?“ Spýtala sa depresívnejšie než by to zvládol Kira.
„Mohol by som podľahnúť. To nepotrebuješ.“ Možno sa jej to len zdalo, ale vyzeral akoby sa červenal. Bez ďalších zbytočných rečí si ľahol a robil sa, že spí. Orihime padla na posteľ a zabalená v deke zaspala. Orihime sa už zmierila s tým čo jej Aizen urobil, stalo sa to a už to nezmení. Postavila sa a odišla z miestnosti. Las Noches sa začalo preberať, na chodbe stretala rozospatých Arrancarov a rôzne iné indivíduá. Niekto ju zatlačil do jej cely. Cítila náraz, ako keby ju niekto švacol o stenu, no pritom ju ten dotyčný len tresol o posteľ. Zahľadela sa do známych medových očí a vydesene hľadela na zákerný úsmev.
„Ggio...“ Preniklo jej z úst skôr ako ju chytil za kútiky a pritlačil ich k sebe. Spravil to tak drasticky, že jej ich natrhol a vyvalila sa krv.
„Bon giorno, bella donna.“ Zaškeril sa ešte viac. Pôsobil ako masový vrah, ktorý chce práve zabiť ďalšiu obeť.
„Vieš, že Ulquiorra je práve teraz v reálnom svete?“ Pritlačil ju väčšmi do postele, začal jej zdvíhať hakamu a snažil sa ju pobozkať. Orihime sa metala, ale čím viac sa hmýrila, tým tuhšie ju držal. Priam smrteľné zovretie a keď v Las Noches nie je Ulquiorra, tak ju asi nikto ani nezachráni.
„Hej, ty...! Čo to, ku(r)va ,robíš?!“ Zaznelo z prahu dverí. Stál tam Grimmjow s rukami vo vačkoch a nezaujatím pohľadom. Ggio sa prestal zaujímať o Orihime a presunul svoju tvár ku Grimmjowovi.
„Len pokoj, Grimmjow... Nehnevaj sa... Ale vtrhol si sem a ja som jej nič neurobil ako vidíš... Zatiaľ.“ Zasmial sa ako cvok. Nikomu to neprišlo smiešne len jemu.
„Môžem ťa hneď teraz zabiť?!! Ggio!“ Zavrčal, ale on nereagoval na vyhrážku. Proste sa otočil a odišiel so slovami: „Ešte sa uvidíme, bella donna.“. Orihime ležala na posteli a plakala. Popri nej bola pohodená deka. Grimmjow ju dvihol a prikryl ju. Sadol si veľa nej a chytil ju za rameno.
„Hej, si ok...? Urobil ti ten z**d niečo...? Hej...“ Triasol ňou, ale plakala tak, že nezvládala odpovedať.
„Musím teraz ísť tak...“ Otočil sa dopredu a Orihime ho zozadu objala. Cítila ako sa mu náhle rozbúšilo srdce. Žeby ho nejako priťahovala? Zaskočilo ho to a vyzeral dosť prekvapene. Určite prejavoval viac emócií ako Ulquiorra. Položila si hlavu na Grimmjowov chrbát a povedala.
„Nechoď! Som tak vydesená!“ Klišé? Skoro to isté stále vraví Ulquiorrovi, ten však nereaguje, na rozdiel od Grimmjowa.
„Žena... Kto si myslíš, že som... Opatrovateľka?“ Bol z toho cítiť krutosť, no zároveň to bolo tak nežné. Obočie mal zvraštené k sebe a kútiky úst mu pomaly klesali pri zvuku náreku. Chcel asi pôsobiť nahnevane, ale bol to súcit.
„Pro-Prosím... Čo ak... Čo ak sa vráti...?“ Povedala na svoju obhajobu. Položil svoju ruku na tú Orihiminu, ktorá prechádzala cez jeho bok až k hrudi. Tak len na chvíľu...