Without the sunlight in cold night-05

„Čo mám robiť?!“ Kričal jej vnútorný hlas. Bola celá červená, chytali ju mdloby a chcelo sa jej odpadnúť.
„Spamätaj sa Orihime!“ Potľapkala si po lícach. Ulquiorru to tľapkanie mierne vyrušilo. Otočil sa na bok a v tej chvíli sa z jeho hrude zošuchla plachta. Orihime priam skamenela, keď uvidela to číslo pri jeho Hollow diere.
„Štyri...“ Preniklo spomedzi jej pier. Ale jej hlások bol tichší ako to tľapkanie. Takže táto, zdanlivo desivá, osoba je len štvrtá. Niežeby to nebol úspech, ale čo sú potom čísla vyššie? To musí byť extrémna sila.
„Na jednu stranu, je to môj nepriateľ a chcem uchrániť ostatných pred stretnutím sa s ním... ale z nejakej neznámej príčiny sa neviem donútiť nič urobiť.“ Oči sa jej začali lesknúť a mala jemne pootvorené ústa, čo bolo pre ňu typické.
„Keby som bola viacej silná, mohla by som ho zraniť, ba až zabiť... ale ja to nedokážem...“ Rozplakala sa.
„Nie...“ Usmiala sa a zavrela oči
„Nie je to tým, žeby som bola slabá... je to tým, že ja... ja som sa asi...“ Ani jej vnútorné ja to nedokázalo povedať. Orihime sa k nemu naklonila, že ho pobozká. Náhle dostala neskutočný pocit déjà vu . Na situácie tohto typu má asi slabosť. Tento krát sa však nezdržala. Pobozkala ho. Ulquiorra vypleštil oči ako zrazená žaba. Inak sa jeho prekvapený výraz nedal identifikovať. Aj keď sa odtiahla, stále nevedel pochopiť čo sa stalo. Orihime pri pohľade na jeho nechápajúci pohľad zneistela.
„Ehehe, jáa... kde je tu kuchyňa, dostala som hlad.“ Jednou rukou si škriabala zátylku a druhou zvierala lem svojej uniformy. Ulquiorrovi to navnadilo ešte väčšie zaskočenie.
„Ehhh, to bol len vtip.“ Dodala. Ulquiorra sa posadil, chytil sa za čelo končekmi prstov a privrel oči. Vzdychol si ako nad beznádejným prípadom. Orihime to v tej chvíli naozaj bola. Stále sa tak neprirodzene hihňala. Postavil sa z postele. Mal len nejakú voľnú a zašedlú hakamu , ktorá na ňom len tak-tak držala, pretože sa jej viazanie povolilo keď spal. Prišiel k nej, chytil ju za kútiky úst a pritlačil ich k sebe. Tým jej zabránil v tom hiňaní sa.
„Vlastne ma ani nezaujíma čo tu robíš, žena. Ale ak mi chceš poďakovať, tak urob jednu vec...“ Priklonil sa bližšie k jej uchu a zašepkal.
„...O tomto drž pred Aizenom hubu.“ Pobozkal ju úplne inak ako predtým. Cítila ho na každom mieste vo svojich ústach. Prišlo jej to príjemne divné. Nechala sa s ním stiahnuť na posteľ. To, pred čím sa chcela nedávno chrániť mu teraz povolila. Cítila ako ju jemne vyzlieka a dotýka sa jej tela. Časti jej tela sa stali zrazu omnoho citlivejšie na každý dotyk, ktorý cítila. Preciťovala každú chvíľku a každú vec ktorú robil. Netušila, ako to má všetko vyzerať, no cítila, že je to tá najlepšia vec ktorá sa jej stala. Bola šťastná. Až tak šťastná, že sa rozplakala. Ulquiorru to prekvapilo. Spôsobuje jej snáď až takú bolesť, že musí plakať? Orihime na jeho nevyslovenú otázku len pokrútila hlavou a vzrušeným, no pritom tichým hlasom zašepkala: „To šťastím.“. Pri celom ich akte Orihime dlaňami zakrývala Hollow dieru na krku. Ona sama si to vôbec neuvedomila. Ulquiorra si to však všimol až keď bolo potom a Orihime mu celá spotená vzdychala od rozkoše zmiešanej s únavou. Samého ho jeho výkon tiež unavil. Keď pozbieral niekoľko síl a stále videl, že má dlane na Hollow diere, nedalo mu to a spýtal sa.
„Desí ťa?“ Nechápala. Je pre ňu prirodzené, že veľa vecí nechápe, ale toto je prišlo divné.
„He?“ Riekla medzi vzdychmi. Keď nazbierala dostatočné množstvo dychu, jemne sa zošuchla nabok, no polka jej tela bola stále opretá o to Ulquiorrove. Predtým cítila chlad pri každom jeho dotyku, avšak teraz to bolo úplne iné. Spokojne si oprela hlavu o jeho hruď. Dlaň presunula medzi Hollow dieru a číslo štyri. Vtedy jej svitlo. Žeby myslel tú Hollow dieru?
„Pýtal som sa, že či ťa desí... Desí ťa moja Hollow diera?“ Zopakoval otázku. Ona pokrútila hlavou.
„Nie je to tým, že by ma desila, ja len nechápem... To ani nebolí? Alebo ma skôr zaujíma aký je to pocit... byť niečím iným, ako je človek.“ Posledná časť vety ho zasiahla až príliš. Áno, nie je síce človek, ale počuť to od nej ho zabolelo.
„Všetci sa tešia z kvetín, keď kvitnú. Tešia sa zo slnka, ktoré svieti. Ale ja také pocity nepoznám, neviem pochopiť, ako niekoho môže nadchnúť slabá kvetina, alebo prchké slnko, ktoré pravidelne zájde za obzor ako nejaký zbabelec... Ale teraz, práve teraz, je to iné. Cítim ten dôvod, je to jemný pocit šteklenia... Nie, nebolí ma, len mi pripomína, že ja už dávno nie som ako ty.“ Zavrel oči a oprel si hlavu pohodlnejšie do vankúšov. Orihime jeho slová rozplakali.
„Čo sa deje?“ Spýtal sa bez toho, aby sa na ňu pozrel.
„Ja len...“ Vzlykala.
„Keď si začal hovoriť o tých kvetinách a slnku, tak sa mi zacnelo po domove.“ Intenzívne si začala utierať slzy.
„To iba kvôli tomu?“ Nechápal, no potom dodal.
„Obleč sa.“ Nechápala, ale videla, že aj on sa začal obliekať, tak sa aj ona obliekla. Ulquiorra otvoril malú gargantu v izbe.
„Kde... kde to ideme?“ Prekvapene sa spýtala.
„Uvidíš.“ Ten muž fakt neplytval slovami. Vzal ju za ruku a keď sa ocitli na druhej strane tak Orihime strnula úžasom. Ocitli sa na čistinke v lese. Bola celá zaliata slnkom, ktoré príjemne hrialo a všade sa ozýval spev vtákov. Na tvári cítila jemný vánok, ktorí sa pohrával s jej vlasmi. Jediné, čo sa jej v tej chvíli ozvalo v hlave bolo „Krása“.
„Kde to sme?“ Pýtala sa pričom hľadela do neba.
„Je to to, čo si chcela?“ Vlastne jej ani neodpovedal na otázku. Presunula svoj pohľad z neba na neho. Usmiala sa a chytila si vlasy, ktoré jej strapatil vietor.
„Áno.“ A to bolo posledné, čo si Orihime pamätala. Keď sa dostala k sebe a prebrala sa, uvedomila si, že leží na posteli vo svojej cele. Ktorá časť z toho bol sen a ktorá skutočnosť? Alebo to bolo všetko len jeden sen? Naozaj túži po tom čo sa jej snívalo? Sedela v pomykove na posteli. Skoro nedýchala. Nepohol sa na nej ani jeden sval. Dokonca ani keď Ulquiorra priniesol raňajky. Zarazene na ňu hľadel s pocitom, že čo jej asi je. Keď prišla ako tak k sebe, všimla si Ulquiorru. Niesol podnos a vyzeral ako keby sa naozaj nič nestalo. Vzdychla si, naozaj to bol len sen. Bola napoly sklamaná no napoly potešená, ona predsa miluje Ichiga. Ulquiorra položil podnos na stôl otočil sa a chcel odísť. Vtedy si niečo všimla. Vzadu na hlave mal malý zelený kúsok listu. Ono to nebol sen?! Vyvalila oči.
„Čo sa deje, žena?“ Pozastavil sa.
„A-a... nóo... bola som u teba večer?“ Dostala zo seba.
„Áno... ale nie je to nič čo by sa mohlo niekedy opakovať, predsa len, bolo to len poďakovanie.“ Zavrel za sebou dvere. Orihime sa v sekunde postavila a utekala k nim. Podlomili sa jej kolená a ruky mala položené na dverách. Plakala, naozaj preňho nič neznamená?! Ulquiorra však na druhej strane stál otočený k dverám s váhavým pohľadom. Prehodnocoval situáciu a veci ktoré urobil. Orihime začula, že sa niekto blíži k jej cele. Boli to obrovské hlasité kroky. Rýchlo schmatla pohár, vyliala z neho vodu na zem a pritisla sa s ním k dverám. Načúvala.
„Héeej, Ulquiorra...!“ Začula ohromný hlas.
„Čo tam tak stojíš?! A neni to tá cela tej Aizenovej princezničky?! Nebodaj s ňou niečo máš.“ Zasmial sa. Orihime preglgla. Mala pocit ako keby mala v krku nejakú guču, ktorú nevie preglgnúť.
„Drž hubu, Yammy.“ Naozaj neplytvá slovami.
„Vypadni, nemáš tu čo hľadať ... A to nie je Aizenova princeznička, ale Orihime Inoue.“ Dopovedal. On ju oslovil menom! Skoro vyskočila z kože, prikryla si ústa aby náhodou nevydala nejaký zvuk a všetko nepokazila.
„Eh... dobre len sa nerozčuľuj, Ulquiorra.“ Počula ako ohromné kroky odchádzajú. Začula aj iné kroky, ako sa pomaly schyľujú k odchodu. V tej chvíli prudko otvorila dvere a s roztvorenou náručou sa vrhla na Ulquiorru. Teraz je to jasné, nie je tak chladný, ako si každý myslí. Naviac, oslovil ju menom!
Ďalších pár dní prebiehalo pre Orihime ako rozprávka. Miestami mala pocit, že sa už nechce ani vrátiť naspäť. Sedela si spokojne vo svojej cele, pohmkávala si a striedavo vykopávala nohy, ako malé dievčatko. Čakala, pokým sa neobjaví Ulquiorra vo dverách. Pozerala von oknom. Ten mesiac je stále hypnotizujúci, presne ako v prvý deň. Začula dvere.
„Ulqui...“ Radostne zvolala. Ale keď natočila hlavu k dverám zistila, že to nie je Ulquiorra. Bola to tá žena. Tá, ktorú videla vtedy keď sa druhý krát stratila. Ale teraz bola iná. Modré vlasy mala zapletené do vrkoču a čierne mala rozstrapatené. Skoro ako ona sama keď sa prebudí. Oči mala tiež inak namaľované, boli stále výrazne namaľované len iné. Uniforma bola rovnaká.
„Aizen-sama ťa chce vidieť.“ Keby mala zelené oči, tak by jej asi nikto nevyhovoril, že to nie je Ulquiorrova sestra. Presne ten istý kamenný výraz, žiadna mimika dokonca aj flegmatickosť. Nasledovala ju. Išli cez miestnosť s trónom až sa dostali do miestnosti s troma dverami. Jedny napravo, druhé naľavo a tretie mohutné oproti.
„Ideme asi do tých obrovských. Takže tamtie sú Gin Ichimara a Kaname Tousena.“ Premýšľala. Mala pravdu, išli do tých mohutných. Bola na seba pyšná, že na to prišla. Arrancarka zaklopala.
„Áno, vstúpte.“ Ozval sa známi desivo krásny hlas. Orihime sa zas rozbúšilo. Priam necítila ako dýcha, len ten tlkot. Arrancarka otvorila dvere.
„Priviedla som ju, Aizen-sama.“ Uklonila sa. Orihime prv zmetene hľadela na Aizena, potom na ukláňajúcu sa Arrancarku. Chytila ju tréma. Čo má asi tak robiť?! Mala by sa tiež ukloniť?
„V poriadku, Reiko, môžeš ísť.“ Takže Reiko. Preblesklo jej hlavou. Aizen sa postavil a pomalým a pohodovým krokom smeroval k nim.
„Aizen-sama.“ Povedala Reiko ešte v úklone a už jej nebolo.
„Vítam ťa, Orihime.“ Privítal ju tak zdvorilo ako ešte nikto. Zahľadela sa mu do tváre, mal krásne zafarbené hnedé oči, priam až žiarili. Perfektne uhladené vlasy. Zaujímalo ju, čo na ne používa keď tak dokonale držia, pretože zo Soul Society si ho pamätala ako chlapíka s vlasmi, ktoré mu voľne padali do tváre a pritom mal aj okuliare. Keď bol úplne blízko všimla si na jeho líci drobnú ranku, ako keď sa niekto poreže pri holení. Bola ním uchvátená. Aj keď je šialene geniálny magor, je stále len obyčajný človek. Cítila, že vonia ako zelený čaj. Z jeho dychu bol cítiť mentol a všimla si aj drobné vačky pod očami. Priam ju priťahovali jeho nedostatky. Ale je to normálne, aby ju priťahovali? Zneistela. Ešte netušila čo s ňou vlatne Aizen zamýšľa...