Without the sunlight in cold night-04

Plakala pričom si rukou prekrývala ústa aby ju nebolo počuť. Nevedela kam uteká, mala zavreté oči a snažila sa utiecť čo najďalej. Vybehla po schodoch až do najvyššej veži. Všimla si, že je to malá kruhovitá miestnosť. Boli tam tri polkruhovité okná a vysoký strop. Okná boli obrovské. Merali asi šesť metrov do výšky a štyri metre do šírky. Keď si pod ten polkruh Orihime sadla, sedela v jeho najhrubšej časti. Pozrela sa von. Nekonečná púšť. Kde tu nejaké stromy. Jednoliate prostredie skresľovalo jej úsudok. Ako je to asi ďaleko? Takisto ju zaujímalo čo je ďalej než dovidí. Možno tam vychádza slnko, len tá púšť je tak prekliate veľká, že tam jeho svetlo nedopadá. Je to ako chladná noc bez slnka. Nie, skôr ako sychravý zamračený deň. Taký ktorý proste len nedovoľuje slnku, aby svietilo. Pohlcuje jeho lúče a teší sa nadvláde. Ale, čo ak má niekto radšej mraky než slnko? Orihime táto teória prišla vrcholne nezmyselná. Veď predsa, môže niekto nenávidieť slnko? Premýšľanie nad touto vecou ju upokojovalo. Dokonca prestala nachvíľu myslieť na to, že je zajatá v Las Noches. Znova pootvorila ústa. Takto presne vždy premýšľala o Ichigovi. Čo ak ju nemá z nejakého dôvodu rád. Istotne by nebol jediný. Zavrela oči a predstavila si to. Všetkých ktorých mala rada a dúfala, že majú radi ju a následne všetkých ktorí ju nemajú radi. Pozastavila sa pri Ulquiorrovi. Aké city k nej asi prechováva on? Keby ho má zaradiť podľa toho, že je Arrancar, tak by ju asi nemal ktovie ako v láske. Ale zas na druhú stranu... Prestala nad tým uvažovať presne v tú chvíľu, keď zacítila ruku na svojom ramene. Strhla sa, kto to je? Pootočila hlavu. Zavalila ju vlna šťastia. No z neznámej príčiny jej bolo do plaču.
„Ulquiorra-kun...“ Rozplakala sa. Postavila sa a objala ho. Ulquiorra ako počul jej rumádzganie povolil svaly na svojej tváre do smútku. Nie, bol to skôr totálny údiv. Prečo tak narieka?
„Ul... Ulquiorra-kun... ja... ja som sa tak bála...!“ Privinula sa ešte tuhšie k jeho hrudi. Táto veta a gesto ho donútili privinúť si ju k telu ešte tuhšie. V tej chvíli vyzerali ako nejaký milenecký pár, ktorý si takto prejavuje náklonnosť. Keď sa ako-tak upokojila, vzal ju na ruky a pomaly schádzal zo schodov. Orihime mala svoju tvár položenú na Ulquiorrovej hrudi. Rukou mu jemne zvierala uniformu. Väčšina Arrancarov bola dosť zaskočená pohľadom, ktorý sa im naskytol. Ulquiorra a dievča?! Je jedno, že je vlastne zajatec, ale aj tak to nešlo dokopy. Je to predsa Ulquiorra. Ten apatický, chladný a bezcitný terminátor čo ničí všetko, čo mu príde do cesty bezohľadu na to, či je to spojenec alebo nie.
Vošli do Orihiminej cely. Ulquiorra ju položil na jej posteľ a priam v sekunde sa zvrtol na päte chystajúc sa odísť. Orihime si pomyslela: „Už ho nenechám len tak odísť...“
„Počkaj...“ Nadvihla ruku, chcela ho tým zastaviť. Pootočil hlavu a strčil si ruky do vačkov.
„Nemusíš mi ďakovať, ani mi nemusíš hovoriť ako si sa strašne bála, ani to, kto ti to urobil.“ Mal znovu tak chladný hlas. Orihime to šokovalo. Ruka jej klesla a bez rozmýšľania jej z úst vykĺzlo: „Ale prečo...?“ Oľutovala to pár chvíľ nato. Keď sa k nej Ulquiorra otočil. Obkročmo ju prisadol okolo pása. Chcela ho zo seba odsunúť, preto nadvihla ruky, že ho nejakým zázrakom odtlačí. Ulquiorra jej chytil obe zápästia a prudko ich buchol popri jej hlavu. Naklonil sa nad ňu. Mala pocit, že ju chce znásilniť, prinajmenšom. Bola totálne vydesená. Teda, skôr prekvapená. Ruky posúval do väčšieho uhla. To zapríčinilo, že sa k ich tváre dostávali stále bližšie a bližšie k sebe. Jednu ruku následne uvoľnil. Položil si ju na Orihimine rameno a zvalil sa nabok. Ležal hneď vedľa nej a ruka mu prechádzala cez Orihimin hrudník až sa zastavila pri jej ramene, ktoré zvierala. Hlavu mal položenú vedľa jej líca a otočenú smerom do postele. Od šoku sa neodvážila pozrieť sa naňho. Cítila jemnú vôňu jeho vlasov. Bola taká príjemná a mužská, nebola vôbec vtieravá ako niektoré mužské vône. Stiahol ruku k sebe a ľahol si na chrbát. Hľadel do stropu. Orihime nabrala odvahu a otočila sa nabok k nemu.
„Myslíš... myslíš si, že to dokážeš zmeniť? Fakt kto som a kto si ty?“ Polo zarmútene predniesol. Orihime to nahnevalo. Predsa na takej banalite nezáleží! Urobila mu to isté čo on jej, sadla si naňho obkročmo a celá červená so slzami na krajíčku položila svoje ruky na jeho dlane a oprela sa o ne. V tejto chvíli bola na kolenách opierajúca sa o svoje ruky. Slza z jej oka padla na Ulquiorrove líce.
„Na tom predsa nezáleží!“ Zahlásila.
„Ale ja predsa nehovorím o tom.“ Zavrel oči. Ako keby chcel spať. Orihime uvoľnila ruku a chcela ho pohladiť po líci. Vtedy rozkročil nohy a povolil ruku. Orihime sa zošuchla presne na jeho pery. Pobozkal ju bez toho, aby ju k tomu slovami donútil. Bozk mu samozrejme opätovala. Zvierala mu ruku. Chcela byť natoľko sebecká, že mu ju nepustí, už nikdy. Voľnou rukou ju chytil okolo pása. Orihime tušila čo chce, preto to zarazila a odtiahla sa. Vyzeral sklamane, no ona sa len pousmiala a svoje usmiate pery priložila na tie jeho sklamané. Vyzeralo to ako nejaký zázračný liek na bobo, ktorý dostal od svojej mamy. Posadil sa. Orihime mala skrčenú nohu, sedela na zadku a druhú nohu mala vedľa posteli, chodidlom na zemi. Chytil ju za ramená. Nič jej nepovedal. Po pár minútach hľadenia do Orihiminej tváre sa postavil a vypochodoval z miestnosti. Orihime padla na posteľ, priložila si ruku k perám a zavrela oči: „Možno ešte nie je noc, no aj tak sa cítim hrozne unavená.“ Pomyslela si a zaspala.
Za pár hodín sa zobudila. Už nevedela naspäť zaspať. Pootvorila dvere cely. Nikoho nepočula, ani hlások. Normálne je tam neskutočne rušno, ale teraz nič. Asi už všetci spia. Veľmi sa tu počasie nemení a noc a deň sa tu tiež nestriedajú, ale hádam aj taký Arrancar musí spať. Či nie? Vydedukovala z toho ticha, že pre nich je práve noc. Otvorila dvere a váhavým a tichým krokom vyšla z cely. Také ticho nepočula naozaj dlho. Naposledy... Vlastne, kedy naposledy počula takéto ticho? Doma ho nepočula už dlho, potom čo sa k nej nasťahovala Rangiku s Toushirom. Ale ani predtým tam také prázdne ticho nebolo. Vždy tam bola Tatsuki, alebo keď bola osamelá tak tam bola Shun Shun Rikka. Ale ešte predtým, skôr ako sa stretla s Ichigom, bolo v jej domčeku také hrozné ticho. Priam počula tlkot vlastného srdca. Bolo to desivé obdobie, každopádne, teraz je to predsa iné. Tu je za takéto ticho priam vďačná. Môže sa v pokoji prejsť a nemusí sa obávať, že by stretla nejakého Arrancara. Ďalej pokračovala smelým krokom. Bola nadšená a priam si až pohmkávala obľúbenú melódiu. Privrela oči a vykračovala si ako po večernej ceste od Tatsuki domov. Úplne sa vžila do predstavy, že len ide od nej domov. Strhol ju buchot. Ako keby niečo padlo na zem. Otvorila oči a zistila až smrteľne skutočný fakt. Ona sa znova stratila. Pred sebou videla nejakú neznámu Arrancarku. Jej uniforma bola podobná tým, čo majú v ľudskom svete chyžné. Mala zaujímavý výzor. Na pravej strane hlavy mala bledučko modré vlasy v uhladenom drdole a na ľavej strane mala rovné čierne vlasy. Bola namaľovaná výraznejšie ako niektoré modelky, ktoré Orihime vídavala v módnych časopisoch, a jej oči priam žiarili jasne žltou farbou. Čo Orihime prekvapilo, bol fakt, že tá Arrancarka mala malinké oči. Také drobnučké, no možno to skresľovali len tie tony make-upu. Pozbierala veci ktoré zhodila na zem a bez slov odišla. Orihime sa jej ani nestihla spýtať na cestu späť. Neska sa jej asi nebude dariť. Rozhliadla sa, sem ju ani Findor alias Gin nepriviedol. Otočila sa, že sa vráti tou istou cestou. No dostala sa na rázcestie troch chodieb. Ani jedna sa jej nezdala povedomá. Nakoniec sa pomocou rozrátavania rozhodla. Pôjde napravo. Po pár metroch sa ocitla pred schodiskom. Išla vôbec predtým po schodoch? No Orihimina „inteligencia“ zhodnotila, že sa predsa len vydá po tých schodoch. Keď po schodoch vyšla až úplne nahor, uvedomila si, že je v nejakej miestnosti. Spomenula si, čo jej povedal Findor, že každý príslušník Espady má vlastný palác vo vnútri Las Noches. Tento bol orientovaný troška do nemeckého štýlu. Orihime sama nevedela prečo na ňu tak pôsobí, viac ju zaujímalo, koho ten palác je. Prehliadla si ho. Nebol až taký veľký ako čakala. Podišla k jedným dverám.
„Bude asi nevhodné, keď tam len tak vtrhnem...“ Zamyslela sa.
„Ale čo ak tam vo vnútri všetci spia? Alebo tam ani nikto nemusí byť, čo ak sa mýlim a vo vnútri naozaj nikto nie je.“ Ďalej uvažovala. Jej logika by bola pre obyčajnú prihliadajúcu osobu asi nezmyselná až nepochopiteľná.
„Ale, pokiaľ sa tam nepozriem, tak to nezistím.“ Ďalej premýšľala až sa odhodlala k činu. Pomaly pootvorila dvere. Nakukla a vyzerala sklamane. Takže v tej miestnosti niekto je. Ale keď sa lepšie zadívala, videla posteľ a v nej muža s tmavými vlasmi. Z diaľky nevedela určiť identitu spiacej osoby. Preto opatrne vošla. Sama netušila čo to do nej vošlo. Po špičkách sa opatrne blížila k posteli. Bola už dostatočne blízko. Zahľadela sa a priam sa v tej chvíli srdce rozhodlo, že bude pulzovať rýchlejšie ako myšlienky, pri pohľade na tú tvár položenú vo vankúšoch.
„ULQUIORRA?!“ Zakričala si v hlave. Áno, bol to Ulquiorra. Oči mal uvoľnené v spánku, ústa mal jemne pootvorené, bolo na nich vidno každý pokojný nádych. Ruku mal položenú vo vlasoch a to takým spôsobom, že väčšina prstov bola zamotaná v tmavých vlasoch a palec s ukazovákom boli ľahko položené na jeho čele. Bol prikrytý skoro až po horný okraj Hollow diery.Vtedy v tej chvíli vyzeral naozaj nevinne...