Všetci sme si rovní 03

„Nemyslíš si, že by sme už mali vyraziť?“ Mierne otrávene sa ozval Shikamaru, hľadiac na svoju ženu, ako už dve a pol hodiny postáva pred zrkadlom a stále sa jej niečo nezdá.
„Chceš, aby som vyzerala škaredo? Ako nejaká obyčajná dedinská hus?! To by sa hentej páčilo!“ Ino pohodila vlasmi a odvrátila pohľad od zrkadla. Pozrela na svojho muža a diabolsky sa usmiala: „Všetkým im tam zrazíme hrebienok, tomu ver! A naprav si tú kravatu!“ Štekla po ňom, ako sa obrala, aby si mohla domaľovať oči.
Shikamaru si potichu povzdychol a radšej odišiel. Dúfal, že tam bude neobmedzené množstvo saké, lebo inak si nevedel prestaviť, ako to tam prežije.
****

„Miláčik, a kde je Naruto?“ Sakura nazrela do limuzíny, ale nikoho tam nevidela.
„Príde tam sám. Vraj na niečo zabudol, tak sa ešte ponáhľal domov,“ Sasuke bol celkom zvedavý, o čo išlo.
„Škoda, nechcela som, aby tam išiel sám,“ povedala jeho žena a opatrne si sadla na sedadlo.
„Musela si si dať... Takéto šaty?“ Spýtal sa Sasuke, hľadiac na ne. Hornú polovicu mala tak obtiahnutú, že sa až divil, ako môže dýchať. Od zadku dole sa zase tak rozširovali, že zabrali väčšinu miesta v aute. Ešteže neboli príliš dlhé.
„Prosím ťa, vari si si nemyslel, že by som tam išla v nejakých handrách? Na to by si ma už mohol dosť poznať,“ zasmiala sa.
„Však práve. Ja som to aj čakal... Ale vyzeráš v nich úžasne,“ zalichotil jej, načo mu Sakura poslala aspoň vzdušný bozk, keď už iný sa jej práve nedal.
****

„Vitajte v Moujou. Dúfame, že sa tu budete dobre cítiť,“ ozýval sa podchvíľou Itachiho hlas, ktorý vátal prichádzajúcich hostí. „Tuto napravo,“ ukázal na veľkú neďalekú miestnosť, „si môžete odložiť veci.“ Dopekla aj s ním, že budem robiť vrátneho, to mi nepovedal! Hoci navonok sa usmieval, vo vnútri zúril ako pes.

Naruto vyšiel zo šatne, v rukách nesúc nejakú škatuľu, keď do niekoho vrazil. „Prepáčt... Gaara?“
Muž sa už tiež išiel ospravedlniť, keď ho spoznal. „Naruto! Páni, vyzeráš lepšie ako na tých plagátoch,“ zasmiala sa a obaja sa objali.
„Ani som nedúfal, že ťa tu uvidím,“ povedal mu Naruto s veľkým úsmevom.
„Mal som trochu času a toto som si predsa nemohol nechať ujsť. Ale..nejdeš nejako neskoro?“ Pozrel na hodinky, on sám meškal už pol hodiny.
„No... Vieš, zabudol som na niečo,“ zletel Narutovi pohľad na škatuľu. „Nemohol som ju predsa nechať doma. Aj ona by sem rada prišla,“ v očiach sa mu zaleskli slzy.
Gaara s pochopením prikývol a radšej len mlčal.
„Tak, poďme,“ usmial sa napokon po chvíľke Naruto a obaja otvorili veľké dvere. V tom okamihu ich ohúril hluk, výzdoba a ľudia.

„Naruto! Gaara!“ Ozývalo sa z každej strany a ľudia ich s nadšením vítali.
„Kde si bol?“ Vynoril sa spoza blondiaka Sasuke.
„Bol som pre Hin,“ odvetil mu priateľ pomaly, hľadiac, kam by položil urnu.
Sasukeho najprv zamrazilo, potom ho však potľapkal po pleci. „Dobre si urobil, aspoň bude s nami.“ Na chvíľu sa odmlčal a jastril po okolí. „Čo keby si ju položil tamto?“ Ukázal na krb v strede dlhokánskej bočnej steny, „tam bude mať skvelý výhľad.“
Naruto súhlasne prikývol a už tam aj kráčal.

„Nemohla si si to nechať ujsť, všakže?!“ Sladučkým hlasom sa ozvala Sakura.
„Ako vidím, ani ty nie,“ odpovedala jej ešte sladšie Ino.
Náhodný pozorovateľ by nič nezbadal, ale ich muži radšej rýchlo odišli, vidiac, ako medzi nimi už lietajú blesky.
Ino sa vystrela, až jej zo stiahnutého korzetu takmer niečo vyskočilo. „Vidím, že si si zmenila účes. To je dobre, ale aj tak nikoho neoklameš tým obludným čelom!“
„Aspoň som nemusela ísť na plastiku ako ty, mne nič nechýba,“ zaškaredila sa Sakura, mrknúc na jej vydúvajúce sa poprsie.
„Ty! To sú moje!“ Zaškriekala už Ino a obe si skočili do vlasov.

Sasuke sa odvrátil k baru a so slovami: „Štyrikrát saké, prosím,“ si sadol k Shikamarovi.
„Ale dnes to vydržali celkom dlho,“ uškrnul sa ten, keď si bral kalíštek. „Že ich to celé tie roky neprestajne baví. Veď je to otrava,“ zívol znudene.
„To máš pravdu. Ale... Aj tak ich máme radi, čert vie prečo,“ zasmiala sa Sasuke a pustili sa do debaty o akciách skupiny na trhu.
****

„Vidíš ich, moja milá? Bezstarostní ako vždy. Až mi je to ľúto urobiť. Ale,“ začal sa Madara smiať, „čo to táram. Vôbec mi to nevadí. Už sa na to teším.“ Jednou rukou stisol veľké zelené tlačítko, načo sa hotelom začal ozývať prenikavý zvuk. Druhou rukou hladil veľkú čierno-šedú mačku po chrbte. „Poď, Sori, hra sa začína!“