VK, kapitola 4-Toto som nemala počuť

Kapitola 4- Toto som nemala počuť. Aspoň viete ako na tom skutočne ste... keď vás za chrbtom ohovára banda neposlušných upírov.

Podarilo sa! Bola som stále hore a predstierala som, že Hanabusove čary mali účinok. Naozaj si myslel, že by som sa znova nechala uspať?
„Ako si to môžeš dovoliť!?“ šokovaný hlas Ruky znel len v šepote. Určite sa obávala, že ma zobudí, inak by teraz na Hanabusu určite kričala.
„Mala bolesti a Kaname-sama mi dal dovolenie. Určite vedel, aké to s ňou bude. Ináč by som to, samozrejme, nespravil.“ Hanabusove tiché vysvetlenie asi Ruke stačilo, lebo mu na to nič nepovedala. Cítila som ako ma zdvihol a kým ma odnášal do postele z izby, ktorú sme opustili som počula šušťanie a rinčanie skla. Poťahovanie nábytku zvládli tiež extrémne potichu. Už som ležala v posteli. Jemná prikrývka sa mi dotkla pokožky, keď ma Hanabusa zakrýval. Aký dôsledný, chcela som sa usmiať, ale zvládla som to. Nemohla som sa teraz prezradiť. Keď vychádzal z izby, potichu si povzdychol. Zatvoril za sebou dvere. Hneď som sa na posteli posadila. Teraz prichádza tá ťažšia časť plánu. No ak si mysleli, že sa tu budem zašitá skrývať a nechám Kanameho s tými beštiami, tak sa enormne mýlili. Pomôžem mu! Som predsa silná. Silnejšia, ako hocaký iný upír. A čo si myslel Kaname? Že by som ho mohla nechať tak a neprísť mu na pomoc, keď sa dozviem do akej nebezpečnej veci sa pustil? Teraz však musím popremýšľať na vhodnejší okamih. Mám pár hodín, kým si myslia, že spím. Kým sú všetci v dome, nemá to zmysel. Musím proste počkať... Aj tak ma o chvíľu upútalo niečo iné. A to rozhovor, čo prebiehal medzi mojimi väzniteľmi.
Hanabusa vošiel do miestnosti. Chvíľu sa ozývali len zvuky, ktoré naznačovali veľké upratovanie. No po čase, keď šušťanie ustalo, prehovorila Rima:
„Cítili ste to všetci?“ pýtala sa stále potichu, „keď sa Yuuki-sama prestala ovládať...“
„Iste,“ odpovedal jej Akatsuki, „takú strašnú auru som nikdy necítil.“
„Ani ja,“ súhlasila Ruka, „musela to byť len ozvena toho, čo cítila, Yuuki-sama.“
„Áno, ale bolo to... drtivé!“ Hanabusa hľadal to správne slovo, aby to vyjadril, „a všetka tá bolesť a panika...“ odmlčal sa. „Všetkých vás dostala do kolien!“ vyhlásil nakoniec.
„Slza ušla predsa aj tebe,“ protestovala Ruka.
„No dobre, máš pravdu. Bolo to naozaj strašné. Čo mohla cítiť ona, ak toto všetko bolo len ozvenou toho?“ vzdychol si Hanabusa. „Myslím, že to nenechá len tak. Musíme dávať väčší pozor.“ Všetci súhlasne zahmkali.
No super, pomyslela som si. Tak toto bude naozaj ťažké.
„A čo by si aj mohol spraviť, ak sa rozhodne odísť?“ prehovoril Senri, „nemôžeš ju zastaviť.“
„Tak ju budem musieť presvedčiť.“ Povedal jednoducho Hanabusa, „prikázal to Kaname-sama.“
„No aj tak,“ pridala sa k Senrimu Ruka, „ako môžeš vzdorovať princeznej?“
„Ona mi to dovolí.“ Odpovedal jej Hanabusa s neskrývaným pyšným hlasom. Tú jeho aroganciu z neho ešte vytlčiem.
„Áno, všetci sme si všimli, čo všetko si k Yuuki-sama dovolíš.“ Vravela nesúhlasne Rima.
„Yuuki-sama ťa musí mať rada... tak si to váž.“
„Žiarliš, žiarliš, žiarliš!“ pobehoval Hanabusa po izbe a určite znova rozdával svoje natešené úsmevy na všetky strany.
„Blázon,“ konštatoval Akatsuki.
„Je to idiot,“ pridala sa aj Ruka.
„No aj tak by ma zaujímalo...“ ozval sa Senri, „ako si dokázal Yuuki-hime upokojiť?“
Podľa toho, že dupotanie prestalo som usúdila, že Hanabusa konečne stojí alebo sedí na jednom mieste.
„Bol si príliš blízko... mohla ťa zabiť.“ Akatsukiho tichý hlas sa ozval hneď po Senrim.
„Hmm...“ zamyslel sa Hanabusa, „na seba som veľmi nemyslel... Videl som, že trpí. Tak som jednoducho musel.“ Smrteľne vážny tón rýchlo nahradil smiech. „A ešte som musel zabrániť tomu, aby zničila celý dom. No len sa pozri okolo seba, Akatsuki! Chcel by si upratovať týždeň v kuse?“
„V každom prípade, Hanabusa... ďakujeme,“ povedala Rima, „ keby si nezasiahol, tak by sme asi všetci...“ nedokončila.
Hanabusa si vzdychol: „áno, ešte šťastie, že som taký skvelý,“ smial sa.
Teraz prehovorila Ruka: „musí byť naozaj mocná.“
„To teda je,“ súhlasil Hanabusa. „Odkedy sme tu, stalo sa to ešte raz... to, že svoje pocity preniesla na iných.“
?Vážne?“ pýtal sa Senri, „ čo sa stalo?“
„No, vtedy to nebolo také nebezpečné ako teraz. Možno preto, že neprenášala paniku a strach...ale hnev.“
„Ty hlupák! Svojím správaním si Yuuki-sama až tak vytočil?!“ naštvaná Ruka sa osopila na Hanabusu.
„Isteže nie!“ ohradil sa Aidou, absolútne urazený. „Stalo sa to, keď sa stretla s Tsukiko. Nikto netušil, že moja bláznivá sestra bude tak vyvádzať. Kričala a urážala Yuuki. Žiarlila... veď viete.“
„Dovolila si až toľko?“ spýtala sa znechutená Ruka.
„To ešte nič nebolo... vlastne na ňu...tak nejak...zaútočila.“ priznal Hanabusa nešťastne.
„Čo spravila?“ zasipela Rima a aura hnevu sa dvíhala až ku mne nielen od nej ,ale od všetkých upírov.
„Ak sa to dozvie Kaname-sama...“ povedal Akatsuki ostro.
„...tak určite vydá príkaz na jej zabitie.“ Dokončil Hanabusa a tentoraz nežartoval. Myslel to smrteľne vážne. „ No chcel som sa dostať k tomu, že keď sa to stalo, Yuuki sa naštvala a preniesla ten hnev na mňa. Mal som čo robiť, aby som sa ovládol a hneď Tsukiko nezabil.“ Nemyslel to obrazne.
„Aj keď nie je moja pokrvná sestra... vtedy mi na nej vôbec nezáležalo. Kľudne by som ju....“ vzdychol si.
Ostatní mlčali. Tak Hanabusa po chvíľke pokračoval.
„Jej moc je väčšia, ako si vieme predstaviť. Dokonca ma Yuuki dokáže privolať len silou vôle.“
„Ako to myslíš?“ pýtala sa prekvapená Ruka.
„Tak ako hovorím,“ vravel hrdo Hanabusa, „Neprenáša len pocity, ale aj myšlienky! Ktovie? Možno bude mať väčšiu silu ako Kaname-sama.“
Nikto neprehovoril, no vedela som, čo cítia. Obrovský rešpekt a úžas zapĺňal celú miestnosť, kde sa nachádzali. Hanabusa vravel ďalej:
„Ale to ešte nejaký čas potrvá. Teraz to nevie ovládať a vždy sa rýchlo unaví. Včera mi dokonca odpadla v záhrade!“ hlas plný obáv sa zatriasol. „Teraz je slabšia, možno nám to pomôže, ak by sa o niečo pokúšala.“
„Ak jej slabosť súvisí s tým, že sa len prednedávnom zobudila zo spánku...“ začal Akatsuki.
„Áno, z časti, ale nie je to všetko...“ povedal Hanabusa. Upreli sa na neho spýtavé pohľady.
„Už to bude nejaký čas, čo nepila krv...“ vravel vyhýbavo.
„Nejaký čas?“ spýtal sa Senri.
„Asi týždeň... približne.“
„Čo že?! Hanabusa!“ vravel šokovaný a nahnevaný Akatsuki. „Vieš si predstaviť, že by si týždeň nejedol?! A to nespomínam, že Yuuki-sama desať rokov nemala ani kvapku krvi! To si neviem ani predstaviť, aký smäd môže mať a ako trpí!“
„Presne tak!“ pridala sa Ruka, „Ako sa opovažuješ, nedať jej svoju krv? Zbláznil si sa? Veď po tom túži úplne každý z nás! A Yuuki-sama si vybrala teba! Veď je to pocta pre každého urodzeného, ako sme aj my!“
“Výborne, Ruka,“ vrátil jej to Hanabusa, „tak prečo za Yuuki nejdeš ty a neponúkneš sa jej? Veď teba si vybral aj Kaname-sama. Možno by si uspela aj u Yuuki!“
„To si už prehnal.“ Povedala chladne Rima. Dlho bolo ticho.
„Máš pravdu, Rima.“ Povedal Hanabusa. „A prepáč, Ruka.“ Ospravedlnil sa. „Ty a ja už poznáme ten skvelý pocit, keď si nás vyberie čistokrvný. Ale nie je to tak ako si všetci myslíte.“
„O čom to hovoríš?“ spýtal sa Akatsuki.
„Aj keď si ma Yuuki-hime vybrala... nechce moju krv.“ Dostal to zo seba úplne beznádejným tónom. Prekvapenie, aké zavládlo v miestnosti bolo až na smiech. Naozaj je také ťažké pochopiť, že sa stránim pitia krvi iných?
„Yuuki-sama dokáže odolať?“ pýtala sa Ruka neveriacky. „Aj po takom dlhom čase?“
„Či dokáže odolať?“ zasmial sa trpko Hanabusa. „Nie! Ona sa úplne ovláda! Nedokážem to pochopiť!“
„To vysvetľuje to odpadávanie aj únavu.“ Usúdil Akatsuki.
„Áno, a teraz to tu radšej dokončime...“ rozhodol Hanabusa, a potom sa ozývalo len rinčanie skla až kým sa Aidou nespýtal:
„Povedal vám Kaname-sama, ako dlho sa bude zaoberať severným územím?“
„Uhmm...“ prikývla Ruka, „odhadol to na dva týždne, možno viac.“ Hanabusa si vzdychol:
„A Yuuki to asi budem musieť oznámiť ja, však?“
Vystrelila som dopredu. Tak toto nie! Nezaujímalo ma viac, že sa prezradím. Zo svojho domova som odišla preto, aby som bola po Kanameho boku. A to aj spravím. Pohybovala som sa rýchlo a absolútne potichu. Zastal som na vrchole schodiska a upíri si ma všimli, až keď som prehovorila:
„Ušetrím ťa toho vysvetľovania, Hanabusa.“ Všetci zamrzli a pomaly otočili tváre ku mne. Prvý reagoval Aidou:
„Y...Yuuki! Ty si nás ale prekvapila!“ svoju nervozitu skrýval za úsmev. No keď si všimol výraz na mojej tvári, ten úsmev ho prešiel.
„Počula si všetko?“
„Každé slovo,“ potvrdila som jeho obavy.