VK (2. séria) 10- Výhodný obchod

„Ahoj, Zero.“ Pozdravila som slušne a pobavene sa usmiala. Sledovala som jeho prekvapenú tvár. Rýchlo sa však menila na rozzúrenú.
„Misaki...“ Povedal pomaly. Jeho tón naháňal strach. „ČO-TO-MÁ-ZNAMENAŤ?“
Slová vypľúval cez stisnuté zuby. Ani na mňa nepozrel.
„Na plese vypukol zmätok a ona potrebovala pomoc.“ Povedal Misaki vážne. „Cestou sem sa ju dokonca pokúsili napadnúť. Zvládol som to, ale Shin je...“ Zvesil hlavu. „Dostali ho.“
„Čo ťa to napadlo? Kde boli jej stráže?“ Misaki sa zatváril veľmi zmätene.
„Mohli by ste sa prestať rozprávať tak, akoby som tu nebola?“ Už ma to začínalo vytáčať.
„Dokončíš to tu.“ Prikázal Zero a naďalej ma ignoroval. „A keď sa vrátim, porozprávame sa.“ Vstal a pustil dokument z rúk. Konečne sa zadíval aj na mňa.
„A ty.“ Povedal Zero. „Čo to robíš? Túlaš sa sama aj napriek nebezpečenstvu, čo ti hrozí?“
„Nie som malé dieťa.“ Povedala som mu hrdo.
„Tak sa prestaň ako dieťa správať.“ Podišiel ku mne, bez varovania ma chytil za pás a prehodil si ma cez plece. Nestihla som ho zastaviť a teraz keď ma pevne zvieral, bolo už neskoro. Zlostne som vydýchla.
„Pusti ma! Čo chceš robiť?“ Misaki sa naozaj zabával.
„Sám ťa zoberiem preč a pustím ťa až vtedy, keď budeš na nejakom bezpečnom mieste.“
„Kam ma chceš zobrať?“ Spýtala som sa porazene.
„K tvojmu čistokrvnému upírovi.“ Vravel mi jednoducho. „Mala si sa k nemu vrátiť hneď, ako som ti to povedal.“
„Hneď ma pusti!“ Nahnevala som sa. „Nechcem sa vrátiť.“
Neodpovedal mi. Vyniesol ma zo svojej pracovne a pustil sa po dlhej chodbe. Nepúšťal ma, nech som sa bránila akokoľvek. Ak ma hneď nezloží, udriem ho.
„Ty si proste blázon.“ Vzdychol si potichu. „Prečo, dopekla, neostaneš v bezpečí pri ňom?“
Tentoraz som mu neodpovedala ja. Prestala som mykať rukami a lomcovať nohami. Myslel to dobre.
„Ako sa má?“ Spýtala som sa potichučky. Duša sa mi naplnila smútkom a zároveň veľkou túžbou.
„Je v poriadku.“ Povedal mi. „Pýta sa na teba.“
Oči som mala okamžite vlhké. Stačila jediná zmienka.
„Chýba mi.“ Zašepkala som nečujne. Zerov stisk trošičku povolil. Možno mu troška ľútosti srdce dovolilo.
„Prosím, Zero. Ak ma k nemu vezmeš, možno mi už nikdy nedovolí znovu sa s ňou stretnúť.“
Zero zrazu otvoril dvere, okolo ktorých sme práve prechádzali a vošiel do miestnosti. Dvere za sebou hlasno zakopol. Stiahol ma do náručia a potom nás zrazu zvalil. Myslela som si, že spadneme na zem, no obaja sme dopadli na mäkké vankúše.
Svojou váhou mi bránil v pohybe a ruky mi schytil nad hlavou. Tvár mi zaliala červeň.
„Čo za to?“ Spýtal sa a vydýchol mi do tváre. Otočila som hlavu nabok. Malá miestnosť musela byť pôvodne ďalšou pracovňou, dočasne prerobenou na izbu, v ktorej podľa všetkého Zero občas prespával, keď mal priveľa práce.
„Ak by som súhlasil a neodviedol ťa... čím by si mi to mohla oplatiť?“ Bol už tak blízko k mojej tvári, až sa naše pery takmer dotýkali. Zatvorila som oči. Vzal to ako súhlas. Pobozkal ma a zabránil mi tak namietať, kým mi na chrbte rozväzoval šaty. Pocítila som hanbu, keď mi stiahol korzet. Nikdy ma nevidel nikto okrem Kanameho. Jeho ústa na mojich ma však nútili mlčať. Triasla som sa, keď mi pustil ruky, aby ma mohol pohladiť cez hruď až k bruchu. Aj keď boli jeho dotyky príjemné, pocit viny zaplavoval každú moju myšlienku. Práve teraz... som Kanameho zrádzala.
„Nie!“ Povedala som zúfalo a pokúsila sa ho odtlačiť. „Nie, nie, prestaň, prosím. Pusti ma, Zero.“ Naliehala som, keď mi uvoľnil pery. „Nikdy by som to nemohla spraviť.“
Nadvihol sa na rukách a mňa znova zaliala červeň pri pomyslení, že ma vidí napoly nahú.
„Akoby som ťa mohol teraz nechať?“ Pokrčil čelo a ruku si položil na oči od bezmocnosti. „Ako môžem teraz prestať?“
Vzdychol si a znovu sa ku mne sklonil. Hlavu si zložil na moju hruď. Práve teraz strašne žiarlil. Nenávidel Kanameho ešte viac, keď si ma predstavil v jeho objatí.
„Zero...“ Zašepkala som. Pomaly posunul svoju hlavu vyššie. Zastavil sa pri mojom krku.
Bolestivo som privrela oči, keď som pocítila ostré bodnutie. Mohol mať aspoň moju krv. Nechala som ho vziať si toľko, koľko chcel. Aj keď som onedlho bola vyčerpaná až na smrť, nezastavila som ho. Možno takto aspoň trochu utíšim jeho bolesť.

Pomaly som otvorila oči, keď mi na tvár dopadli posledné lúče slnka. Unavene som sa prevalila. Šokovane som rýchlo siahla po tenkej prikrývke vedľa seba a zakryla som sa, keď som zistila, že som stále vyzlečená. Cítila som sa zle, aj keď som v malej miestnosti bola celkom sama. V Takýchto rozpakoch som bola len kvôli Zerovi. Nahnevane som odula pery a posadila sa. Keď som okolo seba omotala prikrývku, urazene som si zložila ruky na hrudi.
Dúfam len, že ma tu ten hlupák počkal. Potrebovala som sa s ním porozprávať aj keď teraz pochybujem, že to zvládnem. V sídle asociácie som bola už dlhé hodiny, no stále som nebola schopná vyriešiť to, pre čo som sem vlastne prišla. Na druhej strane som si už zvládla vyrobiť ťažkosti. Vzdychla som si a vstala som. Ako sa teraz, preboha, pozriem do jeho očí? Žalúdok mi zovrela nervozita. Musela som to však prekonať. Rozhliadla som sa po izbe. Už tu viac čakať nevydržím. Podišla som k dverám a pootvorila ich. Keď som vykukla a zistila, že na chodbe nikto nie je, vykĺzla som z malej izby a rýchlo zamierila späť do pracovne prezidenta.
„Ako si to predstavuješ, Zero? A prečo si ma tam nechal samú? Ja sa s tebou potrebujem vážne porozprávať! Myslíš, že som prišla len preto, aby...“ Vtrhnúť do miestnosti a nahnevane zvyšovať hlas asi nebol ten najlepší nápad. Zarazila som sa, keď som si uvedomila, že kričím na tých nesprávnych.
Za veľkým stolom na Zerovom mieste sedel Misaki. On aj dvaja ďalší lovci, ktorí stáli vedľa neho mali na tvárach ešte zarazenejší výraz ako ja.
Odkašľala som si a silno pritiahla okraje tenkej prikrývky, keď som na sebe pocítila ich pohľady.
„Ehm, Misaki?“ Veľmi rýchlo som zmenila tón aj silu hlasu. „Kde je?“
Dvaja muži na mňa stále vyvaľovali oči. Bolo to skutočne nepríjemné, no celkom som im rozumela. V prvom rade si určite nevedeli vysvetliť, čo robí kráľovná upírov v hlavnej budove asociácie lovcov. To, že bola nahnevaná, rozrušená a hlavne takmer nahá, bolo už niečo, čo vôbec nemohli pochopiť.
Rýchlo som im nazrela do myslí, v ktorých sa už rodili ich vlastné vysvetlenia k tejto situácii. Pohoršili ma, aj keď neboli ďaleko od pravdy.
Misaki vstal a prísne pozrel na oboch lovcov.
„Hneď odíďte. Ak niekomu poviete, čo ste videli, zaručujem vám, že si to budete musieť vyriešiť priamo s prezidentom!“
Obaja placho prikývli a ponáhľali sa preč. Ani jeden z nich si však neodpustil pozrieť sa na mňa posledný krát. Dvere sa za nami konečne zatvorili a ja som unavene vydýchla.
„Yuuki-sama?“ Ozval sa Misaki trochu pobavene. „Čo to stvárate?“ Celú si ma prezrel. Vedela som, že si o mne myslí to isté, čo tí dvaja lovci pred chvíľou, no nedal to nijako najavo a ani ho to až tak neprekvapovalo.
„Hnevám sa.“ Povedala som mu ostro. „Takže sa radšej prestaň usmievať a rýchlo mi povedz, kde je Zero.“ Misakimu úsmev z tváre nezmizol.
„Mrzí ma to, ale prezident musel odísť.“ Povedal mi pokojne a aj napriek môjmu mrzutému tónu prívetivo. „Počkajte tu. Donesiem vám nejaké šaty.“ Hovoril ďalej. „Nevychádzajte. Nikto zatiaľ nevie, že ste tu. Najprv by ste sa mali pozhovárať s prezidentom. Nech rozhodne on, čo bude ďalej.“
Bola som unavená. Zero mi zobral veľa krvi. Cítila som smäd, ktorý som však práve nemohla uhasiť. Oprela som sa o stenu a zatvorila oči.
„Hneď sa vrátim.“ Povedal Misaki a rýchlo vykĺzol z miestnosti. Dúfala som, že sa nezdrží.
Kým som bola sama, myslela som na Kanameho. Bol taký presvedčený, že ma už má... Dobrý pocit z toho, že som mu znovu ušla už nebol tak silný. Pretože keď sme sa stretli, uvedomila som si, ako strašne mi chýbal. Nechcem byť sama. Nechcem ostať tu a ani sa niekde skrývať. Túžim byť znovu v jeho náručí a na perách cítiť jeho bozky. Pocit bezpečia, ktorý som pri ňom mala mi chýbal tiež. Chcela som, aby ma znovu chránil. Najradšej by som sa skryla v objatí jeho silných rúk a plakala by som tak dlho, až kým by prestal existovať svet. Za dcérou, za naším šťastím a životom, ktorý sa už nevráti. A Kaname by ma hladkal po chrbte a šepkal by mi do ucha, aby ma tíšil. Rýchlo som si utrela slzu, ktorá mi stiekla po tvári, pretože som začula náhliace sa kroky. O pár sekúnd Misaki otvoril dvere a vošiel dnu. V rukách niesol sivú látku. Podal mi ju. Keby Rima videla tieto šaty, vytrhla by mi ich z rúk a možno by ich aj spálila.
Vzdychla som si, no potom som sa slabo usmiala.
„Yuuki-sama...“ Misaki na mňa pozrel zvláštnym pohľadom. „Potrebujete pomoc?“
„Dokážem sa obliecť sama!“ Povedala som mu tvrdo a otočila som sa mu chrbtom. Ako mnohých iných aj jeho pokúšala moja prítomnosť. „Teraz odíď. Na Zera počkám tu.“
Nič nepovedal. Ešte chvíľu na mňa hľadel a potom ma nechal samú.

„Môžeme sa porozprávať?“ Spýtala som sa unavene po hodinách čakania, keď sa Zero vrátil. Stiahol si dlhý plášť a bez toho aby na mňa čo len pozrel, rýchlo podišiel k stolu, za ktorým som sa medzi tým usadila. Začal prekladať a letmo si prezerať niektoré papiere. Niečo hľadal. Netušila som či ma ignoruje naschvál alebo je naozaj tak veľmi zaneprázdnený. Konečne na mňa pozrel.
„Hýbala si s niečím?“ Spýtal sa podráždene.
„Samozrejme, že nie.“ Ohradila som sa okamžite. „Poveril si Misakiho, aby tu upratal, zabudol si?“ Zastavil sa a zvesil ruky. Keď sa na mňa znovu pozrel, rýchlo som uhla pohľadom. Obávala som sa, čo by mohol zase spraviť.
Sadol si na roh stola a prekrížil ruky. Potichu si vzdychol.
„Často nechávaš Yuuki samú?“ Spýtala som sa ho.
„Nikdy nie je sama.“ Povedal trochu otrávene. „Keď ja nemôžem, ostáva pri nej riaditeľ.“
„Myslela som si, že je pre teba dôležitejšia, ako...“
„Je dôležitejšia!“ Udrel päsťou do stola. „Práve preto sa snažím zo všetkých síl upratať ten zmätok. V posledných mesiacoch sa objavilo toľko upírov, že to asociácia jednoducho nezvláda. Mnohí sa zaviazali k tomu, že sa o túto prácu a povinnosti budú deliť, no teraz sme ostali samy.“
Zamykala som plecami. „Prepáč, ale toto sa ma netýka.“ Svojím postojom som ho chcela len nahnevať. Nevedel, že nič z toho nemyslím vážne. „Mňa zaujíma len moja dcéra.“ Teraz som neklamala. Nahnevane zvraštil tvár a tvrdo na mňa pozrel.
„Uvedomuješ si, čo hovoríš? Všetko... úplne všetko je len tvoja vina.“ Obvinil ma Zero.
„Akoby som mohla byť na vine ja?“ Spýtala som sa ho príkro. „Prestaň si vymýšľať a radšej priznaj, že to ty zlyhávaš!“ Už začínal byť vytočený, tak ako som chcela. Zaťal päste a zavrčal.
„Keby si ostala pri svojom upírovi, tak ako si mala, situácia by nikdy nebola takáto zlá. Sústredí sa len na teba a kvôli tomu zanedbal všetko ostatné. Ak by si sa k nemu vrátila, všetko by bolo inak a neumrelo by toľko ľudí. Dobre to vieš, no aj tak si teraz tu a nie na mieste, kde by si mala byť naozaj.“
„Už som ti povedala, že ma to nezaujíma. Jediné miesto kam patrím, je vedľa mojej dcéry.“ Mala som v pláne viac vecí naraz. Nemohla som viac tolerovať zlú situáciu s upírmi, ktorí sa Kaname rozhodol zanedbať. Musí sa k tomu znova vrátiť.
„Urobíme obchod.“ Bol to môj návrh. Zero nadvihol obočie. Aj keď sa ešte stále hneval, počúval.
„Chceš, aby si Kaname znovu začal vážiť ľudské životy a začal spolupracovať, tak ako to vždy robil.“ Pozrela som Zerovi do očí. „To všetko závisí len odo mňa. Ak by som sa rozhodla, že sa vrátim, nebude sa viac zaoberať pátraním, ale tým, čo zanedbal.“
„Chceš povedať... že to naozaj spravíš?“ Spýtal sa Zero potichu a skúmavo sa mi zahľadel do tváre. Uvažoval či by som naozaj bola schopná zabudnúť na všetko, čo mi spravil a na bolesť, ktorú spôsobil.
„Nie tak rýchlo.“ Uviedla som ho na správnu mieru. „Niečo za to chcem.“
Veľmi som ho neprekvapila. Mlčal a hľadel mi do očí.
„Ak pomôžeš ty mne, ja pomôžem tebe.“
Prižmúril oči. „Čo teda chceš?“
Nenechala som ho dlho čakať. Videla som mu na tvári, ako veľmi chcel počuť moju požiadavku.
„Dobre teda. Vysvetlím ti to.“ Narovnala som sa a zhlboka sa nadýchla. „Ja aj maličká máme veľa nepriateľov. Sú iní od upírov, čo napádajú ľudí. Týmto ide predovšetkým len o našu krv. Pamätáš sa na Mara?“ Na jeho tvári som videla, že áno. „On bol vtedy ich pánom. Keď ho Kaname zničil, mysleli sme si, že budeme v bezpečí. Keď sa však narodila Yuuki, ukázalo sa, že tí, ktorí kedysi pomáhali Marovi sa stále nevzdali nádeje. Keď sa rozšírilo, že mám dcéru, vzplanuli novou túžbou po krvi. Keď nás napadli, zverila som ti ju.“
„Chcú vás preto, lebo ste vzácne.“ Povedal potichu Zero. „Jediné čistokrvné upírky?“
Prikývla som. „Maro nedokázal prijať, že jedine Kaname mohol mať to, po čom tak veľmi túžili všetci ostatní.“ Nahlas som si vzdychla. „Chcel ma pre seba, no Kaname ho našťastie zničil včas. A potom neskôr, keď sa mi nenarodil syn, ako všetci čakali, ale dcérka, všetko sa ešte zhoršilo. Mnohí žiarlili, že Kaname mal zrazu dva klenoty obrovskej hodnoty.“ Pousmiala som sa. „Nemohli sa s tým tak ľahko vyrovnať... žiarlivci.“ Povzdychla som si. Rýchlo som však pokračovala, pretože tí, o ktorých som hovorila, zrejme neboli jediní, ktorí sa s týmto ťažko vyrovnávali.
„Kaname ich hľadá a postupne ničí, no je to ťažké. Sú príčinou všetkého nášho nešťastia, ktoré dopadlo aj na vás.“ Obaja sme chvíľu mlčali.
„Takže... o čo ma teraz žiadaš?“ Spýtal sa Zero potichu. Vstala som a naklonila sa k nemu.
„Pomôž mi vyzabíjať beštie, čo chcú ublížiť môjmu dieťaťu.“ Zašepkala som. „Keď vydýchne aj tá posledná, prisahám ti, že sa vrátim domov a všetko bude ako po starom.“
Zerovi sa rozbúchalo srdce. Uvedomila som si, že si moje slová môže vyložiť aj inak. No vedel, ako som to myslela. Môj domov je po Kanameho boku.
„Ak ti pomôžem zničiť nepriateľov, očakávaš, že tvoj upír zmení názor a dovolí ti ostať s Yuuki?“
Usmiala som sa. „Vravela som ti predsa, že mi ide iba o ňu, nie?“ Chytila som ho za ruku. „Keď nebude existovať žiadne nebezpečenstvo a nič jej nebude hroziť, musí súhlasiť s tým, aby som si ju nechala.“ Tvár mi musela žiariť radosťou.
„Budem s ňou, len s ňou a nikdy ju už neopustím.“
Zero na mňa súcitne pozeral. Za mojimi slovami musel počuť tú obrovskú osamelosť, ktorá žila v mojom srdci. Od toľkého rozrušenia sa mi zatočila hlava. Bola som vysmädnutá. Práve teraz som mohla o Kanameho blízkosti iba snívať. Tak veľmi by som chcela jeho krv...
„Yuuki?“ Zero ma musel podržať, aby som nespadla. „Pusti ma, nič mi nie je.“ Odtisla som jeho ruky.
„To určite...“ Povedal trochu výsmešne. „Vieš vôbec, koľko krvi som ti včera vzal?“ Silno ma k sebe pritiahol a perami mi prešiel po krku. Musel si zobrať veľmi veľa. Určite pokračoval aj keď som už omdlela. Škrabol ma zubami a malá kvapka krvi mi stiekla po pokožke. Rýchlo mi po nej prešiel jazykom. Vôbec som sa nehýbala.
Vytiahol ma až na stôl a hlavu mi chytil do dlaní. Nechcela som mu dovoliť toľko ako včera.
„Keď ti pomôžem, zoberieš malú preč?“ Spýtal sa a mňa sa zmocnil strach, že bude proti tomu a že sa jej nebude chcieť vzdať. Vedela som, že si ju veľmi obľúbil. Zero ju miloval.
„Nemusíš sa obávať.“ Povedala som mu pokojne. „Ty s ňou budeš tak často, ako len budeš chcieť.“
„Tvoj upír sa bude naozaj veľmi tešiť.“ Povedal potichu a trochu pobavene.
„Nebude mať na výber. Sám za to môže.“
„Si zlá žena.“ Skonštatoval so slabým úsmevom.
„Aj za to môže on.“ Zopakovala som potichu.
Zero ma uhryzol. Rovnako ako Kaname, ani on nemal z mojej krvi nikdy dosť.
„Nie...“ Nenechal ma namietať. Rukou mi zakryl ústa a druhou ma silno tlačil k sebe, aby som nemohla len tak ujsť. Vzdychla som od bolesti, no jeho dosť surový spôsob sa mi páčil. Keď som začala cítiť, ako mi ubúdajú sily, pokúsila som sa ho odtlačiť.
Stiahol ruku z mojich úst, aby ma mohol chytiť silnejšie. Mykla som sa, čo mi spôsobilo ešte viac bolesti.
„Už stačí, Zero. Berieš si príliš veľa...“ Zavzdychala som namáhavo. Nezdalo sa, že chce prestať, no napokon ma pustil. Unavene som si oprela hlavu o jeho plece. Zatvorila som oči.
„Yuuki, nechceš ma požiadať ešte o niečo?“
Pozrela som na neho. Vedel, že som smädná a teraz ešte viac. Zdráhala som sa. Hanabusa a Kaname boli jediní, od ktorých som niečo také teraz chcela. Aj napriek smädu. Mňa by ranilo, keby sa Kaname rozhodol pre niekoho iného ako mňa. Chytila som Zera za vlasy a pritiahla ho bližšie k sebe. Pomohol mi a vzal ma do náručia. Silno ma objal. Čakal či ho o krv požiadam. Pobozkala som ho na krk. Chytil mi zápästia a trochu ma odtiahol. Musela som ho požiadať, lebo ak nie, ako lovec mal právo zabiť ma. Nieže by toho bol naozaj schopný. Pozeral mi do tváre a rozhodol sa nepustiť ma, kým sa ho na to nespýtam. Priblížila som sa k jeho tvári a zatvorila som oči. Musela som mu niečo povedať, inak hrozilo, že ma pobozká. Usmiala som sa.
„Mohla by som ťa požiadať... aby si mi zohnal iné šaty?“