Tori 05

YUUKI

Posledný krát som sa otočila, aby som sa pozrela na riaditeľa stojaceho pred polorozpadnutou Cross akadémiou v žiari zapadajúceho slnka. Vyhŕkli mi slzy. Všetko toto opúšťam. A nevrátim sa. Čoskoro bude noc. Kaname kráčal vedľa mňa. Stisol mi ruku. Pozrela som naňho a cez slzy som sa usmiala.
,,Ukážem ti, kde si sa narodila. Ak budeš chcieť, ostaneme tam," povedal. Prikývla som. Miesto kde žili mama s ockom...
,,Ruka!!! Okamžite mi daj ten kufor!" super. Doteraz sa len pretekali, kto bude pri aute s batožinou skôr a za chvíľu sa budú o tie kufre aj biť.
,,Pusti to!" Kričala Ruka, ,,ten kufor mi dal Kaname-sama!"
,,Prestaňte!" Zasiahol onii-sama. Ja som sa ich pokúšala upokojiť už predtým, ale veľmi sa mi to nedarilo.
,,Odpusťte, Kaname-sama," uklonili sa obaja. Zasmiala som sa. Stačilo jediné slovo a boli ticho. Hanabusa sa na mňa škaredo pozrel. K autu sme došli v tichosti. Jeho slová si zobrali k srdcu. Naložili veci do kufra a išli do druhého auta. Ja som si sadla do prvého auta. Akatsuki bude náš vodič.
,,Yuuki, neboj sa o nich dvoch," povedal Kaname-senpai, keď si vedľa mňa sadal. Akoby mi čítal myšlienky, ,,budú v poriadku. Veď batožina je v našom aute." Žmurkol a sadol si dozadu vedľa mňa. Akatsuki za nami zabuchol dvere a sadol si na miesto šoféra. Auto potichu zapriadlo a vyrazilo preč. Držali sme sa za ruky. Chvíľami sme sa na seba mlčky pozerali. Cítil, ako mi je. Išli sme dosť dlho. Potrebovala som čerstvý vzduch. A navyše som držala slzy na krajíčku. Snáď mi čerstvý chladný vzduch vyčistí hlavu.
,,Akatsuki," pred nami bola odbočka na odpočívadlo, ,,môžeš zastaviť?" Ešte to vydrž, hovorila som si, nikto okrem čistokrvných by nemal vidieť moje slzy, pripomínala som si. Zhlboka som sa nadýchla. To vydržím.
,,Samozrejme, Yuuki-sama," zmenil sa smer auta a o 10 sekúnd sme zastali. Vyhrabala som sa von z auta. Okamžite mi vytryskli slzy. Čo to so mnou je? Mala by som sa tešiť. Konečne som s Kanamem. Lenže... Svoju minulosť nemôžem len tak hodiť za hlavu.
,,Yuuki, si v poriadku?" Stál za mnou. Rýchlo som si utrela do kabáta slzy z líc.
,,Jasne," mala som trochu zachrípnutý hlas. Objal ma.
,,Viem, že ti je smutno. Ešte sa môžeš vrátiť," zahľadel sa mi do očí.
,,Kaname-senpai, už som ti povedala, že chcem byť pri tebe." Akatsuki sedel v aute a mal zatvorené oči. Zrejme si dával menšiu prestávku. Kaname sa zohol a pobozkal ma. Chytil ma za kríže a nadvihol. Obtočila som si okolo neho nohy. Ani neviem ako, ale zrazu sa moje pery ocitli na jeho krku rovno nad pulzujúcou tepnou. Zažiarili mi oči.
,,Onii... sama," zašepkala som.
,,To je v poriadku," a zahryzla som. Do úst mi vystrekol prúd neopísateľne lahodnej krvi.
Potom som pomaly zase prešla k jeho perám. Rana sa hneď zacelila. Zmrzla som.
,,Ka-kaname..." Na tvári som mala vydesený výraz, ,,tá vôňa, to je ľudská krv?" Prikývol. Ani on sa netváril pokojne.
Zavrčal, ,,cítim level E." Postavila som sa na zem, ,,počkaj ma tu, za chvíľu som späť." No ja som sa ho držala ako kliešť.
,,Idem s tebou," vyhlásila som pevne.
,,Yuuki, nedopustím, aby sa ti niečo stalo. Ostaň tu pri Kainovi." Pokrútila som hlavou. Povzdychol si. Obaja sme sa rozbehli smerom, odkiaľ niesol vánok tú vôňu.
Zastavili sme. Pred nami sa odohrávala scéna ako z hororu.
,,Dosť," povedal Kaname autoritatívnym hlasom. Oči mu žiarili na červeno. Muž, čo vysával úbohej ľudskej žene krv sa naňho pozrel a pustil ju na zem. Dopadla s jemným buchnutím. Kľakol si pred ním na koleno.
,,Môj majster. Už dlho som vás očakával," uklonil sa pred mojou láskou. Veľmi som nevnímala, čo robia, lebo som rýchlo prešla k svetlovlasej žene. Ihneď som jej zastavila silné krvácanie. Ešte žila. Použila som svoju moc čistokrvných. Z ruky mi zažiarila fialová bublina. Priložila som ju ku krvácajúcej rane. Začala sa hojiť.
Kaname mal na tvári zdesený výraz, ,,vy ste môj stvoriteľ," pokračoval upír. Prudko som sa na nich otočila. Čo to práve povedal?! Brata razom prešla triaška celého tela. Level E sa rozplynul na prach. Podišiel ku mne.
,,Ja to urobím," vystriedal ma v liečení. Rana na krku sa hojila omnoho rýchlejšie. Moje schopnosti sa ešte stále nevyvinuli na plno. Potom ju zobral na ruky a krokom sme pomaly išli k Akatsukimu.
,,Kaname onii-sama... Ten upír..." zašepkala som.
,,Bol mojim služobníkom. Bolo to už dávno."
,,Ale hovoril si, že si človeka nikdy nepremenil."
,,Stalo sa to krátko na to, čo sa z teba stal človek. Mal som hlboké depresie. Nevedel som, čo robím... Bol som si istý, že potom nežil...Viackrát sa to nestalo," sklopil oči. Radšej som do toho už ďalej nerýpala. Čo sa stalo, stalo sa.
Ženu sme položili lavičku a zakryli dekou. Kainovi sme všetko vysvetlili, aj keď nie do úplných podrobností. Vymazal jej posledné spomienky, nasadli do auta a nechali ju tam samu. Keď sme vchádzali z parkoviska na cestu, prebúdzala sa. Nebude sa pamätať na nič spred posledných dvoch hodín.
Ďalej sme cestovali v tichu. Kaname... dokázal uhryznúť bezbranného človeka. Nedržala som mu už ani ruku. Pozrel na mňa smutným pohľadom a zatvoril oči. Ja som pozorovala cez okno plynúcu cestu. Videla som dokonale ostro aj keď bola tmavá noc.

Zabočili sme na úzku cestu. Bola dosť hrboľatá a viedla cez hlboký les. Cítila som sa ako na horskej dráhe. O desať minút auto zastavilo.
,,Sme tu," oznámil onii-sama.
Vystúpili sme. Ešte stále bola noc. Stálo tu už aj auto, v ktorom prišli Ruka a Hanabusa. Zahľadela som sa do diaľky. V hustej tme sa jasne dali rozoznať obrysy obrovskej vily. Kaname ma chytil za ruku a jemne ma ťahal k domu. Prechádzali sme cez krásne záhrady. Aj keď bola zima a jemný poprašok snehu, kríky boli obťažkané aromatickými ružami a stromy mali zelené lístie. Bolo to nádherné. V strede celej tej krásy sa vlnil chodníček, po ktorom sme kráčali.
,,Toto je vila Kuranovcov," zastal a objal ma. Otvoril mohutné dvere a vošli sme. Vstupná hala bola plná rôznych urodzených upírov. Stáli v rade a hneď ako nás spozorovali, sklonili hlavu a ruku si priložili na ľavú stranu hrude. Začervenala som sa. Naozaj som nebola zvyknutá pútať toľko pozornosti. Prešli sme na prvé poschodie. Boli sme tam sami. Vedela som, že čaká na moje rozhodnutie.
,,Páči sa ti tu?" Opýtal sa ma skôr, ako som stihla čokoľvek povedať. Len som prikývla. Môj výraz hovoril za všetko. Zobral ma na ruky. Išiel kúsok po chodbe a potom jednou rukou otvoril dvere do veľkej miestnosti. Spálňa.
,,Táto izba je najkrajšia z celého domu," zašepkal mi do ucha, ,,bude to naša izba." Pritlačil ma o posteľ a začal ma vášnivo bozkávať. Zaliala ma vlna horúčavy. Začal mi vyzliekať kabát. Nebola som si istá, čo ide robiť, ale keď mi začal rozopínať šaty, vedela som to až veľmi presne. Už dlho hladoval.
,,Kaname-senpai..." dostala som zo seba medzi jeho naliehavými bozkami. Začal sa mi presúvať ku krku.
,,Yuuki," odtrhol sa zo mňa, ,,v prvom rade, hovor mi Kaname."
,,Dobre..." Bola som nervózna.
,,A po druhé,“ zaklonil mi hlavu, ,,som nesmierne hladný.“ Nechala som ho, nech si odo mňa zoberie krvi koľko chce.
,,Milujem ťa,“ zašepkal mi potichu.
,,Aj ja teba, Kaname o-...“ sekla som sa. Bude mi trvať dlhšie navyknúť si oslovovať ho len ,,Kaname.“
Pil veľmi dlho a veľkými dúškami. Už som začínala upadať do bezvedomia. Zatvorila som oči. Prestal. Oči mu žiarili sýtočervenou farbou a okolo úst mal pozostatky zo svojej hostiny. Bola som unavená, no načiahla som sa k nemu a oblízala mu pery. Zvalil ma na posteľ a znovu sme pokračovali s bozkávaním a skončili, až keď začalo svitať. Zatiahol závesy a ľahol si ku mne. Pritisol si ma k sebe a spolu sme zaspali.
Zobudila som sa na ostré svetlo zapadajúceho slnka. Oči mi začali šialene slziť. Prebehla som k mohutným závesom a posunula ich tak, aby sa tá malá štrbinka zakryla. Potom som si sadla na posteľ a začala som sa obliekať do pohodlného domácejšieho oblečenia. Samozrejme ako čistokrvná som si na seba nemohla dať nejaké tepláky a široké tričko, aj keď by som bola zvedavá na reakcie urodzených. Zapózovala som pred zrkadlom. Jednoduché modré šaty mi celkom pristali. Zakrútila sa mi hlava. Musela som si ľahnúť.
,,Yuuki,“ Kaname sa nado mňa nadklonil, ,,prepáč. Včera som to prehnal.“
,,Heee?“ ostala som v pomykove. Kedy sa zobudil? ,,Som v pohode,“ krútila som hlavou.
,,Kaname...“ Priblížila som sa k jeho krku. Na nič iné som sa nevedela sústrediť. Jemne som mu prešla po hrdle jazykom. Voňal úžasne. Potom som ho trochu silnejšie kusla. Privinul si ma k sebe a šepkal moje meno. Pila som kratšie ako on.
Vyšli sme von. Po celom dome bolo trochu cítiť vôňu jeho krvi. Keď sme prechádzali okolo dverí, všetci sa nám hlboko uklonili. Nebola som zvyknutá pútať toľko pozornosti. Začervenali sa mi líca. Prechádzali sme po záhrade.
,,Tu zvykli sedávať otec s mamou,“ ukázal na krásnu širokú lavičku obklopenú nádhernými ružovými kríkmi. V tomto ročnom období na nich však ruže nekvitli. Ešte síce nepadal sneh, no bolo poriadne zima. Kaname si sadol a pritiahol si ma na jeho kolená. Objímal ma. Spoločne sme pozerali na veľký biely mesiac.
Asi po hodine, keď mi už začala byť zima, sme išli naspäť do vily. Zvyšok noci sme strávili pri praskajúcom ohníku v kozube.
,,Máš rád ľudské jedlo?“ Opýtala som sa ho.
,,Hmm... Ten level E...“
,,Aaach, prečo hneď všetci upíri myslia na krv?!“
,,Aj ty si upírka,“ pripomenul mi.
,,Eeeh.“
,,Je to naša normálna výživa.“ Tváril sa veľmi formálne.
,,Jedlo ako nie krv. Sushi, tempura, sukijaki, ramen..." Menovala som.
,,Sem tam áno," zdvihol sa zo sedačky. Pozrela som naňho, ,,idem do kúpeľne. Stretneme sa v našej izbe," usmial sa a pobozkal ma.
Krátko po jeho odchode som išla aj ja do druhej kúpeľne. Napustila som vaňu plnú vody a pridala penu. Bolo to úžasné. Teplá voda mi pomohla relaxovať a usporiadať si myšlienky z dnešného dňa. Myslím, že tá lavička sa stala mojou najobľúbenejšou. Viem si presne predstaviť, ako tam mama s ockom sedeli. Pri spomienke na nich mi vyŕkli slzy.
Po špičkách som prebehla zabalená do uteráka do spálne. Mala som ešte mokré vlasy. Kaname sa rozvaľovaľ na posteli.
,,Yuuki," natiahol ku mne ruku. Ľahla som si vedľa neho. Uväznili ma jeho ruky. Skláňal sa nado mnou. Začal ma bozkávať tak vášnivo, ako nikdy. Strhol zo mňa uterák a perami prechádzal po celom tele.
,,Kaname..." vzdychla som. Na okolí aj v dome bolo síce plno upírov, no očividne sa o to nezaujímal.
Snažila som sa tlmiť svoje výkriky, no veľmi to nešlo. Určite to museli počuť. Začervenala som sa. Začala som ho dráždiť nohou. Tentoraz vzdychy vydával on.
Oddala som sa mu. Prenikli do mňa nielen jeho tesáky...
,,Milujem ťa," zašepkali sme takmer súčasne.