Tori 03

Prezliekla som obliečky na posteli, lebo po dnešnom kŕmení na nich ostali stopy. Privoňala som si ku veľkej škvrne od Kanameho krvi - voňala úžasne, aj keď bola už zaschnutá. Hodila som ich do práčky a spustila program. Periny a vankúš som navliekla do čistých hodvábnych obliečok. Boli moje najobľúbenejšie, lebo mi ich otec daroval k mojim šiestym narodeninám.

Na rodičov som spomínala s láskou. Boli to tí najláskavejší ľudia na svete. Ľúbila som ich. A teraz sú preč. Keby žili, všetko, úplne všetko by bolo inak. Po mame som zdedila hnedé vlnité vlasy a hnedé oči. Keď sa pozerám do zrkadla, viem, že kúsok z nej je vo mne. Povahu mám po otcovi. Viem svoje správanie podriadiť aktuálnej situácii. Dvaja vrahovia - Rido a Yuuki. Mali byť spolu. No už sa to nikdy nestane. Mohla som mať pokoj od nej svätý pokoj.Žila by s Ridom a neotravovala by Kanameho život. Rida som mala rada. Myslela som si o ňom len dobré veci. Z času na čas ku nám chodieval na návštevy. Nechápala som, prečo ho rodičia tak veľmi nenávideli. Až do dňa, keď ten sv***ar zavraždil môjho otca. Odvtedy som ho nenávidela.

Umyla som dlážku a povysávala. Po týždni, keď som nevládala ani len bdieť, nieto ešte vstať, bola moja minivila dosť zanedbaná. Mohla som prinútiť handru umývať podlahu samú - a to jedinou myšlienkou, no nechcela som si míňať sily. Ešte ich budem potrebovať. Rozhodla som sa dnes znovu pokúsiť o útek. Už viem, čo treba očakávať. Prvý útok na stenu sa mi nepodaril hlavne preto, lebo som absolútne netušila, čo mám robiť. No z časti bol úspešný. Veď membrána sa na sekundu otvorila.

Vliezla som do vane s horúcou vodou a nadýchanou penou. Potrebovala som relax. Znovu som premýšľala o Yuuki. V tú noc, keď mama kvôli nej zomrela, vyšla von do snehovej výchrice. V hlave mi však vŕtala otázka. Ako ju ten level E nemohol spoznať? Ja som síce cítila, že Yuuki nie upír, no nebola ani človekom. Iste, ten plebs nemá taký citlivý čuch ako my, čistokrvní. Lenže ako mi Kaname rozprával, ani Shizuka ju necítila ako upríku, lež ako normálneho človeka. Možno to bude mať niečo dočinenia s tým, že sme súrodenci.Vtedy, keď blúdila po vonku, sme jej boli s Kanamem v pätách pripravení kedykoľvek zasiahnuť. Zamýšľala som sa tak dlho, až bola voda vo vani vlažná. Ke som si to uvedomila, nabehla mi husia koža. Vyšla som z nej a zabalila sa do osušky.Ztiaľ sa dopralo prádlo v práčke, tak som ho vyvesila a potom som prebehla ku skrini. Premýšľala som medzi červenými a čiernymi šatami, no nakoniec som si obliekla tmavomodré. Obliekla som si kabát, natiahla na nohy čižmy a postavila sa pred vchodové dvere. Áno, cítim, že tentokrát to dokážem. Dostanem sa von. Pozrela som na hodiny, aby som sa uistila, že je Kaname už ďaleko odtiaľto. Prišla som sem ako sedemročná a opustím toto miesto ako sedemnásťročná. Moje prvé schopnosti sa u mňa objavili, keď som mala deväť rokov a odvtedy sa rozvíjajú šialeným tempom. Snáď toto bude mojou výhodou pri úteku.

Zhlboka som sa nadýchla a znovu som sala všetku energiu zo svojho tela. Skombinovala som to ešte so svojimi telekinetickými vlohami a vystrelila som guľu energie proti dverám. Ani sa mi nechcelo otvárať oči, lebo som si bola istá, že to dopadlo, ako pred týždňom. Po pár sekundách som ich predsa len otvorila a čakalo ma milé prekvapenie. Áno! Vyšlo to! Membrána síce pulzovala po okrajoch, no bola v nej veľká diera a takisto aj vo dverách bola obrovská diera. Od radosti som až poskočila a moje kroky smerovali k nej. Než som prekročila hranicu svojej minivily, otočila som sa a venovala som svoj posledný pohľad svojmu väzeniu. Desať rokov. Preliezla som von, do dlhej tmavej chladnej chodby. So zrakom som nemala problém ani v takejto tme. Videla som dokonale. Kráčala som stále ďalej, bližšie a bližšie na slbodu. Išla som dlho. Mala som skľúčený pocit. Toto bolo až priveľmi jednoduché. Začala som bežať. Pred sebou som uvidela staré drevené dvere. To som si mohla myslieť. On nenechá nič na náhodu. Aj tu bude určite ešte nejaká membrána. Skončila som. Ďalej sa nedostanem. Nemám silu urobiť to ešte raz. A on si to veľmi dobre uvedomuje. Sadla som si na vlhkú zem. Bolo tu také ticho, až ma rozboleli uši. Jediný zvuk bol tlkot môjho srdca a pravidelný dych. Z líca mi kvapla slza na rukáv kabátu. Ale čo ak... Postavila som sa a jemne sa dotkla dverí. Nič ma neodhodilo tri metre dozadu, takže žiadna neviditeľná stena tu nieje. Utrela som si slzy a zaplavila ma vlna radosti. Zmačkla som kľuku a potiahla smerom ku sebe.

Dvere sa otvorili. Vyšla som von z temnej chodby. Bola noc. Moje šťastie. No akonáhle som prešla cez prah dverí, okamžite som začula a zacitila zvuky a vôňu lesa. Pri dverách stáli dvaja upíri. Hneď, ako ma zbadali, stali sa z nich sochy a nechápavo na mňa hľadeli. Potom, keď si uvedomili, pred kým stoja, okamžite si kľakli na koleno a ruku priložili na srdce.
"Juuri-hime," povedali jednohlasne. Asi sa musím veľmi podobať na mamu.
"Som Tori Kuran, dcéra Haruky a Juuri Kuran," došlo mi to. Kaname predsa len dal na tie dvere bariéru, no táto bola na úplné stlmenie zvukov a vôní zvonka. Ani títo nevedeli, čo vlasne strážia.
"Tori-hime," povedali znovu naraz.
"Čo tu robíte," opýtala som sa ich. Vedela som, že ma strážia, no bola som zvedavá, čo im povedal.
"Sme tu na príkazy Kanameho-sama."
Chcela som sa ich ešte opýtať nejaké veci, no bola som neuveriteľne hladná, "ty, s čiernymi vlasmi," ukázala som naňho prstom. Postavil sa a podišiel ku mne. Pochopil, keď som ho objala okolo krku. Poslušne zaklonil hlavu. Pre každého upíra je česť, keď si ho čistokrvný vyberie, aby sa z neho napil. Zaborila som mu zuby do krku a lačne som sala. Jeho krv sa nedala s Kanameho porovnávať. Nechutila mi, no v tejto situácii, v akej som práve bola, som brala všetko. Pila som dlho. Prestala som, až keď sa premenil na prach a vietor ho odvial hlboko do lesa.
"Ty, ako sa voláš," oslovila som hnedovlasého upíra s modrými očami. Niekoho mi pripomínal..
"Senri Shiki, Tori-sama," sklopil oči. Nadýchla som sa jeho vône. Musí to byť on. Spoly čistokrvný.
"Senri... Vstaň," postavil sa, "tvoj otec je Rido však? Potom si môj bratranec." Vedela som, že Rido mal syna s nejakou aristokratkou, no nikdy som ho nevidela.
"Áno, bol to môj otec. Ten bastard-" Keď si uvedomil, čo vyspustil z úst, okamžite sa zasekol.
"Ako si dovoľuješ urážať čistokrvého!" Kričala som. Iste, mal pravdu. No takéto veci sa o čistokrvných nahlas nehovoria.
"Odpusťte, Tori-sama," ospravedlňoval sa. Chvíľu sme mlčali.
"Vstaň," prikázala som mu. Poslúchol a pristúpila som k nemu, "daj mi trochu zo svojej krvi, Senri." Zaklonil hlavu a zaborila do jeho krku tesáky. Keď som cítila, že slabne, nechala som ho. Jeho nezabijem. Urážku som mu odpustila. Je to predsa môj bratranec. Je z mojej krvi, aj keď len čiastočne. Shiki chutil omnoho lepšie, ako ten upír pred ním.
"Shiki-san. Vymažem ti na spomienky na naše stretnutie. Kaname sa nesmie dozvedieť, že som vonku," zatiaľ. Priložila som mu ruku na čelo. Vyšla mi z nej ružová bublina energie. Nechala som mu len poznatok o tom, že existujem.

Oprela som ho o kmeň stromu a bežala hlbšie do lesa. Na oblohe boli husté mračná. Snežilo. Bola veľká zima. Pri každom výdychu mi z úst vychádzal obláčik pary. Pripadala som si ako Yuuki v tú noc. V doline som zazrela postavu človeka. Bežala som k nemu. Stále som bola hladná. Vietor vanul smerom na východ, takže som jeho vôňu nemohla cítiť až tak detailne. No čím som sa viac približovala, tým som si bola istejšia, že to človek nie je. Zastal a pozeral mojim smerom. Chvíľu rozmýšľal a potom mi išiel naproti.
"Stratila si sa, dievčatko?" Kričal na mňa, "chcem tvoju krv." No mala som šťastie, že som čistokrvná. Zmĺkol hneď, ako ma zacítil. Level E. Bola som si istá. Najväčšia hanba upírov. Nepila by som jeho krv ani vtedy, keby som mala umrieť od hladu. Zažiarili mi oči a jedinou myšlienkou som ho položila na kolená. Už bolo neskoro odprosovať.
"Level E," oslovila som ho, "si našou hanbou. Nie je ti dovolené ďalej žiť," a s mojou ďalšou myšlienkou sa rozplynul na prach. Ani trochu ma to neoslabilo.
Upravila som si kabát a vybrala som sa na západ, odkiaľ v diaľke svietilo matné svetlo.