Tori 02

Membrána sa úplne celá otvorila, no kým som sa stihla pohnúť, zacelila sa. Zosypala som sa na zem od neuveriteľnej vyčerpanosti a obrovského sklamania. Bolo fyzicky nemožné zo seba vydať ešte viac, ako teraz. Dnes by sa mi to už druhý krát nepodarilo. Kaname príde až o týždeň, takže von sa nedostanem dovtedy. Musím si od neho zobrať viac ako zvyčajne. Hoci mi spôsobovalo psychickú bolesť hocikedy, keď som doňho zaryla svoje tesáky, musela som to robiť. Bez neho by som neprežila. No musím to urobiť tak, aby to nebolo veľmi podozrivé.
Keď som nabrala dosť síl, odplazila som sa do svojej izby ľahnúť si. Po ceste som zo seba vyzliekala kabát. Všetko bolo úplne zbytočné! Začalo ma chytať zúfalstvo. Ja tu trčím, zatiaľ čo ona sa promenáduje po vonku. Život je nespravodlivý.
Zobudila som sa až o niekoľko hodín neskôr. Aby som mala prehľad o čase, Kaname mi priniesol kalendár a nástenné hodiny. Cítila som sa trochu lepšie ako predtým, no stále som bola slabá. Za niekoľko sekúnd som vyčerpala zo seba energiu, čo mi mala vystačiť na týždeň. Išla som do svojej malej kuchynky. Nosil mi sem aj nejaké jedlo presne pre takéto prípady – keby som nevedela vydržať do ďalšieho kŕmenia. Ľudské jedlo nemám v obľube. No neostávalo mi nič iné, ako ho zjesť. Musela som prekonať odpor. V chladničke som mašla nejaký džem a chlieb. Zásoboval ma dobre. Mala som tu všetko od ihly na šitie, cez mydlá, šampóny, knihy, či skrine. Vyjedla som celú chladničku. No ani to mi nestačilo.

Po niekoľkých dňoch, ktoré som preležala v posteli, to bolo už nevydržateľné. Bola som vyprahnutá ako saharská púšť. Vydržala som mať ledva otvorené oči. Uvedomovala som si, že toto je naozaj zlé. Kŕče v žalúdku sa stupňovali. Nedokázala som ani poriadne myslieť. Ak sa čoskoro niečo nestane, umriem od hladu. Nevládala som vstať a ísť do kúpeľne, následkom čoho som mala splstvené vlasy. A to mám vydržať v tomto stave ešte dva dni...
Trochu sily som predsa len ešte našla. Premýšľala som o tom, že membrána asi nie je nejako s Kanamem spojená, ináč by už dávno prišiel. To bola výborná informácia. Aspoň nejaká dobrá správa v týchto bezútešných dňoch. No zarazilo ma, že dokázal vytvoriť až takú účinnú bariéru. Isteže, má viac sily ako ja, lenže nikdy, keď ju obnovoval, sa tak nezosypal, ako teraz ja. Nedokázala som tomu pochopiť.
Nesnívalo sa mi nič. Môj mozog bol príliš vyčerpaný na zbytočné veci. Upadla som do hlbokého spánku.

Prebudil ma jemný dotyk. Veľmi som ho chcela vidieť, no nemala som silu otvoriť oči. Necítila som poriadne ani jeho vôňu – dýchala som veľmi plytko. Už ani to som nevládla. A pohnúť sa? O tom som mohla akurát tak snívať.
„Tori...“ zašepkal. Chytil mi roku a stisol mi ju. Čakal, že sa prebudím. No čakal márne.
„Tori... Ako som len mohol dopustiť takto ťa nechať vysmädnúť,“ počula som akoby z diaľky, a pritom sa nado mnou skláňal. Počula som, ako si nahryzol zápästie. Ovanula ma krásna vôňa jeho životodárnej tekutiny a priložil mi ho k perám. Do úst mi natieklo trochu krvi. Z úplne posledných síl som prehltla. Znova. A znova. Začala som cítiť prílev potrebnej sily. Otvorila som oči. Pustila som jeho ruku. Ranky sa mu zahojili takmer okamžite. Posadila som sa na posteli a pobozkala ho. Jazykom som prešla po jeho perách, po sánke až na krk. Len jeho koža mala neuveriteľnú chuť. Zaklonil hlavu a zahryzla som mu do tepny. Zavzdychal od bolesti spôsobenej mojim nie príliš jemným kusnutím.
Pila som dlho. Cítila som, ako v mojom objatí začína slabnúť. No nepovedal nič. Potrebujem veľa krvi, ak chcem odtiaľto odísť. Bola som pritisnutá o jeho nahú hruď. Vytiahla som z neho tesáky. Nezahojil sa ihneď. Toto bolo naňho priveľa. Zatvoril oči a zvalil sa do postele.
„Kaname,“ hladkala som ho po hrudi. Pomaly otvoril oči. Žiarili mu, „prepáč mi to. Nevedela som sa zastaviť...“
„Neospravedlňuj sa. Je to moja chyba. Mal som prísť skôr.“ Vyčerpane sa usmial. Dúfala som, že odo mňa nebude chcieť krv. Prezradili by sa tým moje plány a navyše by ma to oslabilo.

Chvíľu ešte ležal. Potom ma pobozkal a obliekol si košeľu. Chcel vstať, no stratil rovnováhu a rýchlo si sadol naspäť ku mne. Takto som mala ešte väčšie výčitky. Napokon, keď mu dám len trochu krvi. Nebude mi to až tak veľmi vadiť. Objala som ho a pritlačila som si jeho hlavu o svoje hrdlo. Zaklonila som hlavu. Skryla som všetky svoje myšlienky niekde dozadu.
„Pi. Takto nemôžeš odísť.“
„Oslabí ťa to,“ zašepkal Kaname. Zdvihla a spustila som plecia. Pocítila som jeho pery, ako ma bozkávajú na krku a potom prenikli cez moje svaly a šľachy na krku aj jeho tesáky. Nebolelo to tak veľmi. Snažil sa byť jemný.
Netrvalo to dlhšie ako zopár sekúnd. Neubudlo mi ani trochu sily a na ňom bolo vidno, že sa mu polepšilo.
„Je ti lepšie, láska?“ Jemne som ho pobozkala.
„Prečo si ma nezastavila? Obral som ťa o silu...“ vrčal.
„Nič sa mi nestalo. Pár kvapiek ma nezabije a teba posilní.“
„Tori... Milujem ťa.“ Pobozkal ma.
Po chvíľke však bozk prerušil, „musím ísť. Sľúbil som Yuuki, že sa nezdržím dlho.“ Povzdychol si a sklonil hlavu. „ Chcem s tebou tráviť viac času. No nedá sa.“ Leskli sa mu oči a jedna slza mu dokonca stiekla po líci.
„Ona o mne vie?!!“
„Nie! Jasne, že nie. Musel som jej klamať. Povedal som, že idem vybaviť nejaké veci s levelmi E, ktoré sa v hojnom počte pohybujú na severe.“
Odľahlo mi. Pri odchode som ho silno vyobjímala. Možno to bolo posledný krát. Pobozkali sme sa a rozlúčili sa. O pár hodín sa pokúsim svoj plán uviesť do praxe. Naozaj ma to tu už nebaví!