Without the sunlight in cold night-01

„Nikdy som si nemyslela, že to dopadne takto. Tiež som si nikdy nemyslela, že sa zamilujem ako vtedy. Ale bola to naozaj láska, čo ma k nemu pripútala? Alebo to bol len súcit z toho ako žil. Mám skôr pocit zodpovednosti, keďže som vtedy bola jeho nádej. Na mojich pleciach sa objavilo obrovské bremeno zodpovednosti... nie, bol to len tlak nádeje ktorú som mu tak žalostne chcela darovať. Moje meno je Inoue Orihime a toto je jedna z vecí, ktoré som nikomu nechcela povedať...“

Orihime sa rozhodla priať dohodu, ktoú jej dal Ulquiorra. Aby zachránila Shinigami, ktorí ju mali chrániť. Takisto nechcela ohroziť nikoho zo svojich priateľov. Obzvášť nie Ichiga. Nemohla ho vtedy pobozkať. Cítila zmenu vo svojich citoch. Vo svojom vnímaní sveta a samotného Ichiga.
Po stretnutí sa s Aizenom a Espadou sedela ticho vo svojej cele. Aj keď si v nej absolútne nepripadla uväznená. Necítila sa v nej bezpečne ale ani nepociťovala strach. Jej pocity sa nedali identifikovať pri pohľade na mesiac v Hueco Munde. Z nepopísateľného dôvodu ju upokojoval. Myslela na nich, na Rangiku ktorá u nej aj s Toushirom býva. Na Rukiu ktorá jej tak pomáhala. Ale najviac sa jej hlavou preháňal Ichigo. Z víru myšlienok ju vytrhol zvuk dverí. Niekto vchádzal. Kútikom duše si priala nech to nie je ten koho čakala. V sekunde predniesla všetky modlitby ktoré poznala. Pomaly sa otočila a prestala dúfať v to, že sa jej priania vyplnia. Vo dverách stál Ulquiorra. Nič nehovoril. Akurát držal v ruke podnos s jedlom a uniformu Arrancarov. Cítila ako si ju jeho bezcitné zelené oči premeriavajú. Ale nebolo to také premeriavanie na ktoré bola zvyknutá od mužov. Priam cítila ako sa do nej každý jeho pohľad zabodne. Chytala ju panika, nemohla sa pohnúť, dokonca ani nevedela uhnúť pohľadom. Ulquiorra prehovoril.
„Jedz, žena.“ Prehovoril. Orihime priam striaslo. Položil jej jedlo na stolík.
„Aizen-sama ti káže, aby si sa prezliekla. Keby odmietneš, spravím to násilím.“ Orihime sa tak zľakla, až nevedela čo má robiť. Začala si rozväzovať stužku na školskej uniforme. Bola v takom šoku, že si ani neuvedomila, že sa na ňu Ulquiorra pozerá. Na oplátku bol zaskočený teraz on. Keď si Orihime uvedomila čo práve robí strhla sa.
„Ehm... no... ja... dievčatá sa nesmú prezliekať pred chlapcami!“ Vykríkla so zavretými očami. Tvárila sa ako keby chcela poprieť realitu a fakt jeho prítomnosti. Nemusela mu dvakrát hovoriť a opustil miestnosť. Začula zvuk dverí, stále mala zavreté oči. Keď ich už po hodnej chvíli otvorila podlomili sa jej kolená. Hlavu si položila do dlaní a z očí sa jej pustili nenápadné potôčiky sĺz.
Po pár dňoch si na Las Noches zvykla. A keď mala povolené voľne sa pohybovať po paláci, neplánovala len tak sedieť v cele.
Na svojej prechádzke po hrade schytala pár nepekných pohľadov od niektorých Arracarov, ale aj kopu urážok na svoju adresu. Keď počula známi hlasitý a uštipačný smiech pridala do kroku. Pomaly zrýchľovala a zrýchľovala až bežala. Sama nevedela kam, proste tomu smiechu chcela len ujsť. Smiech už nebolo počuť a keď si Orihime uvedomila, že nemá absolútne poňatie kde sa nachádza, chytila ju panika. Obzerala sa dookola. Nič jej nepripadalo poveomé. Za normálnych okolností by sa vrátila tou cestou ktorou prišla, to však nepripadalo v úvahu. Preto sa rozhodla pomaly pokračovať v ceste. Na niekoho predsa musí naraziť, veď je tu celá Espada a plno Arrancarov. Len si priala nech nenarazí na tie dve, ktoré už nikdy nechcela stretnúť. Po hodne dlhej dobe začula kroky. Bola si istá, že je to viac osôb. Sama nevedela prečo. Schovala sa za roh a čakala kto sa objaví. Na jej počudovanie to bola len jedna konkrétna osoba. Z jej úst vyšla upokojená veta. Ako by jej odľahlo, že ho vidí.
„To som rada...“ Povedala polohlasne keď sa pozerala na bledú priam až bledú postavu pred sebou.
„Čo tu hľadáš, žena?“ Nikdy si nepomyslela, že to oslovenie bude tak rada počuť. Bola síce v drobných rozpakoch, ale prekonala ich.
„Ja som sa... no... zablúdila som.“ On jej nič neodpovedal. Obišiel ju a kráčal smerom ktorým prišla. Všimol si, že sa nehýbe.
„Poď za mnou, žena.“ Nemusel jej dvakrát hovoriť a rozbehla sa za ním. Kráčala dva kroky za ním. Hľadela do zeme a modlila sa nech nestretnú Loly alebo Menoly. Alebo nedajbože obidve. Dostali sa do časti paláca ktorá jej už bola dobre známa. No čo svet nechcel spoza chrbta počula Uštipačné slová.
„Našli sme ťa O-ri-hi-me-chan!“ Zasmiala sa Loly. Menoly stuhla pretože si uvedomila kto je pred ich cieľom. Snažila sa to svojej kolegyni naznačiť, ale ona bola ako posadnutá.
„Naša hra na schovávačku skončila.“ Hovorila pričom k nej išla bližšie a bližšie.
„Myslíš si že...“ Zrazu stuhla. Ulquiorra pootočil hlavu. Loly sa naňho pozrela a oblial ju studený pot. Nebol to normálny strach ktorý obyčajne cítila. Bolo to priam až zúfalstvo. No nechcela to na sebe nechať poznať preto povedala.
„Ty jej robíš garde, Ulquiorra?!“ Neodpovedal jej a to ju troška posmelilo, ale aj nahnevalo. Čo si myslí, že len tak ju bude ignorovať?!
„Bojíš sa, že by sa „princezničke“ mohlo niečo stať?!“ Menoly už nedýchala. Pár krokov za Loly si predstavovala ich smrť. Cero z prsta, alebo ich len tak prebodne rukou? Nie sú preňho ťažký oriešok. Nech by sa akokoľvek snažili.
„Zmizni, odpad.“ Menoly chytila Loly za ruku a odtiahla ju preč s pocitom, že len o vlas unikli smrti.
„Emm... no... ďakujem.“ Preniklo spomedzi Orihiminých pier pri ktoré si prikladala prst. Snažila sa čo najviac vyhnúť sa jeho pohľadu. Neodpovedal jej. Proste otočil hlavu dopredu a pokračoval v chôdzi. Pokým neprišli až pred jej celu. Zastavil sa a otvoril jej dvere. Pohľadom jej naznačil, nech vojde dnu. Bez slova vošla a myslela si, že sa prepadne od hanby. Nevedela čo má povedať preto zo seba dostala len neúprimné ďakujem a vetu na ktorú si priala, aby nikdy nereagoval.
„Ako sa ti môžem odvďačiť?“...