Prepáč mi to...

Keď som sa zobudil posteľ už bola prázdna. Zavŕtal som sa do perín ešte hlbšie, vychutnávajúc príjemný pocit ktorý vo mne doznieval zo včerajšej noci. Izbu napĺňala vôňa milovania a ja som sa neubránil šťastnému úsmevu. Cítil som sa ako malý školáčik ktorého hneď v prvý deň školy pochvália pani učiteľka. Hľadel som popritom na priehlbinu vo vankúši vedľa mňa a v mysli si prehrával čo sa dialo v noci. Telom mi prebehla horúčava, moje telo sa znova prebúdzalo a slabiny mi zaliala naliehavá, horúca túžba.
...ešte stále som mal pocit, že moje telo priam horí.

***

Sedel som na gauči zahĺbený do novín, bolo niečo po štvrtej a vonku sa už stmievalo. Obrovské vločky plachtili oblohou ako malé obláčiky zahaľujúc všetko pod bielu prikrývku. Vo dverách zaštrngotali kľúče, dvere sa so slabým vrznutím otvorili a zatvorili. Nevnímal som to. Práve som sa rozčuľoval nad novinami.
„Nedokážem pochopiť ako môžu takéto sprostosti dávať do novín.“
„Aké?“ Jeho hlboký hlas naplnil miestnosť a moje srdce ihneď zareagovalo. Oči sa mi rozšírili, vzduch mi uviazol niekde v krku. Boli sme spolu už dva roky.
...stále ma však vedel rozochvieť ako lupene ruží slabý vánok.
„Dnes si prišiel skoro.“ Sledoval som ho ako si sťahuje z prstov čierne kožené rukavice, hru svalov na obtiahnutom roláku keď si vyzliekal dlhý zimný kabát a dravý úsmev keď sa vybral mojím smerom. Neodpovedal na moju otázku. Spomedzi prstov my vybral noviny a zvalil ma na gauč priklincujúc svojím svalnatým telom.
„Chýbal som ti?“ Nečakajúc na odpoveď sa lačne prisal na moje pery. Neschopný mu odporovať som sa nechal unášať jeho horúcou vášňou ktorá nás pohltila do svojich útrob. Nežné dotyky rozpaľovali moje telo, sladké slová rozdúchavali oheň v mojom srdci.

***

Bolo niečo po polnoci, Naoki už dávno spal. Jeho horúce, nahé telo sa tislo k môjmu chrbtu. Ruku mal majetnícky omotanú okolo môjho pásu.
Ja som však nedokázal zažmúriť oči. Stále ma pálili už vyschnuté slzy na tvári. Boli to presne dva mesiace čo som zistil, že mám rakovinu v pokročilom štádiu. Doktori mi dávali pár mesiacov, možno rok pri dodržovaní liečebných postupov a pravidelnom braní liekov. Ta predstava sa mi hnusila. Nikdy som si nepotrpel na lieky a podobné veci. Ani teraz to asi nebude inak.
Bolelo ma však, že som nebol schopný mu to povedať. Netušil som ako by na niečo také zareagoval.
...a pravdu povediac ani to asi nechcem vedieť.
Noc sa pomaly prehupovala do chladného rána a ja som stále nedokázal spať. Únava ma zmohla až tesne nad ránom. Pamätám si iba to, že tesne pred tým ako som upadol do nepokojného spánku ma pobozkal na tvár a odišiel.

***

Zobudilo ma nepríjemné piskľavé zvonenie. Ešte s prižmúrenými očami som pátral po mobile. Otvoril som ho. Neochotne rozlepiac oči. V tom som si všimol, že nie je môj ale Naokiho. Chcel som ho znova zavrieť ale text na obrazovke upútal moju pozornosť.

Kde si? Kedy sa znova uvidíme? Chýbajú mi tvoje pery, Reizo.

Môj vnútro naplnila neuveriteľná bolesť i úľava zároveň. Bol to dosť zvláštny pocit. Zavrel som mobil, položil ho na svoje pôvodne miesto a znova sa zvalil na posteľ. Hoci ma oči štípali nevyšla z nich ani kvapka.
Z chodby sa ozval buchot a dvere spálne sa rozleteli. Stál v nich Naoki udýchaný, vlasy strapaté a ešte plné vločiek snehu. Tvár mal neuveriteľne príťažlivú, líca sfarbené do červena od mrazivého vzduchu vonku.
„Prepáč zabudol som si mobil a nejaké papiere do firmy. Musím znova bežať.“ Schitil veci z nočného stolíka a trielil preč.
„Naoki?“ Skôr ako som si uvedomil čo robím to zo mňa vyletelo. Zamrzol s rukou položenou na klučke dverí.
„Ano?“ Obrátil sa na mňa s úsmevom v očiach. Bolo tam však aj niečo iné. Akýsi strach, možno podozrenie. Miloval ma vedel som to, ale asi nie dosť. Nemohol som mu to zazlievať. Ja som mal tiež svoje tajomstvá a takto je to asi najlepšie.
„Milujem ťa!“ Napätosť z jeho tváre sa razom vytratila.
Podišile ku mne, vtisol mi nežný bozk na pery, hľadiac do očí zašepkal.
„Milujem ťa.“

***

Stál som vo dverách obzerajúc si byt v ktorom som strávil posledné dva roky s Naokim. Bolo to to najkrajšie obdobie v mojom živote. Škoda, že iba tak krátke. Nechcelo sa mi odtiaľ veľmi odísť.
Dvere sa pribuchli, cvaknutie zámku v mojom srdci znelo skoro ako zúfalý výkrik do ticha.

***

Mladý 27 ročný muž s neuveriteľne nádhernou tvárou a polodlhými havraními vlasmi, ešte stále tomu nedokázal uveriť.
Ako mohol? Bez slova, bez rozlúčky, nechajúc mu iba zdrap papiera!
Nedokázal odtrhnúť oči od lístka na ktorom bolo úhľadným písmom,

Prepáč mi to, ale musel som odísť. Milujem ťa.

„Ako si mohol?!“ V tom mu čosi napadlo. Rozbehol sa k pohovke ktorá stála v rohu izby. Horúčkovito prehrabával vrecká, až našiel to čo hľadal. Keď ho otvoril a našiel to čoho sa najviac obával, srdce mu zalial smútok. Tak predsa len to zistil. Čo bolo však najironickejšie na celej tej veci bolo to, že práve dnes ukončil svoj krátky románik s tým mužom. Nikdy ho nemiloval, bol iba krátkym vzplanutím zmeteného muža. Nikdy by nedokázal milovať nikoho iného okrem Hirokiho.
A teraz som ho stratil, navždy!...
Ako bez duše padol na kraj postele, tvár si zaboril do dlaní a pomedzi prsty sa mu kotúľali slzy...