Posledné chvíle veľkého Sannina

Stojí tam a pozerá sa na mňa. Tak ako kedysi... Ten pohľad plný... Plný čoho vlastne? Hnevu? Nenávisti? Opovrhnutia? Ľahostajnosti? Ale prečo? Urobil som mu niečo? Neviem... Nagato...

Len premýšľaj, uvažuj, úbohý starček. Ako si sa zmenil. Zostarol a zoslabol si. Ja to vidím a nepáči sa mi to. Mohol si byť stále rovnako silný, keby... Tak prečo si to neurobil? Prečo?
****

Jeden hľadel do výšky. Druhý pozeral pod seba. Jeden zo skaly, druhý zo zeme pod ním. Jeden mal v očiach ľútosť a ten druhý krutosť. Koniec sa blížil a oni to cítili. Vedeli to, odkedy sa zbadali. Jeden dnes umrie. Po toľkých rokoch sa stretli. Bol im súdený takáto záver? Nevedeli, ale to bolo teraz už jedno...

Prvý sa pohol, druhý čakal. Starší robil pečate a vrhol sa do boja. Mladší sa uškrnul, nepotreboval sa pohnúť. Na to mu stačili jeho schopnosti. A jeho ostatné časti...
****

Je mi ľúto, že to končí takto. Bol si moja nádej, ale až teraz som si uvedomil, že tá pravá nádej je inde, ďaleko odtiaľto. A tá ma už nesklame. Vkladám do neho všetko, čo mi ešte ostalo. Všetky prosby, priania, túžby. On má veľkú šancu, že mi ich vyplní. On to dokáže. Ty však nie a nikdy to v tebe ani nebolo...

Vidím ti to na očiach. Sklamanie. To si myslíš? Veď sa pozri na seba. Si úbohý. Ani brániť sa už nevieš. Si slabý a ty mi budeš ešte niečo vyčítať? Nebuď smiešny...
****

Bolo na ňom vidieť, že už nestíha. Oni na neho neustále útočili, hoci ich on zranil, jeho rany boli vážnejšie. Koniec sa pomaly, ale neodvratne blížil...
****

Som už vysilený. On má viac síl, ako som si myslel. Alebo som si to len nahováral. Klamal som sám seba.
Dúfal som, že ho porazím. Že sa vrátim. Že dokončím to, čo som začal. Že začnem niečo nové...

Umieraš, konečne. Už mi to nebude nič pripomínať. Ty si bol to posledné. Nediv sa, že je to tvoj koniec. Nemal si šancu. Kedysi áno, ale ty si sa zmenil. S vekom si zjemnel. Nie si taký tvrdý na mňa, ako predtým...
****

Klesol na zem. Z úst mu tiekla krv, ale on stále hľadel rovno pred seba. Bola to jeho smrť, ale aspoň prišiel na pár dôležitých vecí. V očiach sa mu zjavili slzy. Keď to ten druhý zbadal, len sa posmešne uškrnul.
****

Prepáčte mi, všetci. Bože, ako mi to bude chýbať. Tie miesta, tí ľudia, Konoha. Môj domov. Všetci tí, ktorých mám rád...
Naruto. V tebe som videl tvojich rodičov. Hoci ty o nich nevieš, ja som aspoň takto spomínal na nich, lebo ty si im taký podobný, a to nielen výzorovo. Budeš mi chýbať. Ale raz, neboj sa, raz to príde...
Kakashi. Môj najvernejší čitateľ a priateľ. Je mi ľúto, že už nebudú nové diely Icha Icha. Hoci, ktovie. Možno niekto raz bude v mojej práci pokračovať. Môj milý priateľu, daj na neho pozor, prosím...
Tsunade. Nikdy, nikdy som ti nepovedal, čo k tebe cítim. Nikdy. A to ťa poznám už odmalička. Vždy som si z teba len uťahoval, čo si mi ty aj patrične, občas dosť bolestivo, vracala.
Mrzí ma, že ti to už nikdy nepoviem. A to som chcel. Chcel som ti to povedať pred odchodom, ale nedalo sa. A teraz je neskoro. Možno aspoň moja myšlienka k tebe doletí. A možno to aj vieš. Vždy si vravela, že ma poznáš lepšie, než sa poznám ja. Takže asi aj vieš, ako veľmi ťa milujem...
Zbohom, priatelia moji. Je mi ľúto, že si už s vami nesadnem k ramenu, že si už spolu nezabojujeme. Asi to tak má byť.
Už odchádzam. Idem za vami, Sandaime, Minato, Kushina... Čakáte tam na mňa, cítim to. Aspoň viem, že umieranie nie je až také zlé. Aj keď človek mnohé opúšťa a stráca, nachádza aj to dávno stratené...
Zbohom všetci, mám vás rád a preto vám verím. Verím, že vy tento boj vyhráte...
****

Padol dozadu. Oči sa mu zavreli. Srdce dobilo. Duša odchádzala. Tak umrel veľký Sannin, Jiraiya... Zabitý v boji...
Keď to Pein zbadal, len sa zamračil, potom sa otočil a odišiel.

Je koniec. Zbohom, Jiraiya-sama... Preletelo mu hlavou, keď opúšťal to miesto...