O tom, ako Ichigo stretol Grimmieho

Kde bolo tam bolo, za šiestimi horami a šiestimi dolami, tam kde sa piesok lial a voda sypala, žil jeden mladý chlapec so svojím trochu uleteným oteckom a dvomi sestrami. Matka im umrela, keď jej mierne preplo a zmyslela si, že vie lietať. A tak vyšla na najvšší kopec za dedinou a skočila. Letela a letela a potom naraz... Tresk!!
Jej telo našla o pár hodín skupinka detí, čo išli kradnúť ovocie do susednej obce.

No, ale vráťme sa späť k žijúcim. Hádam sa rodinka Kurosaki, tak sa volajú naši hlavní hrdinovia, nenahnevá, že upriamime pohľad na nich.
Ich malebný domček postával na okraji lesa. Pri nich sa rozprestieralo obrovské modré jazero plné nádherných labutí. Kačky sa tam neodvážili, lebo zvyčajne, ak nestihli uletieť, ich tie labute zabili. Vojsť do vody sa odvážil málokto, ochrankyne jazera akceptovali iba našu rodinku.
Aj teraz sa v ňom niekto kúpal. Aaa, už vylieza z vody. Vlasy oranžovejšie než tá najoranžovejšia mrkva, chudé telo, ale s miernym náznakom svalov, dlhé nohy. Áno, to je náš chlapec, náš Ichigo. Otriasol sa ako pes a všetka voda z neho spadla. Obliekol sa a vykročil k domu.

Tam ho vítali jeho dve milujúce mladšie sestričky, ktoré sa medzitým podujali variť obed, tak ako každý deň. Ich otec, široko-ďaleko známy ako ten najlepší veterinár, si to už šinul po cestičke domov veselo si popiskujúc.

Keď konečne zasadli k stolu a pustili sa do jedla, Ichigo sa ozval: „Ocko? Vieš, ako som dnes plával v jazere, počul som hlas. Volal ma a volal a ja.. Ja som sa pri tom takmer utopil, nebyť labutí, už tu asi nie som,“ vravel trochu roztrpčene.
Otec, nijako neprekvapený synovou nešikovnosťou, sa ho netrpezlivo spýtal: „A čo chcel?“
„Aby som prišiel za ním. Ešte aj teraz ho počujem. Ide spoza..lesa,“ dodal tichšie, načo jeho sestry vyľakane zvýskli.
„To v žiadnom prípade! Dobre vieš, že tam nikto nesmie ísť. Ani len cestu cez ten les by si neprežil, žijú tam samé bosorky a upíri a ktovie ešte aká háveď!“ Isshin, ako hlava rodiny, hľadel hrôzostrašným pohľadom na svojho dospievajúceho syna. Ten to vydržal statočne.
„Musím tam ísť! Aj keď sa ti to nepáči! Inak sa z toho hlasu zbláznim! A odchádzam hneď!“ S týmito slovami ichigo nasupene vstal a podišiel k dverám.
„Počkaj,“ otec, vidiac, že synom nepohne, vykročil k nemu. „Tak choď, ale vezmi si toto na cestu,“ podal mu batôžtek s jedlom, „a drž sa. Nie že budem počúvať reči, že môj syn je zbabelec, čo nedošiel na druhú stranu!“ A vystrčil ho von.
Jeho sestričky len zaplakali, mysliac si, že je to naposledy, čo vidia svojho brata. No, nedivím sa im, že si to mysleli. Ale pokračujme.

A tak sa Ichigo, náš neohrozený, aspoň navonok, chlapec vydal na strastiplnú cestu do tmavého a nepokojného lesa.
Ako doň vkročil, pocítil, že je plný neobyčajnej mágie. Vedel ju rozpoznať, lebo mal svojho tajného učiteľa. Ktorý sa mu síce často posmieval a vyhlasoval ho za drevo a.. Ale to sem nepatrí.
Išiel celý deň a celú noc vôbec netušiac, kam ide. Tak len zastal, sadol si a unavene rozbalil batôžtek, tešiac sa, že sa aspoň naje. Aký to omyl. Z jedla mu neostalo nič, miesto toho tam mal samé červíky. Zrejme mu popadali zo stromov, popod ktorými išiel. Naštvane to išiel zahodiť, keď v ňom zbadal malú skrinku. Otvoril ju a zistil, že je to kompas a pri ňom bol lístoček.
Zdvihol ho a čítal: „To, čo najviac chceš, k tomu sa aj dostaneš.“ Pokrútil hlavou. Blbosti, pomyslel si, ale nedalo mu to. Povedal si, že to vyskúša.
A tak zavrel oči a myslel na to, že potrebuje prejsť na druhú stranu. Otvoril ich a videl, že na kompase sa ustálil smer. A tak bez rozmýšľania vykročil vpred.

Asi po dvoch hodinách zbadal pred sebou starenku. Hľadel, ako opatrne kráča pred ním, keď sa zrazu zakolísala a padala. Rýchlo skočil k nej, zachytil ju a opatrne posadil na kameň.
„Och, ďakujem ti, švárny junáčik, mám už slabé nohy a idem už od rána.“ Usmiala sa na neho vďačne babička.
„Nemáte za čo,“ pozeral na ňu a vzdychol si. „A kde bývate, pani? Odniesol by som vás tam,“ spýtal sa jej.
„Už to nie je ďaleko, len hľa, tuto za tým malým kopčekom,“ ukázala pred seba.
A tak si ju Ichigo dal na chrbát a niesol ju celé hodiny, lebo babička mala asi pomýlený pojem o čase, kým prišli k jej domčeku, kde ju celý udýchaný položil k dverám.
„Aby si si nemyslel, že neviem byť vďačná,“ hrabla do vrecka a vytiahla odtiaľ tri fazuľky. „ Toto si vezmi. Nie sú obyčajné, keď ich zasadíš, cez noc ti vyrastú do hocijakej výšky, kam len budeš potrebovať.“ Ichigo sa jej poďakoval, fazuľky si schoval a ďalej sa vydal na cestu.

Premýšľal, ako každý ten les precenil. Všetky tie hrôzy, čo o ňom ľudia narozprávali, nič z toho sa mu neprihodilo. To náš hrdina ale nevedel jednu vec. Ale k tomu sa vrátime neskôr.

Nevediac ako, zrazu sa ocitol na obrovskej pláni. Pred ním nič a za ním les. Nadšene zvýskol, a chcel sa vydať ďalej, keď pocítil obrovskú únavu.
A tak len zývol a zvalil sa do mäkkého machu na okraji lesa. Ani si nevšimol, že z vrecka sa mu vykotúľala fazuľka a vcuclo ju to do pôdy...

A tak nadišlo ráno. Ichiga zobudil spev vtáčikov a jemné fúkanie vetríka. Otvoril oči a lenivo sa vystieral. „Krásne nebo nadomnou a príjemný deň predomnou.“ Povedal a sadol si. Vtedy sa mu niečo zazdalo. Pretrel si oči, ale nie, bola to pravda. Naozaj boli vrcholky stromov presne oproti nemu. Pozrel sa dole a zistil, že leží na nejakom obrovskom liste a dole pod ním je až hlboko zem. Pohľad mu vyletel hore a zbadal dlhokánsku stonku. Vtedy mu na um prišli slová babičky a rýchlo siahol do vrecka. Nahmatal len dve fazuľky. „Tak ona neklamala,“ vydýchol prekvapene. „A to som si myslel, že je bláznivá,“ zašomral, stále pozerajúc hore.
No čo, keď hore, tak hore. Ide sa tam. Rozhodol sa a začal šplhať k oblakom.

Nevediac ako dlho mu to trvalo, nakoniec vyšiel až navrch. Ocitol sa nad oblakmi. Trochu nesvoj na jeden vykročil a po zistení, že sa dá dobre chodiť, sa rozbehol smerom, ktorý mu ukazoval kompas. Bol celý nedočkavý z toho, čo tam nájde.

A tak za nejakú dobu prišiel k obrovským dverám. Kdesi vysoko bolo klopadlo, nemal šancu, že by sa k nemu dostal. A tak chodil hore dole, až kým mu nad hlavou zrazu neblikla žiarovka. Proste tie dvere obišiel. Niekto by povedal, že konečne preukázal aj trochu umu.

Tak kráčal a kráčal, až kým sa neobjavil pred akýmsi vstupom. Ten záhadný hlas, ktorý ho stále volal, sa ozýval čoraz bližšie a bližšie a tak náš neohrozený hrdina smelo vykročil vpred.
Ocitol sa v nádhernom meste. Bolo plné..ľudí? Nebol si istý, kto to je, pretože jedni mali krídla, iní rohy, ďalší boli modrí, iní zase zelení, niektorí mali chvosty a podobne. Celá zmes všelijakého potvorstva, ale predsa mu to prišlo prirodzené.
Dúfajúc, že si ho nevšimnú, pomaly kráčal bokom, neustále sledujúc kompas. Ale ten mu ukazoval stále rovno, tam, kde videl obrovský zámok. S trochu malou dušičkou vošiel dnu.
Ohromilo ho, aké je to vnútri obrovské a honosné. Snažiac sa sústrediť, rozbehol sa, nevšímajúc si už okololie, na samý vrch, do najvyššej veže. Jedným šmahom roztvoril dvere a zbadal...

„Tak konečne si prišiel,“ jemný, chlapčenský hlas ho celého ochromil. Ichigo hľadel k oknu a videl krásneho chlapca, skoro muža. S jeho krásnymi modrými vlasmi sa mierne pohrával vetrík a náš prišelec z neho nevedel spustiť oči.

„Teší ma tvoj záujem,“ zasmial sa modrovlások, čím prinútil chlapca začervenať sa.
„Prepáč, ja.. Neuvedomil som si to,“ snažil sa hľadieť všade inde, len nie na neho.
Ten podišiel k nemu a položil mu ruky na ramená. „Prepáč ty mne, nechcel som byť uštipačný,“ keď videl, ako sa Ichigo šťastne usmial, uškrnul sa. „Volám sa Grimmjow a ty si?“
„Ichigo, Kurosaki Ichigo,“ chlapec bol riadne nervózny z tej náhlej blízkosti toho očarujúceho stvorenia.
„Tak, Ichigo, som rád, že si moje volanie vypočul,“ nevedel, prečo ho pri týchto slovách tak stislo pri srdci. „Nebude ti vadiť, ak tu stráviš nejaký čas so mnou? V tomto meste samozrejme, nie v tejto vežičke.“ Hoci ani to by mi nevadilo, pomyslel si, jemne odhaliac zúbky.
Ichigo nadšene prikývol a nechal sa odviesť Grimmom do mesta. A opusteným zámkom sa niesol smiech. Niekto sa tešil z toho, ako náš milý Ichigo skočil na lep ako včela na med.

A tak ubehli celé mesiace. Ichigo si s Grimmjowom boli čoraz bližší a neoddeliteľní. Keď ste videli jedného, vedeli ste, že druhý je určite tiež tam. Aj spolu spávali, čo nikomu neprišlo divné.
Len niekedy Ichiga opantával zvláštny smútok. Nevedel prečo, ale stále mal pocit, že zabudol na niečo dôležité. Ale vždy sa hneď po tom objavil pri ňom modrovlások a on to hodil za hlavu.
Až do jedného dňa.

Raz musel Grimm niekam odísť a Ichigo sa túlal sám po zámku. Až našiel poschodie, kam mu jeho priateľ zakázal vkročiť. Ibaže jeho to strašne lákalo a tak vošiel dnu. Nakúkal do každej izby, ale nič ho tam nezaujalo. Začínal si myslieť, že si z neho Grimm iba strieľal, keď prišiel k poslednej. Tá sa nedala otvoriť. Tak chlapec vybral svoj vreckový nožík a po chvíľke trápenia sa sa zámok poddal. Dvere sa odomkli.

Vošiel do obrovskej miestnosti, plnej zlata a drahokamov. Omámene kráčal ďalej a ďalej, až kým nezačul divný hlas.
„Tak, čoskoro príde ten čas. Grimm mi ho bude musieť dať a ja sa stanem nesmrteľným. A potom bude vláda nad svetom moja!“ Za týmito slovami nasledoval strašidelný smiech. „Darmo sa vzpiera, mne neunikne. Je len môj! A keďže nevie, kde mám srdce, bude mi slúžiť dosmrti.“
Ichigo pri týchto slovách vykukol a videl, ako nejaký starigáň drží svoje srdce v dlani a ako ho kladie do nejakej nádoby, položiac ju do skrinky. Potom, mrmlúc si neustále niečo popod nos, sa vybral preč.
Chlapec neváhal, vybehol von, otvoril skrinku, schmatol nádobu a utekal preč. Vrátil sa do izby, kde srdce vybral, zabalil do látky a strčil si ho za košeľu. Potom už len nedočkavo čakal, kedy sa Grimm vráti, aby mu o tom povedal.
Ibaže keď sa náš modrovlások vrátil, Ichigo už spal. Nevidel ten smutný pohľad, ktorý na neho vrhol, necítil ani to, keď ho vzal do náručia a niesol preč.
Zobudil sa až na ten strašný smiech. Smiech, ktorý ho desil od prvej chvíle.

Pomaly otvoril oči a videl, že je v nejakej jaskyni. Kúsok od seba zbadal Grimma. „Konečne si sa vrátil, musím ti niečo povedať!“ Vyhŕkol rýchlo a chcel sa vrhnúť k nemu, keď zistil, že sa nemôže pohnúť. Pozrel na svoje nohy a videl, že sú celé z kameňa.

„Kamžekam by si chcel ísť, mladý muž?“ Ozval sa odporne úlisný hlas.
Ichigo sa obrátil a videl, že k nemu kráča ten strigôň. Celý zmeravel od strachu. Hodil bojazlivý pohľad na Grimmjowa, ibaže ten sa ani nepohol.
„Darmo čakáš pomoc od tvojho priateľa, toho sa nedočkáš. Nikdy nebol tvojim priateľom, vždy pracoval len pre mňa. Nalákal ťa sem iba pre to, aby som ťa mohol obetovať. Aby som sa stal nesmrteľným!“ A jaskyňou sa znovu rozľahol ten odporný smiech.
Ichigo tomu neveril. Nemohlo to byť všetko vymyslené. Tie dni, tie noci, tá láska, čo mu vyklíčila v srdci. Zahľadel sa na Grimma. „Pozri sa na mňa!“ Vyzval ho silným hlasom. „Pozri sa na mňa!“ Zopakoval silnejšie. „Na mňa!“ To už kričal, čím už donútil modrovláska, aby na neho stočil hlavu. „Povedz mi do očí, že všetko, čo sme prežili, boli lži. Že každý deň bol klamstvom. Povedz mi to!“
Grimmovi zvlhli oči. Vedel, čo sa od neho očakáva, že nesmie ísť proti nemu. „Boli to..klamstvá. Si len úbohý tvor odniekiaľ, ktorého som len využíval.“ Po týchto slovách, vyslovených najtvrdšie ako vládal, sa odvrátil. Srdce mu pukalo od bolesti a žiaľu.

Ichigo sklonil hlavu. Vždy videl ľuďom až do duše, tak už ani na okamih nezaváhal. „V poriadku. V tom prípade,“ pozrel na čarodejníka, „ty nesmrteľný nikdy nebudeš. Pretože stvorenia bez srdca by nemali žiť vôbec.“ Siahol si za opasok a vytiahol dýku. Obaja, ako strigôň, tak aj Grimm len hľadeli, čo urobí.
Po dýke vytiahol spod košele zabalené srdce. „Neviem, čo sa stane, ale nikdy ti neodpustím to, ako Grimm pri tebe trpel!“ A vtedy dýka prepichla srdce.
Jaskyňou sa rozľahlo kvílenie. Čarodejník sa chcel vrhnúť na chlapca, ibaže v polovici cesty zastal, zmeravel. Videli, ako červenie a z uší a z nosa mu vyhádza para, akoby sa prehrieval až do bodu, kedy už celý vyzeral ako paradajka a náhle vybuchol.

„Ako..ako si vedel, kde ho má?“ Vyšlo z Grimma, keď sa obrátil na Ichiga, ktorý už nemal nemal nohy z kameňa. S čarodejníkom umreli aj jeho kúzla.
„Včera som sa túlal po hrade, našiel som to poschodie, kam si mi zákal ísť a našiel som aj jeho,“ mykol hlavou k tej troche popola, čo tam po ňom ostala. „Videl som, kam ho dal, tak som ho vzal a chcel som ti o tom povedať, keď sa vrátiš, ale som zaspal,“ v hlase sa mu ozval rozmrzený tón.
„Ty môj hlupáčik,“ Grimm ho zovrel v náručí a dal mu mľaskavý bozk. „Ani nevieš, ako ťa milujem,“ dodal ešte.
„Ale viem,“ zamrmlal ešte Ichigo, kým z neho modrovlások strhával šaty...

Nuž, prepáčte mi milé obecenstvo, ale museli sme to tam uťať. Predsa len, je to rozprávka. Tak sa posunieme v čase. Obyvatelia mesta sa nevedeli od radosti spamätať z toho, že sú slobodní. Až vtedy Ichigo zistil, že všetci boli očarovaní zlým a krutým čarodejníkom.
Z neho a Grimmjowa chceli spraviť kráľov, ale obaja sa toho vzdali. Ichigo už vedel, čo mu predtým chýbalo a tak, nasledovaný Grimmom, sa vybral domov.
Po strastiplnej ceste cez les, kde znovu stretli iba tú starú, vetchú starenku, sa ocitli pred domom oranžovovlasého chlapca.

„Myslíš, že ma prijmú?“ Trochu bojazlivo vyšlo z Grimma.
„Určite áno,“ Ichigo zovrel ruku do svojej a obaja vošli do domu.

Samozrejme, obaja tam žili šťastne až do smrti. A ak neumreli, žijú tam aj doteraz. Len ich treba násjsť. A tak zazvonil zvonec a tejto rozprávke je koniec.

Poznámka:
Ešte by som dodala, že to je rozprávka XD
A je to pre Pony ^^
Neočakávajte od toho moc, je to predsa len spísané za dve a pol hodiny a len na šesť strán