יאוש

Bežím. Utekám a neviem kam. Cítim len, že sa nesmiem zastaviť. Neviem, kde som, kto som, s kým som bola, čo som robila.

Zakopnem a padám na zem. Telom mi preletí bolesť, ale z úst nevyjde ani hlások. Ležím na zemi a nevládzem vstať.
A v tom začína pršať. Nie je to jemný dážď, ktorý by pohladil moju rozorvanú dušu. Spustil sa lejak, pred ktorým každý uteká domov. Ešte aj zvieratá nahnali pod strechy a zavreli. Len blázni by ostávali v takomto nečase vonku. Oni a..ja.

Pomaly sa obrátim na chrbát. Nechávam si zmáčať tvár a vôbec mi nevadí čoraz narastajúci chlad okolo mňa a vo mne.
Keď tu začujem smiech...

Obrátim hlavu a zbadám, že som neďaleko od nejakého domu. Ani neviem ako, ale už sedím a snažím sa postaviť. Na tretí pokus sa mi to podarí a ja urobím krok. Znovu mnou preletí bolesť. Pozriem sa dole a zbadám moje doráňané nohy. Kde mám topánky? Vzápätí tú myšlienku púšťam z hlavy a kráčam k domu.

Stojím pri okne a hľadím dnu. Scéna ma úplne pohltí. Otec, matka, syn, dcéra a malý psík. Hrajúci sa spolu, smejúci sa, pôsobia tak šťastne, až ma z toho mrazí.
Čo to mnou prebieha? Závisť? Vari som ja nikdy nič také nezažila?

Chcem... Chcem ísť za nimi! Položím ruku na oknu, keď zrazu pretne oblohu blesk a ja zbadám v odraze skla samú seba.
Strapaté vlasy, jazva na líci, z čela sa mi rinie krv, dychtivý, ba až zverský výraz v očiach, otrhané šaty... Nie, takto tam rozhodne nemôžem ísť.
Ruka mi pomaly klesá k boku a ja obraciam preč. Toto nie je pre mňa...

Prejdem pár metrov, keď za sebou začujem kroky.
„Stoj! Inak ťa v okamihu zabijeme!“ Ten neľútostný hlas ma donúti poslúchnuť.
„Dobrá. Teraz sa obráť!“ Znovu ho poslúchnem. Zbadám za sebou siedmych shinobi. Všetci majú vytasené zbrane a na tvárach im je vidieť, ako veľmi chcú zaútočiť.
Ale... Ich tváre prezrádzajú aj iné veci a sú mi tak povedomé.

Prejde mnou kŕč a ja sa zvalím na zem. „Nie, nechoďte k nej!“ Začujem ten hlas. Hlas...

„Tak čo, budeme ešte robiť problémy?“
Krútim neprestajne hlavou, ale oni si to nevšímajú. Pomaly sa približujú a naťahujú ku mne ruky.
„Nechajte mi ju, teraz je moja. Prídete neskôr.“ Začujem hlas. Ten, ktorého sa najviac bojím.
„Čo naše pokusy,“ skúšajú mu oponovať, ale vedia, že neuspejú. So stiahnutými chvostmi odchádzajú preč.
„A už sme tu sami, maličká.“ Je už pri mne. Chytá mi bradu a núti hľadieť na jeho tvár. „Tak akú máme dnes náladu?“ Posmešne sa ku mne nahne a ja ho uhryznem. Nato počujem jeho smiech. A potom nasleduje to, čo pri každej jeho návšteve...

Musím utiecť! Viem, že ma zavrú, keď ma chytia. Vstávam.
„Kamže kam?“ Vidím, ako na mňa hľadí s tým jeho posmešným výrazom v tvári a mám chuť mu ho zoškriabať holými rukami.
Otáčam sa a utekám, ako najrýchlejšie viem.

Prenasledujú ma, ale ja som rýchlejšia. Netuším prečo, stále si na nič nemôžem spomenúť. Tie útržky mi veľmi na pokoji nepridávajú a jediné, čo cítim, je strach.

Už dávno som preč z dediny. Ďaleko v hlbokom lese. Sama, hladná, doráňaná... Bez nejakej nádeje, že nájdem miesto, kde by som mohla žiť. Bez toho pocitu bezpečia a šťastia, ktorý iní zažijú, ale ja nie.

Cítim, že slabnem každým okamihom. Moje kroky sa spomaľujú až nakoniec zastavím. Stojím na úpätí hory. Navôkol necítim nikoho, ale možno ma moje inštinkty už klamú. Veď sú predsa také slabé, ako ja...

V tejto chvíli mi je to už jedno. Klesám na zem nedúfajúc už v nič. Hlavou sa mi preháňajú slová niekoho, kto mi bol asi blízky.

„Dávaj si pozor, ako skončíš. Ak ťa chytia, ak dovolíš, aby ťa opantalo zúfalstvo a samota a podvolíš sa im, v tej chvíli tvoj život skončil.“

„Samota, hm?“ Vravím nahlas a zatváram oči. Upadám do temnoty, ktorá ku mne milostivo otvára svoju náruč.
Vedomím mnou prenikajú ešte slová: „Nevravel som ti to? Baka!“ A už nič...

Poznámka:

Každého občas niečo prepadne...
Pôvodne to bolo niečo iné a malo to aj inak skončiť, ale sa to akosi zmenilo.