Nemožná Láska , part I.

Ľadové kvapky dažďu dopadali na moje chvejúce sa telo. Moje oblečenie bolo premočené a prúdil mnou chlad . Vzduchom sa spolu s dažďovými kvapkami niesol aj studený vietor, kvôli ktorému kvapky akoby tancovali. Sedel som na mokrej lavičke a potápal sa v mojich myšlienkach , rovnako ako sa padajúce listy potápali v čerstvej mláke. Srdce mi divoko bilo akoby chcelo vyskočiť z mojej hrude, no zároveň sa pomaly rozbíjalo na milióny črepov. Môj žalúdok bol akoby zauzlovaný , neviem či to bolo tým , že som pekne dlho nejedol alebo tým, čo mi spôsobilo túto bolesť. Zdrojom tohto všetkého, všetkého čo sa so mnou dialo bol L- Ryuzaki. To on za všetko mohol , kvôli nemu trpím tak ,ako nikdy. On je jediné čo mi stojí v ceste , viem že ho musím odstrániť, zabiť. No nedokážem to. Pretože ,aj keď si to skutočne nerád priznávam....zamiloval som sa, práve doňho. Do môjho najväčšieho nepriateľa , do môjho najväčšieho protivníka. Stojíme proti sebe .On je deň a ja noc, on je biela a ja čierna. Sme protiklady, sme odlišný ,no aj napriek tomu sme takmer úplne rovnaký. Som zločinec , ktorého práve on lapí. Nemôžeme byť spolu , je to takmer nemožné. No čo mám robiť, keď ho tak veľmi milujem? Nedokážem bez neho byť, nedokážem vydržať bez jeho prekrásnych čiernych očí -ktoré sú také chladné, no zároveň také láskavé. Nedokážem byť bez jeho pohľadov , dotykov, úsmevov...ach, dokázal by som toho vymenovať toľko. Zrazu som začul odbíjať kostolné zvony. Moje oči zablúdili na veľké hodiny, ktoré na nej boli. Bola presne polnoc , sedím tu už vyše 6 hodín. Až teraz som zacítil , aká veľká zima mi je. Moje telo sa nekontrolovateľne triaslo. Nemal som ani silu postaviť sa .
„ Konečne som ťa našiel!“ začul som z diaľky. Poznal som ten hlas , samozrejme bol to L. Pribehol ku mne s dáždnikom v ruke. „ Celý deň som ťa hľadal.“ hovoril trochu vystrašene. Nevenoval som mu žiadnu pozornosť , stále som sedel a pozeral do zeme. Ryuzaki si kľakol , rukou ma jemne chytil za bradu a nadvihol mi hlavu tak ,aby mi videl do očí. Chvíľu mi do nich hľadel akoby z nich vedel vyčítať všetko to , čo ma trápi. Ani neviem ako , no po líci mi spoločne s kvapkami dažďu , začala tiecť horúca slza. Stále som mal pohľad zamierený do zeme. Všetko okolo mňa som vnímal len spolovice. „ Si úplne mokrý a celý sa trasieš , do pekla koľko tu už sedíš?!“ pýtal sa ma zhrozene. Neodpovedal som mu , nemal som silu. Opatrne si prehodil moju ruku okolo jeho ramien, no neviem čo sa dialo ďalej, pretože som sa ocitol v tme.

Cítil som teplo, ležal som zrejme na posteli. Pomaly som otvoril oči. Hneď na to ma Ryuzaki objal. Jeho objatie bolo tak pevné a láskavé. Odtiahol sa a pozeral mi do očí. „ Toto mi už nikdy nerob.“ povedal so žiadosťou v hlase. „ Prepáč.“ zašepkal som, na viac som sa nezmohol . Nežne ma pohladil na líci. „ Veď celý horíš!“ vykríkol panicky. Za iných okolností by mi táto situácia pripadala humorná. Ryuzakiho v panike nevidím každý deň , no do smiechu mi vôbec nebolo. Musel som vyzerať príšerne, totižto ani neviem kedy som naposledy spal a jedol. No to bolo teraz to posledné , čo ma trápilo. Môj žalúdok bol tak veľmi stiahnutý , že ma začalo napínať. Zrazu som vyvrátil obsah môjho žalúdka- nebolo toho moc , pretože môj žalúdok neobsahoval skoro nič. Niečo som zacítil v ústach , nejaké tabletky. L mi pomaly nadvihol hlavu a na suché pery mi položil studený pohár vody, ktorým som prášky zapil. Ústa mi od zvratkov utrel a vzápätí ma jemne pobozkal na pery. Bolo to tak nežné ,milujem jeho bozky. Pomaly mi vlhli oči , uvedomoval som si , že mám len dve možnosti. Buď Ryuzakiho zabijem alebo budem čakať, kedy si bude 100% istý , že som Kira. No a keď to zistí, je takmer isté , že ma čaká ortieľ smrti. Ale prvá možnosť ma desí aj tak najviac. Nedokážem Ryuzakiho zabiť , nedokážem si už ani predstaviť život bez neho. Čiže prvá možnosť neprichádza do úvahy. Musím sa zmieriť s druhou možnosťou , no tak zomriem a čo. Hlavne , že L bude v poriadku. Hm, je zvláštne , čo dokáže láska urobiť s človekom. Ryuzaki mi hľadel do očí. Jeho prekrásne čierne oči ma pohlcovali. Jemne mi zotrel slzu , ktorá sa mi začala kotúľať po líci. Jeho pohľad bol taký smutný a plný lásky. Tie čierne oči priam hovorili: No tak už mi povec , čo sa deje! Ale ako som mu mal povedať , že ja som ten , ktorého lapí, ktorého za každú cenu chce dostať. Ďalšia slza sa prebojovala z mojich už červených očí. „ Raito , netráp ma. Môžeš mi povedať všetko.“ hovoril tichým hlasom. V duchu som sa zasmial. Takže všetko, to iste. Už sa vidím , ako sa ti zdôverujem tým , že som Kira. Vzdychol : „ Idem ti pre čaj.“ oznámil a vydal sa smerom do kuchyne. Opatrne som sa posadil, trocha sa mi zatočila hlava , ale snažil som sa to ignorovať. Postavil som sa z postele , no hneď sa mi podlomili kolená a musel som sa prichytiť steny. Prešiel som až do kuchyne , kde práve L nalieval teplý čaj do šálky. Nečakane som ho objal zozadu. Mierne ho myklo od prekvapenia , no nevšímal som si to a začal som mu bozkávať krk. Obrátil sa ku mne a pozerali sme si priamo do očí. Už som to nevydržal : „ L ,... na koľko percent si myslíš , že som Kira ?“ viem , že to je odo mňa hlúpe , ale potreboval som to vedieť. Ryuzaki na mňa vyvalil oči. Zrejme túto otázku odo mňa nečakal tu a teraz. „No..., začal neisto.. , 50%.“ povedal už priamo a bez zaváhania. Ešte pred niekoľkými týždňami to boli úbohé 4% a teraz... Opäť som začal strácať kontrolu nad svojím telom. Nohy sa mi podlomili a keby ma L neprichytil, skončil by som na dlážke. Svet sa mi začal točiť ako na divokom kolotoči. Až teraz som zacítil tupú bolesť z mojej hlavy. Cítil som ako ma Ryuzaki pevne drží v náručí. Cítil som tlkot jeho srdca , ktoré tĺklo omnoho rýchlejšie než inokedy. „ Mal by si si poriadne odpočinúť.“ zašomral a odviezol ma späť do postele. Hneď ako som zacítil mäkkú posteľ ,upadol som do temnoty.

Keď som znova otvoril oči, slnko už dávno presakovala cez závesy. Začul som hlasy z nie veľmi vzdialenej miestnosti. Zrejme ďalšia porada. Hm, zaujímalo by ma , kde je Ryuk, už som pekne dlho nevidel. Hneď ako som naňho pomyslel , zjavil sa. Pousmial som sa , vždy presný. „ Vieš o tom , že veľmi zanedbávaš denník?“ pozrel na mňa veľavýznamne. Ignoroval som to. „ Niečo od teba potrebujem , viem že to nemusíš robiť ,ale prosím.“ žiadal som ho šeptom . „ Nemohol by si sa pozrieť , komu patria tie hlasy?“ chcel som sa uistiť , či je to skutočne porada alebo tu L niekoho má. „ Fajn.“ odvetil a zmizol za stenou. O chvíľu bol späť. „ Ten tvoj L tam vážne niekoho mal , no už odišiel , takže ti neviem povedať koho.“ zamumlal. „ Idem si zohnať nejaké jablko. A ty zatial rozmýšľaj , kedy začneš písať do Denníka.“ povedal a odletel. Prevrátil som očami. V denníku mám napísané mená niekoľko týždňov dopredu , čiže zločinci stále zomierajú. Teraz by ma skôr zaujímalo koho mal L na návšteve , možno nikoho dôležitého ,ale predsa len , čo ak majú nové dôkazy. Ach , na čo som sa to len dal. Nemôžem takto premýšľať , som Kira a toho nezastavý nič. Vlastne zastavý a to láska k L. Prečo sa to muselo stať ? Už nad tým nebudem premýšľať. Vtom sa dvere na izbe otvorili.
„Ako ti je?“ pozrel na mňa Ryuzaki ustarostene. „ Dobre .“ odvetil som nepravdivo. Bolo mi hrozne ,ale nechcel som ho už viac trápiť. Sadol si vedľa mňa na postel. „ Vieš na koľko percent si myslím, že si Kira?“ spýtal sa, a hneď som vedel , že sa niečo stalo , že na niečo prišiel. Sakra , toto sa mi vôbec nepáči! „ Na 98%.“ vyslovil a chrbtom mi prešli zimomriavky. Ako to, veď ešte pred niekoľkými hodinami to bolo 50, tak prečo tá náhla zmena? „ Spýtam sa ťa priamo , si Kira alebo nie?“ očami sa vpíjal do tých mojich. Ehm , on vie že som Kira, možno tie 2 chýbajúce percentá dúfajú , že ním nejsom , no z tohto aj tak nevykorčuľujem. Ak poviem áno , budem Kira oficiálne , ak poviem nie , neuverí mi. Je zbytočné klamať , už na to aj tak nemám silu. „ Áno som.“ povedal som priduseným hlasom. Boli to tie najťahšie slová , aké som kedy vypustil z úst, no predsa je to vonku. Čo bude teraz zabije ma , udá ma a potom ma aj tak popravia? Nech zhodnotím akúkoľvek možnosť ,vždy to končí mojou smrťou. Smutné , no je to realita. Stále som čakal na jeho reakciu. „ Vedel som to , vedel som to od samého začiatku , aj keď som mal mnoho pochybností ,pretože dôkazy nadsvečovali inak, vždy som to v hĺbke duše tušil.“ hovoril kľudne , až ma to prekvapilo. „ Bol si skutočne dobrý , nie dobrý , úžasný.“ pousmial sa. Stále som ho pozoroval , bez dychu. Vložil si ruky do dlaní akoby plakal. Posadil som sa a ruky som mu z tváre dal preč. „ Čo mám robiť Raito? Prvý krát v živote som naozaj zmätený!“ pozrel na mňa cez zahmlené čierne oči- ešte nikdy som v nich nevidel slzy a také veľké zúfalstvo ako teraz.Objal som ho , tak pevne ako som len vedel. Možno to je naše posledné objatie. „ Je mi to ľúto.“ vyšlo zo mňa. Viem , že je to málo za to , čo kvôli mne prežíva ,ale viac som v tejto situácii urobiť nemohol.
TBC..