Loves me or not...?

Sedím na lúke a trhám lupienky každého kvetu ktorý mi príde pod ruku so slovami: „Miluje ma, nemiluje ma, miluje ma, nemiluje ma,...“
V hlave sa mi odohráva boj týchto dvoch slov a vždy keď vyhrá MILUJE MA, srdce mi podskočí radosťou, začnem naňho myslieť a svet sa zdá krajším, takým pokojným zo zároveň vášnivým. A keď vyhrá to obávané NEMILUJE MA, srdce oťažie, zabolí bije pomalšie. V tú chvíľu dýcham plytšie a skoro neudržím viečka. Padajú mi a z okrajov očí mi pomaly vytekajú teplé slzy. Tieto dve slová sa so mnou hrajú ako s bábkou. Je to detinské, viem. Myslieť si, že mi trhanie lupienkou pomôže nájsť odpoveď na otázku: „Tak miluje ma či nie?“
Ale, čo iné mi zostáva? Jeho sa to spýtať nemôžem. Toľko odvahy nemám. To proste nie som ja. Dievčatá mi moc neporadia, veľmi im neverím a pochybujem, že by sa do mňa dokázali vcítiť, nepriamo mi už ublížili dosť a moja viera v nich ochabla. A chalanov sa radšej ani nepýtam, neviem či je to mnou alebo nimi, no nedokážem s nimi vychádzať na takej úrovni. Nikto mi na túto otázku neodpovie a preto čakám, až sa on osmelí a povie mi, čo cíti.
To čakanie sa mi zdá nekonečné a preto si ho krátim ako sa len dá. Preto tu teraz sedím a trhám lupienky každého kvetu ktorý mi príde pod ruku so slovami: „Miluje ma, nemiluje ma, miluje ma,...“
Je správe spoliehať sa na osud? Naozaj nie je inej možnosti? Nezodpovedané otázky sa do môjho, už tak rozhlodaného, jadra vrývajú ako tŕne do dlane. Spomínam si na ten pocit, keď som ho prvý krát uvidela. Srdce mi vtedy mierne poskočilo a zajasalo. Áno, bol to „len chlapec“, ale mal niečo do seba. Niečo tak neskutočne neopísateľné, že na to obyčajné slová ani nestačia. Popravde ho stretávam stále. Náhodne na chodníku, v autobuse alebo len tak pri ceste domov. Moje letmé pohľady zatiaľ neopätoval a pochybujem, že registruje moju existenciu.
Niekedy ho stretávam aj s inými dievčatami, áno je pekný a iste aj obľúbený, ale v tej chvíli sa mi nechce žiť. Viem, nie je na tomto svete jediný, ale pre mňa je! Pár krát som ho stretla aj s priateľmi, teda, aspoň tak pôsobili. Vyzeral šťastne, akoby už nikoho nepotreboval. Potešilo ma, že je šťastný a že sa mu darí ale zamrzelo ma, že do jeho sveta ja nepatrím. Avšak, keď ho stretávam osamote a zahľadím sa do jeho tmavých očí tak vidím to čo aj v mojich, osamelosť. Som sebec a vždy sa tak trochu zaradujem, lebo mám pocit... taký neopísateľný, nazvala by som ho nádejou, i keď ,,nádej“ to tak doslovne nie je. Jednoducho dúfam alebo snáď snívam o tom, že ja som tá, ktorá pomôže vyplniť tú osamelosť. Vtedy trochu spyšniem a deň sa mi o trocha zlepší. Dokonca sa niekedy aj pousmejem. No keď sa nad tým v konečnom dôsledku zamyslím, tak si uvedomím, že som zlá osoba, keď mu prajem zlé veci a teším sa z utrpenia a zavriem sa do svojho malého kútika, kde nikoho nepúšťam.
Od nášho prvého stretnutia už prešli aké také roky. Moje city však neochabli. Skôr sa znásobili a víria vo mne ako tornádo. Áno, je jasné, že to takto už dlho nevydržím. Prežila som už aj horšie situácie, ale fyzická bolesť sa nedá porovnať s psychickou, ktorú zažívam. Je to ako oheň a voda. Keď privriem oči vidím ho, keď sa snažím racionálne uvažovať zistím, že je to zase len o ňom. Áno, tento stav zvládam hrdinsky, ale už dosť. Niekedy to proste musí skončiť! A pre svoje vlastné dobro budem ja tá, ktorá to teraz ukončí! Poviem mu to, poviem mu všetko.
Posmeľujem sa, ale nejako sa do toho proste neviem odhodlať. Rozum hovorí skoč, ale telo káže ešte vydrž, veď to nie je také hrozné. Nenávidím takéto rozpory! Ale kedy mu to poviem? Keď ho náhodou stretnem, alebo mu navrhnem nech sa stretneme, aby som sa mu s tým mohla vyznať? Iste si v oboch prípadoch bude myslieť, že som prinajmenšom blázon. A čo keď?! Aj tak mu to poviem! Prestávam trápiť úbohé kvetinky a ešte sa im pár krát ospravedlním. Postavím sa a utekám. Snažím sa obehnúť všetky miesta, kde ho náhodne stretávam. Ako naschvál ho nikde neviem nájsť, je to osud? Prešlo pár dní a ešte som ho nestretla, áno, aj predtým to tak niekedy bolo, ale nikdy som si to neuvedomila. Drsné, moje srdiečko sa otriasa v zmätkoch a každým dňom moje odhodlanie ochabuje. Ale ani svet nie je taká sviňa a nadišiel deň keď som ho uvidela. Oblial ma pod a v hrdle sa objavila guča, ktorú som nevedela preglgnúť. Tak... ide sa na to. Povedala som si a váhavým, no popritom troška smelým, krokom som za ním vykročila. Nevedela som ako ho osloviť. Ale všimol si ma akosi sám. Bol dosť zaskočený, lebo pred ním bola roztrasená dievčina, ktorá lapala po dychu ako po maratóne a pritom bola biela ako stena, no len jej líca sa rozhodli červenieť to tej najsýtejšej červenej na svete. Neoslovila som ho, ani som mu nepovedala „ahoj“, proste zo mňa vybaflo „milujem ťa!“. Priznám sa, taký šokovaný výraz som ešte nevidela. Čakala som všetko, doslovne. Priam som ho očami prosila, nech niečo povie. A stalo sa a povedal: „Um, prepáč, my sa poznáme, dievča?“
Krucíš, tak toto som nedomyslela, áno, veď on ma nepozná. Prepáč môj milovaný, ale už nie som odhodlaná nič povedať. Všetko teraz nechávam na teba.
Pousmial sa, vyzeral tak sladko.
„Prepáč, určite si milá baba, ale ja už niekoho mám...“ Začervenal sa a odišiel. Pre mňa sa zastavil čas. Dostala som sa do akéhosi tranzu a nevedela som v tej chvíli čo mám robiť. Svet je krutý a nemilostný. Utekala som na lúku. Zrazu sa mi zdala taká malá a bez života. Čo som si vlastne myslela!? Bola som naivná. Kupodivu mi odľahlo, aspoň už viem čo si myslí a nemusím trápiť kvetiny. Pár dní som ho znovu nevidela. Tak to bolo asi aj lepšie. Potom som ho začala vídať znova, teraz si ma však vždy všimol, usmial sa a pozdravil ma. Niekedy sa pristavil a prihovoril sa. Áno, svet je v konečnom dôsledku sviňa, ale nie vždy ti zoberie všetko, vždy ti niečo aj nechá. Postupom času sa z nás stali priatelia. A aj keď ma on možno nemiluje, ja tu budem vždy aby som mu pomohla a podržala ho keď to bude potrebovať, je to jednostranná láska, ale mne to tak trochu vyhovuje. Ale možno, keby vykvitne tak tisíc prajných kvietkov, tak by sa na mňa pozrel inak, ako na kamarátku.