Linn Hyuuga - 30. časť

Kakashi... On sa nehýbe.
Keby bol niekto vo vnútri Linn, nevedel by, kto tam viac reve od hnevu a plače, či ona, alebo Tora, ktorá si toho muža obľúbila.

Itachi sledoval Linnin zdesený pohľad a neustále sa smial. „Och, to ma mrzí. Boli ste si blízki?“ Spýtal sa jej a znovu vybuchol smiechom.
Žena sa odvrátila od milovanej osoby a upriamila na neho. Jej oči mu dávali jasne najavo, ako veľmi sa chce pomstiť.

Zvážnel. „No, myslím, že tu by sme to už konečne mohli ukončiť. Hoci, bola si dobrá hračka, to musím uznať. Ale ako každá, aj ty si už opotrebovaná a potrebuješ ísť preč, aby si nezavadzala novým a zaujímavejším.“

Bez slova sa na neho dívala. Potom vytiahla katanu. „Prvý aj posledný raz s tebou súhlasím. Teraz to uzavrieme. Definitívne.“
Chcela sa k nemu rozbehnúť, keď sa ozval hlas: „Konečne som ťa našiel, braček.“

„Á, Sasuke. Ty si mi tu chýbal. Čakal som, kedy sa objavíš.“ Uškrnul sa starší Uchiha. „Ideš sa pridať?“
„Linn,“ otočil sa na ňu Sasuke, „on je môj. Nechaj ho tak.“
„Prepáč, ale ty si už svoju šancu na pomstu mal, zabudol si? Raz som ti ho už prenechala. Tentokrát je to už moja pomsta a nenechám si ho ujsť pomedzi prsty. Najmä nie teraz.“ Pohľad jej znovu zaletel ku Kakashimu a Sasuke ho sledoval. Vtedy všetko pochopil.
„Postarám sa o nich, ty ho zabi.“ S týmito slovami išiel za nehybnými telami.

„Presvedčiť malého bračeka, aby ma nechal, tak to je prekvapujúce. Asi ťa má viac rád, než mňa nenávidí.“ Itachi si prikyvoval.
„To je len dobre. Pomaly z neho všetka nenávisť mizne a ja sa postarám, aby sa už nevrátila!“ A už sa, ničím nerušená, vrhla do svojho životného boja.
****

Nad údolím sa vznášali oblaky dymu a prachu. Odvšadiaľ sa ozýval krik, hluk, ale už nie ten bojový, skôr víťazný. Boje ustávali, nepriatelia sa vzdávali zo strachu pred blížiacou sa smrťou.
Tí, ktorí neboli veľmi ranení, pomáhali, kde sa dalo.
Vyzeralo to, že je po všetkom. Len jedno miesto bolo iné. Tiché, bez známok radosti či nepokoja. A pritom od toho záležalo mnohé.
****

Linn napoly stála, napoly sa opierala o strom, držiac sa za krvácajúce rameno. Hoci bola zranená aj inde, bolo to zanedbateľné v porovnaní s jej súperom. Itachi umieral. Jeho telo sa zmenilo na masu krvavého mäsa, vďaka Linninmu poslednému, konečnému, jutsu.

„Zima... Prečo mi je zima? Ja nechcem ešte umrieť!“ Na hlase mu bolo badať narastajúcu paniku.
„Musíš. Ak si to niekto za niečo zaslúži, tak ty!“ Jej hlas bol tvrdý, neľútostný. Po tomto už viac neprehovorila. Len tam stála a počúvala jeho nárek, ktorý postupne utíchal, až ho nebolo počuť vôbec. Vtedy sa otočila a bez jedinej myšlienky na mŕtveho muža za sebou, sa vydala k Sasukemu.

Tomu stačil len pohľad na ňu a dovtípil sa všetko.
Linn si ho nevšímala. Kráčala priamo ku Kakashimu. Keď bola pri ňom, klesla na kolená a vzala ho za ruku. „Kakashi, vyhrali sme,“ šepla.

Otvoril oči. „V iné som ani nedúfal. Vedel som to.“ Usmial sa na Linn. „Len ma mrzí, že to už s tebou nebudem môcť osláviť.“
„Opováž sa umrieť! Nedovolím ti to!“ Ani si neuvedomovala, že plače, ani to, že okolo nich už stoja zástupy ľudí, vnímala len jeho.

„Linn, keby sa to dalo, mnohé boje by skončili inak. Neboj sa, budem stále s tebou. Tak nech ťa ani nenapadne, aby si pre mňa niekedy plakala. Mysli vždy len na to dobré, čo sme spolu zažili, áno? A ži naplno.“ Hľadel jej do očí čakajúc na jej súhlas.
Nedokázala zo seba nič dostať, tak len prikývla.
„To je moje dievčatko.“ Stále sa na Linn usmieval, hoci vo vnútri tiež trpel.
„Chcem... Chcem ti niečo povedať,“ ozvala sa. „Malo to byť veľké prekvapenie až doma, ale...“ Nadýchla sa. „Čakáme dieťa.“

Muž na ňu najprv hľadel, kým mu pomaly došlo, čo povedala. „Dieťa. Ja budem otcom.“ Zasmial sa. „Linn, miláčik, ani nevieš, ako ťa milujem. Teraz,“ pritiahol si ju a pobozkal, „teraz môžem odísť s vedomím, že ti to niečo po mne ostane. Niečo naše.“
„Aj ja ťa milujem, Kakashi.“ Silno ho objala a nepúšťala.
Ani vtedy, keď jej to ucha zašepkal: „Zbohom, láska moja.“
Ani vtedy, keď cítila, ako jeho telo chladne.

Sedela by tam celé hodiny, keby k nej nepristúpil Pein a neodtiahol ju.
Potom Kakashiho zdvihol na nosidlá a konečne sa všetci mohli vydať na cestu do Konohy.
****

„Vedel som, že tu budeš, mami.“ K sediacej žene pristúpil mladý chlapec.
Vzhliadla hore a zbadala, že prišiel aj s Peinom. Tí dvaja boli jej najčastejší spoločníci. Najmä v posledných týždňoch, keď sa začala viac vyhýbať ľuďom.
„Tsunade sa bojí o teba a malé. Aby ste tu nenachladli. A my sa bojíme tiež.“ Zamračil sa Pein. „Zabudla si, čo ti povedal?“ Kývol hlavou k náhrobku.

Linn zavrela oči a zaletela v myšlienkach do minulých mesiacov. Všetko to ubehlo nejako rýchlo. Jeho smrť, potom tie pohreby stoviek mŕtvych bojovníkov a následne veľká oslava všetkých zemí a vyhlásenie prímeria.
Otvorila oči a pohladila si brucho. Čoskoro bude čas.
Vstala. „Kto má chuť na ramen?“ Usmiala sa, keď videla ich šťastné tváre a spolu sa vydali do dediny.
Neboj sa, Kakashi. Budem žiť. Pre teba a aj pre nich.
****

„Ešte potlač! Tlač, Linn!“ Tsunade jej nedala vydýchnuť. „Tak, a toto je posledné. Máš krásne deti,“ vravela, podávajúc jej tri uzlíčky.
„Trojčatá.“ Ešte stále neveriacky vydýchla Linn. Potom sa usmiala. „Vitajte na svete, Sakumo, Kakashi a Ayaame.“