Linn Hyuuga - 14. časť

Linn je tu už tri mesiace. Je zvláštne, ako rýchlo sa dala dokopy. Je znovu taká skvelá kunoichi, aká bola predtým. Až na ten občasný nevnímavý pohľad, keď sa v mysli vráti k tým dňom, keď ju väznili. Škoda, že ju z toho vyliečiť nemôžem. Gaara sa prechádzal sem a tam po pracovni, keď niekto zaklopal. „Ďalej!“
Otvorili sa dvere a vošla Linn. Tvárila sa dosť bojovne. Zhlboka sa nadýchla a spustila: „Gaara, som už celkom v poriadku. Povedal si mi, že ma odtiaľto nepustíš, kým nebudem vyliečená. Ten čas už nastal a ja musím ísť. Vieš, môj cieľ sa nezmenil. Musím ísť ďalej hľadať moju rodinu, alebo aspoň to, čo s znej ostalo.“
Tak skoro! Škoda, ale držať ju tu nemôžem. „Veľa šťastia, Linn. Usmial sa. „Len mi sľúb, že keď sa budeš vracať do Konohy, zastavíš sa najprv tu.“
„To ti môžem sľúbiť, lebo to by som aj tak urobila.“ Podišla k nemu. „Ďakujem ti za všetko,“ objala ho, pobozkala na líce, načo sa on mierne začervenal, otočila sa a odišla.

Tak a znovu začínam. Ale teraz sa už tak hlúpo nenechám chytiť. Dotkla sa svojich vlasov. Hm, ako čierne ste boli krásne, ale aj biela má svoje čaro. Uškrnula sa. Aspoň ma nikto nespozná. Dúfam. Hodila posledný pohľad na Sunu a pustila sa na východ po stopách klanu Ayaame.

O niekoľko mesiacov neskôr.

Konečne! Dokázala som to. Stála hlboko v horách pred obrovskou bránou a čítala: „Len tomu, kto krv našu má, vstup bude povolený.“ No, takže krv. Vytiahla kunai, porezala sa na ruke a takú ju priložila na dvere. Tie sa pri dotyku zachveli a pomaly sa začali otvárať. Keď boli dokorán vošla dnu. Brána sa hneď uzavrela.
„Páni!“ Vykĺzlo jej z úst. Stála na obrovskom kamennom dvore, všade naokolo boli malé domčeky a v pozadí sa týčil obrovský hrad. Pridala do kroku, aby tam bola čo najrýchlejšie. Cestou sa obzerala. Nikto nikde. Všetko bolo prázdne.

Vošla do hradu, vnútro bolo prepychovo zariadené. Znamenalo to, že jej klan bol veľmi mocný a bohatý. Prečo ale takto skončil? Bez nejakej stopy?
Dala sa do prehľadávania izieb. Až ku koncu našla to, čo hľadala. Staré záznamy, kroniky, popisy tajných techník. No, vidím, že tu strávim veľa času. A spokojne sa zasmiala, sadla si a začala čítať.

O dva a pol roka neskôr.

Niekto pomaly kráčal lesom. To bude ľahká korisť. Myslel si. Aj tak sa potrebujem odreagovať. Vzal do ruky dva shurikeny a hodil ich na tú osobu. Hľadel, ako sa do nej zapichli, keď vtom sa tá postava rozplynula. „Klon?“ Vydýchol prekvapene.
„To si myslíš, že som až taká úbohá?“ Ozvalo sa spoza neho.
Ten hlas! To nie je možné! Ona? Otočil sa a začal sa smiať.
Kriste! On? Uškrnula sa. Môj sen a nočná mora zároveň sa konečne splnili. „Ahoj, Itachi, dlho sme sa nevideli.“
„Á, moja milá hračička. Som rád, že si tu. Zase sa budeme spolu zabávať?“ Uprel na ňu svoje oči, ale ona mu neuhla. Ocitla sa v jeho genjutsu. „Už mi neutečieš.“
Rozosmiala sa. „Toto už na mňa dávno neplatí. Som silnejšia.“ Zavrela oči a sústredila sa. „Kai!“
„Ako? Ako je to možné? Z tohto sa nedá uniknúť!“ Nechápal, ako to prekonala.
„Môj klan je oveľa starší než ten tvoj, stačilo sa len niečo naučiť a ani ty s tými tvojimi všemocnými technikami nič nezmôžeš.“ Nenávidela ten jeho úškrn, preto bola šťastná, že mu konečne zmizol z tváre.
„No, tak si o niečo silnejšia. Ale aj tak to skončí ako vtedy.“ A zaútočil.
„Neskončí.“ Povedala a ľahko odrazila jeho útok. „Dnes ti predvediem jedno moje obľúbené jutsu.“ Zatvárila sa strašne milo. „Nebude to nič príjemné. Pre teba.“
Začal sa boj. Itachi na ňu skúšal všetky možné ohňové jutsu, aké poznal, ale ona ich ľahko odrážala vodnými protiútokmi. Nepomáhali mu ani iné techniky a hoci by rád použil Amaterasu, nemal na to dosť síl. Provokovala ho a jemu to išlo na nervy. Nakoniec nadišiel boj zblízka.
Linn vyvolala niekoľko klonov na odlákanie pozornosti, popri tom robila za chrbtom nejaké pečate.
„Neviem, čo skúšaš, ale na mňa to nebude platiť.“ A ničil jeden klon za druhým, až kým sa zrazu pred ním neobjavila pravá Linn, ktorá sa usmievala. „Tu máš!“ Vykríkla a pravú ruku mu pritisla na hruď. Pocítila strašnú bolesť na boku, ale ignorovala ju. „Nikitten no jutsu!“(vymyslené)
Čo je to? Je mi nejako divne. Prebehlo mu hlavou.
„Zbohom Itachi.“ Spojila ruky, „da!“ A Itachi vybuchol. A je koniec. A klesla na kolená celá od krvi. No, toto jutsu má aj svoje malé nevýhody. A pobrala sa k neďalekej rieke vykúpať sa. Zhodila zo sebe šaty a ponorila sa do ľadovej vody. Dopekla! Chytila sa za bok. Mala tam veľmi hlbokú ranu. Ale kedy? Hm, už viem. Takže to stihol. Vyšla von, obviazala si ju, obliekla si nové veci a podišla ku zvyškom jeho tela. „Ten sviniar!“ Vybehlo z nej. Pozerala sa na pásku ninji zo Skrytej Zvučnej, ktorú mal na hlave neznámy muž. No, konečne som sa stretla s tým jutsu zoči voči. Aspoň viem, že to naozaj existuje. Premena. Smutne si vzdychla. To je škoda. A ja som sa tak tešila, že je po ňom. No, nabudúce to musím spraviť lepšie.

Kurnik! Tá rana sa mi vôbec nehojí! Už je to pár dní a je to len horšie. Linn si ju previazala a mračila sa. Tomu sa vraví šťastie. Začula nejaké kroky, tak sa rýchlo schovala.
„No tak, vylez. Viem, že tu niekto je. Neublížim ti,“ a neznámy sa zasmial tak, že by mu to nikto ani neuveril.
Vyšla z úkrytu. „Sasuke?“ Zvolala neveriacky.
„Linn?“ Od prekvapenia ani nedýchal.
„To je úžas. Dvaja Uchihovia v priebehu niekoľkých dní. To sa ale mám.“ Namosúrene si šomrala popod nos.
„Vravíš niečo?“ Čo tu robí? Vyzerá nejako inak.
„Nie, nič.“ Ešteže ma nepočul. Inak by sa zase pustil do tých kecov o Itachim.
„Linn, čo to máš s vlasmi?“ Prečo sú také biele?
„Ehm, chyba pár pokusov.“ Nemôžem ti povedať pravdu. Smutne sa usmiala. „Mala som pravdu, že?“
„Pravdu s čím?“ Nechápal.
„Keď som odchádzala, povedala som ti, že pri našom ďalšom stretnutí už nebudeš priateľ Konohy. Si u neho, však?“ Hľadela na neho.
„Som. No a čo. Musím byť silný a tam sa to nedalo dokázať.“ Odvrátil sa od nej.
„Ja ti v tom nebránim. Kedysi som ti sľúbila, že ti v tvojej pomste pomôžem, takže ak si teraz u Orochimaru, nebudem ti v tom prekážať. Chápem to. Ale,“ odmlčala sa a on na ňu zase pozrel, „ak máš v pláne dať mu svoje telo, v tom ti už zabránim. Ale na to je ešte čas.“ Uškrnula sa, keď zbadala ako sa tvári.
„Prekazíš mi to? Prečo? Je to len moja vec.“ Začal sa nafukovať.
„Nie, nie je. A neprerušuj ma,“ povedala mu, keď išiel otvárať ústa, „som staršia ako ty, tak ma počúvaj. Si mi ako brat, ktorého som nikdy nemala a o ktorého sa musím starať. Preto.“
„Mám len jedného brata a toho musím zabiť.“ Otočil sa, že ide preč.
„Už som ti to vravela. Tak to možno berieš ty, ale nie si sám. Vrav si čo chceš.“ Stále sa usmievala.
„Buď ticho!“ Zakričal a hodil po nej kunai. Ten jej škrabol plece, ale ona stála nehybne ako socha.
„Tak zatiaľ, Sasuke.“ Zasmiala sa a zmizla. On tam stál ešte hodnú chvíľu a hľadel do diaľky.