Linn Hyuuga - 13. časť

Uškrnul sa. Konečne niečo našiel. Dal ruku k zámku, niečo cvaklo, chytil kľučku a otvoril.

Najprv nič nevidel. Zo svetla prišiel do šera. Potom si jeho oči zvykli. Oproti nemu boli v stene nejaké okovy. Napravo stála posteľ a naľavo v kúte sa niečo krčilo. Opatrne tam kráčal. Ako sa blížil, zbadal, že je to nejaká osoba. Bol už pri nej. Videl, ako sa trasie.

„Neboj sa ma. Ja ti nič neurobím.“ Chytil ju za plece a otočil k sebe.
„Panebože! To nie je možné!“ Padol na kolená vedľa nej. „Linn!“

Ona sa na neho nechápavo pozerala. Cítila sa pri ňom bezpečne, hoci nevedela, kto je to. Usmiala sa, mal pekné červené vlasy a zelené oči.

„Linn, to som ja, Gaara.“ Šepkal jej, keď videl, že ho nespoznáva. Objal ju. Ako zablikotala sviečka zbadal, že jej kedysi krásne havranie vlasy sú biele ako sneh.

„Gaara?“ Spýtala sa ho. Prikývol jej hlavou. Vzal ju do náručia, ona sa ho chytila okolo krku a vyšiel z cely.

„Kto je to?“ Opýtal sa ženský hlas.
„Nespoznávaš ju?“ Vtedy Linn otočila hlavu a pozrela sa, kto to rozpráva. Keď zbadala cudziu osobu, pritisla sa ešte viac na Gaara.
„To nie, to.....“ Žena to nedopovedala. On pomaly vyšiel z toho sídla a Linn sa schovala pred náhlym svetlom tak, že sa ešte viac schúlila v jeho náručí do klbka.
„Našli ste niečo?“ Ozval sa ďalší hlas.
„Niekoho.“ Odpovedala mu žena. „Linn.“
„Koho? Ne-nemyslíš hádam Linn Hyuugu.“ Muž sa až zajakal. Pozeral sa na osobu v Gaarovom náručí. Biele vlasy, ruky jej bezvládne viseli pozdĺž tela, len kosť a koža. „Toto je Linn? Čo to s ňou urobili?“

Ešte nikdy nešli tak rýchlo ako teraz. Všetci sa ponáhľali do Suny, aby sa Linn mohla skoro liečiť. Konečne stáli pred jej bránami.

„Kazekage-sama.“ Vydýchla prekvapením stráž.
Gaara im kývol a už sa náhlil do nemocnice. „Potrebujem tých najlepších medikov!“ Zakričal, keď vbehol dnu. Hneď sa tí najlepší zhŕkli okolo neho, vzali mu opatrne Linn z náručia, tá už dávnejšie zaspala, aspoň to tak bolo pre ňu lepšie, a odišli.

„Už niekto vyšiel?“ Spýtala sa Temari svojho brata.
„Ešte nie.“ Sedel so sklonenou hlavou a ruky mal pevne zaťaté. Linn.
Vtom sa dvere otvorili a vyšiel hlavný medik. „Jej rany sme zacelili ako sa dalo.“ Povzdychol si. „Bola tam zrejme dosť dlho, museli sme ju pripútať, lebo sa prebrala a začala sa strašne metať a pri tom dosť vážne zranila niekoľko ošetrovateľov.“
„Bude, bude v poriadku?“ Opýtal sa ho Gaara.
„To teraz neviem povedať, Kazekage-sama. Fyzicky časom áno, bude môcť aj chakru znovu ľahko používať.“ Doktor stíchol, keď zbadal ich pohľady.
„Ako, znovu ľahko?“ Ozvala sa Temari.
„No, hm, niektoré chakrové obvody mala z časti zablokované, niektoré úplne, povedal by som, že ich používanie ju muselo neuveriteľne bolieť. Už sme jej dali taký prečisťovač, len neviem, ako dlho to bude trvať.“ Zmĺkol a nadýchol sa. „Čo je ale dôležitejšie, musíme sa postarať o jej psychiku. Strašne sa všetkého bojí, nikoho si k telu nepustí. Museli tam k nej byť dosť zlí.“
„Všetkých sa nebojí. Ja sa o ňu postarám.“ Gaara ho obišiel a vstúpil do izby, kde ležala Linn. Sadol si k nej a vzal ju za ruku. „Budem tu, kým sa nezobudíš. Aby si vedela, že nie si sama. Už nie.“ Vravel jej a usmieval sa cez slzy, ktoré mu stekali po tvári.

Po nemocnici sa rozliehal strašný rev.
„Čo sa to preboha deje?“ Z izieb vybehovali pacienti, lekári zmätene pobehovali po chodbách od izby k izbe, až zastali pred tou, odkiaľ sa ten strašný zvuk ozýval a vošli dnu.

„Kazekage-sama, čo sa to tu robí?“ Opýtal sa jeden z nich.
Gaara stál pri Linninej posteli, držal ju za ramená, aby nevstala, videli, že putá si už pretrhla. Z úst jej vychádzal hrozný krik a oči mala zatvorené. Vyzeralo to, ako keby spala. Podišli k nej, položili na ňu ruky a opatrne ju začali prebúdzať.

Otvorila oči. Okolo nej stáli piati muži, ktorých nepoznala. Vyskočila z postele a chcela utekať, keď sa zasekla v pohybe. On! Jeho tvár! Ten pocit! Čo je to?

„Linn, prosím, sadni si.“ Podišiel k nej Gaara, chytil ju za ruku a usmial sa. „Postarám sa o tebe. Nikto ti už neublíži.
Neublíži? Obzerala sa okolo seba.
„Si v nemocnici.“ Povedal jej, keď zbadal v jej očiach otázku.
Hadičky? Skúmavky? Biele postele? Tu nechcem byť! Priskočila k oknu a chcela vyskočiť von.
„Počkaj! Ak tu nechceš byť, pôjdeš ku mne. Ale zo Suny neodídeš, kým nebudeš v poriadku!“ Gaara sa usmial, aby zmiernil svoj tón a čakal.
K nemu? Tak dobre, hocikde inde mi bude lepšie ako tu. Prikývla a nasledovala ho von.

„Tak. To je môj dom,“ povedal, keď zastali pred veľkým sídlom, ako sa patrilo na Kazekageho. „Izby sú viac menej prázdne, takže si vyber, ktorá sa ti bude páčiť.“
Kývla hlavou na znak súhlasu, vošla dnu a zamierila po schodoch hore.
Vzdychol si. Bude to ťažké. Aj keď mi zrejme verí, inak by tu nebola.

O mesiac neskôr.

„Linn! Linn, kde si?“ Kde sa to zase zašíva? Á, tam je. A muž si spokojne odfúkol, keď hľadel na mierne sa usmievajúcu sa tvár mladej ženy sediacej v záhone ruží.
Zakývala mu. Vždy vie, kde ma nájsť.
Sadol si k nej. Za ten mesiac urobila pokroky. Pomaly sa jej vracali spomienky na ľudí, ktorých kedysi poznala, na domov, miesta. Len trénovať ešte nezačali, na to bola ešte slabá.
„Vieš, Linn, premýšľal som, nemal by som dať konečnej Piatej vedieť o tom, čo sa ti stalo a kde si?“ Gaaru to trápilo odvtedy, ako ju našiel.
Rýchlo pokrútila hlavou. „Nie. Ja nechcem, aby nikto z nich o tom vedel. Keď sa tam vrátim, nechcem vidieť ľútosť ale radosť.“
„V poriadku. Je to tvoje rozhodnutie.“ Už sa k tomu nechcel vracať, aby ju tým netrápil.
„Gaara? Ako si ma vlastne našiel? Vieš, už dlhšie sa ťa to chcem spýtať.“
„No, pár dní predtým mi prišiel list. Vlastne,“ siahol do vrecka, „ ho tu aj mám,“ a podal jej ho.
Ruka sa jej trochu triasla, keď ho otvárala. Bolo v ňom:
„Kazekage Gaara, ak sa do piatich dní dostavíš do Rokliny smrti v Ohňovej zemi, nájdeš tam sídlo Akatsuki, ale bez jej členov. V tom sídle je však niečo, pre čo sa ti oplatí tam ísť. Môžeš, ale aj nemusíš tomu veriť. Je to na tebe.

S pozdravom
neznámy.

PS: Kogari je v poriadku.“

Čože? Kogari? Začala sa smiať.
„Čo sa deje, Linn?“ Gaara bol zvedavý, čo ju tak rozveselilo.
„Som šťastná, Gaara,“ objala ho, postavila sa a začala tancovať. On ho zachránil. Veľa tým riskoval, ale nakoniec sa postaral aj o mňa. V hĺbke duše si dobrý človek. Ďakujem ti. Zaklonila hlavu a pozerala na nádherné zapadajúce slnko.