Je to skutočné? - 01. časť

Išiel lesom domov. Všade bolo ticho a tma...
„Konečne domov. Toto bolo dlhá misia. A bol som tam sám. Asi pre to, že nebola veľmi ťažká. He, niekoho chrániť, no ale bolo to celkom príjemné... Už sa teším na teplý ramen. Mňam.“ Mladík sa usmieval od ucha k uchu.
„Ramen, ramen, už sa na teba teším...“ Pospevoval si potichu a rýchlo napredoval. Vtom niečo začul, otočil sa a... Už len tma...
****

„Aaaaa,“ zazíval nahlas a pomaly otváral oči.
„Narutoooo!!!“ Kričalo nejaké dievča.
„Čo jeee...“ Vstane z postele a kráčal oknu, oči ešte ani poriadne nemal rozlepené. Vyklonil sa z neho a zbadal tam... „Sakura? Hinata?“ Nevyzerajú nejako divne? A čo to majú na sebe?

Niekto zaklopal. „Naruto, už si hore?“ Dvere sa otvorili a dnu vošla červenovlasá žena s úsmevom na tvári. „Zaspal si. Už ťa čakajú dole.“
„He?“ Kto to dopekla je?
„Heeej, synček, zase prídeš neskoro. Rýchlo sa bež umyť. Hádam nenecháš svoje dievča čakať.“ Vošiel dnu blonďavý muž a žmurkol na neho.
„Čo?“ Dievča? Naruto sa posadil na posteľ. Synček?
„Miláčik,“ muž sa naklonil k žene, „už musím ísť, vrátim sa na večeru.“ Pobozkal ju a náhlivo odišiel.

„Naruto, no šup, šup. Počul si otca, nie?“ Matka ho hnala do kúpeľne a Naruto sa nechal. Aj tak nevedel, kde je.

Rýchlo sa umyl a stále dúfal, že je to len sen. Štípal sa, ale nepomáhalo to. Stále bol tam.
Vyšiel von a ako kráčal po chodbe, všimol si fotky v rámčekoch na stene. Bol na nich on od bábätka až po jeho terajší vek. A s tými dvomi ľuďmi najčastejšie.
„Mama? Otec? Vari som sa zbláznil?“ Ale ten muž. Jeho tvár. Už som ju predsa len niekde videl. Ale kde?

Prišiel do izby, obliekol sa, vzal si nejakú tašku a pomaly išiel von.
„Naruto, tvoja desiata,“ ozvalo sa spoza neho.
Otočil sa a zbadal ten nádherný úsmev na tvári tej ženy. Nevedel, čo ho k tomu hnalo, ale zrazu bol pri nej a silno ju objal. Ona mu to opätovala, síce bola trošku zmätená.
„Si v poriadku?“ Pohladila ho po hlave.
„Ja... Áno.“ Usmial sa, vzal si balíček a rýchlo odišiel von.
****

„No hurá. Kto má na teba tak dlho čakať?“ Nahnevane na neho zazerala Sakura.
Toto sa nezmenilo. Uškrnul sa v duchu.
„Naruto,“ ozvalo sa z boku.
Pozrel sa tam. Stála tam Hinata. Hneď si všimol, že sa nečervená, ale šťastne sa usmieva. Podišla k nemu a chytila ho za ruku.
„Som rada, že si už tu,“ stala si na špičky a pobozkala ho.
Hinata ma bozkáva? Čo sa tu deje? Potom si spomenul na slová toho muža. Jeho otca. Ona je moje dievča?
Znervóznel a trochu poodstúpil.
„Je ti niečo?“ Pozerala na neho Hinata zarazene.
„Ja... No... Nie je mi veľmi dobre. Radšej sa drž odo mňa ďalej, aby si niečo nechytila... Eee, nejdeme?“ Ukázal rýchlo na cestu.
Sakura a Hinata sa na seba nechápavo pozreli, pokrčili plecami a vykročili.
Naruto za nimi pomaly kráčal a premýšľal, ako sa to mohlo stať. A čo sa vlastne stalo...
****

Prišli k veľkej, hranatej budove, do ktorej sa trúsili deti rôzneho veku. To je škola? Naruto si ju zvedavo obzeral. Keď ho v tom z premýšľania vytrhol Sakurin krik.
„Sasukeeee!!!“ Sakura divo mávala na k nim prichádzajúceho chlapca.
Sasuke? Čo ten tu robí?
Prišiel k nim. „Ahojte,“ usmial sa na nich. Na Sakuru najviac. Tá sa pod jeho pohľadom dobre že neroztopila.
On sa usmieva? Neuveriteľné!
„Naruto, ty ma ani nepozdravíš?“ Sasuke ho mierne buchol po pleci a zasmial sa.
„Ehm... Eee... Ahoj...“ Ja ťa mám zdraviť? Len tak si zmizneš k Orochimarovi a teraz si sem pricupitáš, ako keby sa nič nestalo... Hoci, možno sa nič z toho nestalo... Ale to nie... To nie je možné...
„Naruto, poď, škola už začne.“ Hinata ho vzala za ruku a ťahala za sebou. On sa nechal.

Kráčali dlhou chodbou až prišli k jedným dverám. Otvorili ich a už ich vítal hluk triedy a ich spolužiaci.
„Nazdaaar,“ nieslo sa odvšadiaľ.
Naruto len neveriacky hľadel okolo sebe. Bol tam Kiba, Shino, Shikamaru, Ino, Chouji, Neji, Lee, Tenten a mnohí ďalší...
„A sakra, už je tu,“ študenti si náhlivo sadali na svoje miesta, až ostalo len jedno voľné. Naruto zamieril tam a sadol si. Zvedavo sa pozeral, kto to prišiel. Iruka-sensei?

„Dobré ráno, študenti. Zaskakujem za profesora Kotetsua, ktorý má s vami Zemepis. Vidím, že mal v pláne vás skúšať. No nevadí. Tak dnes to bude bez známok.“ Usmial sa, keď okolo neho vypukol šťastný jasot.
„Koho by sme. Aaa už viem...“
Kotetsu a Zemepis? Čo? No to určite...
„...Naruto Uzumaki, poďte k mape. Trochu si precvičíme štáty Európy.“ Znel triedou hlas Iruki.
„Čo?“ Kam že to mám ísť? Potom si všimol, že na tabuli je zavesená mapa. Postavil sa a pomaly k nej kráčal.
„No, tak nám Uzumaki ukáž, kde je Stredná Európa a dajme tomuuu, napríklad... Slovensko.“ Iruka mu podal ukazovátko a čakal, kým si ho nevzal.
Slovensko? To je čo za krajinu? O takej som v živote nepočul. Uprene hľadel na mapu, ale nevedel, kde ho má hľadať, tak len na slepo niekde ťukol.
„Správne. Ako dobre vidíte, Uzumaki nám ukazuje Strednú Európu, presnejšie malý štát Slovensko. V poriadku, môžete si ísť sadnúť,“ pokynul mu profesor a vzal si od neho paličku. „Ďalej pôjde Inuzuka. No len poďte, neschovávajte sa tam za Haruno.“ Iruka bol neoblomný a tak musel Kiba nakoniec ísť k mape...

Ja som sa trafil? Ako je to možné? Náhoda... Zvyšok hodiny všetko neustále sledoval a stále sa viac a viac divil, kde sa to ocitol. Bol to úplne iný svet. Bez jutsu, chakry... Chakra! A čo Kyuubi? Sakra, musím vypadnúť odtiaľto a presvedčiť sa, že či nemám ani len trošku z nej... Ale ako? Musím... Už viem! Veď zdrhať zo školy viem dobre. Uškrnul sa. Po tejto hodine padám...

Zazvonilo a on sa nenápadne zbalil a vytratil sa nenápadne von. Išiel preč, kráčal nevediac kam.
Ani nevedel, kde to býva. A tak prišiel do nejakého parku. Našiel si tmavý kút a zahodil tašku.
Postavil sa, zložil ruky a začal robiť pečate. „Kage Bushin no Jutsu!“
Nič. Ani jeden klon. Ani len náznak chakry sa v ňom nezdvihol. To nie je dobré. Ako budem bojovať? Je tu ešte taijutsu, ale bez chakry...
„Sakra!“ nahnevane kopol do kameňa, ktorý veľkou silou niekam odletel. „Dopekla! Prečo sa to muselo stať? A práve mne?“ Zase kopol do iného.
„Au!“ Niekto zjajkol od bolesti.
Otočila sa. „Ty?“
„Hľadala som ťa. Všimla som si, že si zase zmizol. Vedela som, že budeš tu. Sem chodievaš často miesto školy...“ Šúchala si čelo, kam ju trafila skala.
Tak ja často utekám? No to je dobré... „A na čo si ma hľadala?“ Akosi sa veľmi nestaral o to, ako jej je.
„Zdal si sa mi byť nejaký divný. Bála som sa o teba.“ Pristúpila k nemu. „Naruto, čo je to s tebou?“
Táto Hinata je zvláštna, taká priama, nebojí sa a neodpadáva predo mnou. Až sa toho desím... Ale na druhej strane sa mi to páči...
„Nič mi nie je. Len som sa zle vyspal. To je všetko.“ Pozrel na ňu. Vždy sa mi páčila. Tak prečo som neni rád, že je moje dievča? Lebo je to také náhle? Nerozumiem sebe. Neviem, čo chcem...
„Prepáč, ja... Ja musím ísť... Niekam...“ Naruto sa rýchlo zdvihol, vzal si tašku a bežal preč. Bol príliš zmätený na to, aby tam len tak bol, pri nej...
****

Nechápem to. Veď som bol na ceste do Konohy. Kde som to teraz? Ako som sa tu ocitol? Sú to oni a predsa nie sú nechovajú sa ako oni.
Ja a Hin? To by ma nikdy nenapadlo... Veď Sakura...
Ale zase... Pri Hin sa cítim naozaj dobre...

Ale aj tak. Nemôžem tu ostať. Toto nie je môj domov. Nie je to moja rodina. Ja... Ja nemám rodičov. Som predsa sám... Od mala...

Ani nevedel ako, ale dostal sa až k tomu domu, kde mal bývať...
„Naruto, ty si už tu?“ Vyklonila sa z okna hlava tej ženy.
„A-áno, nie je mi dobre, tak som radšej prišiel.“ S týmito slovami vošiel dnu.
„Poď sem, ukáž,“ siahla mu na čelo. „Máš ho nejaké teplé. Vieš čo,“ usmiala sa na neho, „bež do postele, ja ti donesiem teplý čajík, áno?“
Ten jej úsmev... Mierne prikývol a išiel hore.

Hodil sa do postele a to už niekto klopal.
Dvere sa otvorili a dnu vošla ona.
„Páči sa,“ podala mu šálku, z ktorej sa parilo. „Bylinkový, taký, aký máš rád.“ A znovu na tvári vylúdila ten nádherný úsmev.
Ona má byť moja mama? Bola by aj v mojom svete taká? Taká dobrá... Vzal si ho a pomaly pochlipkával.
„No ja pôjdem. Pospi si. Prídem ťa potom pozrieť.“ Odišla a zavrela za sebou dvere.

Ľahol si a zavrel oči. Snáď to je len sen. A s tou myšlienkou zaspal...
****
„Crrrrrn!!! Crrrrrn!!!“
„Už... Už vstávam. Ideem.“ Rukou šmátral po budíku, ktorý potom zhodil na zem, aby prestal zvoniť.
Posadil sa a chytil sa za hlavu. Silno mu v nej dunelo. „Sakra!“

„Klop... Klop...“ Ozvalo sa na dverách.
„He?“ Otočil tam hlavu a pozeral ako sa otvárajú. Dnu vošla... Ona? To nebol sen?
„Už je ti lepšie? Vyzeráš strašne bledo. Mal by si ostať dnes radšej doma.“ Žena doniesla na podnose šálku a vymenila ju za včerajšiu.
Vtedy dnu vošiel muž. „Ako ti je, synak?“ Pousmial sa na neho.
„O niečo lepšie.“ Zahundral Naruto.
„To som rád. Kushina,“ otočil sa na svoju manželku, „nezabudni dnes prísť na to otvorenie nového úradu, áno?“ Pobozkal ju na ústa náhlivým bozkom, letmo kývol Narutovi a odišiel.
Kushina sa za ním len smutne pozrela a povzdychla si.
„Nepracuje nejako veľa?“ Spýtal sa Naruto.
„Musí, aby sme sa mali dobre. A aby si ty mohol ísť na školu.“ Vzala podnos a kráčala k dverám. „ Ostaneš ešte doma, dobre?“ A odišla aj ona.

Takže to nie je sen. Ale potom je Konoha len sen? To nie. To by som si toho tak veľa nepamätal. Dúfam. Otočil sa k stene a zaspal...
****

Prešlo niekoľko dní. Naruto si pomaly zvykal na tento svet. Na svojich rodičov, priateľov a aj na svoje dievča. Celkom sa mu páčilo žiť v svete, kde sa nemusel tak báť o svoj život. Hoci mu chýbali misie. A starý život...

Jedného rána sa zobudil na prenikavý krik. Trvalo mu, kým vyliezol z postele. Pretrel si pomaly oči a kráčal k oknu. Cestou zakopol o niečo a skoro sa rozpleštil na zemi.
„Ku*rva!“ Vyšlo z neho.
Konečne stál pri okne. Dal si dole ruky z očí a pozrel sa von. Ostal stáť s otvorenými ústami.
„Dopekla, to je čo...?"