Interview s upírom...

Ja: „Tak, dnes som zavítala do sídla Orochimara. Brad Pitt to teda nie je, ale treba povedať, že čaro jeho osobnosti je väčšie ako nášho slaďáska. Aj keď je to len obyčajný, malý ha... Aaa, dobrý deň, Orochimaru-sama, som rada, že ste už tu.“ Čo si o sebe sakra myslí? Že je niekto dôležitý? Nejaká filmová hviezda? Keď ma nechá čakať tri hodiny, kým sa sem doplazí? Som zvedavá, kde sa zase vyhrieval...
Orinko: „Mal ssom nejaké neodkladné povinnosti, viete, práca zlého, to dá zabrať.“
Ja: Zlého? Ty? Kto by sa ťa bál? Dieťa v kolíske možno ešte aj áno. „No, ale som rada, že ste si pre mňa našli čas. Tak, môžeme začať, nie?“
Orinko: „Mysslím, že áno.“ Pomaly sa oblizol a jeho veľký jazyk začal neodvratne klesať niekam dole.
Ja: Fuuj, taký veľký. To musí byť aj dosť nepríjemné. Ale kde zmizol? „Začneme s jedným pozdravom z Konohy, ktorý mi dala tamojšia Hokage. Vraj vás pozná. Taaak, tu je to,“ vytiahnem list z tašky a rozložím ho. „Milý Orochimaru, niečo som ti prichystala, dobre si na tom pochutnaj a neboj sa, nič otrávené tam nie je. Veď prečo by som ti mala ublížiť? Zatiaľ sa maj, bývalý parťáku a pozdrav Jiraiyu.“ Dočítala som a sklonila som sa ešte po balíček. Prečo mám robiť donáškovú službu? Podala som mu ho a on ho otvoril.
Orinko: „Jee, ja mám od nej darček.“ Dychtivo ho rozbalil a tam boli rôzne chrobáky, niektoré ešte živé, čo sa v tom teple neudusili. „Mňaaam!“ Vrhol sa na ne.
Ja: „Neviem ale, prečo máte pozdravovať Jiraiyu, keď on je už mŕtvy,“ len tak som prehodila.
Orinko: Pozrel sa na mňa a v tej istej sekunde všetko vypľul. Na mňa. „Tá hnussná, sstará ku*va! Však počkaj, za toto zničím Konohu už zajtra.“ Zamyslel sa. „Nie, až pozajtra. Zajtra mám kurz plávania, baletu a bojových umení. A Ssassuke mi ssľúbil, že ma naučí waltz.“ Uvažoval nahlas.
Ja: To je ale blb. Povzdychla som si. „Vrátime sa k nášmu rozhovoru, áno? Tak, Orochimaru-sama, môžete mi povedať, čo vás priviedlo k tomu, aby ste pred rokmi zradili Konohu?“
Orinko: „No, bolo to preto, lebo nikomu sa nepáčili moje pokussy a sstále ssa mi do nich plietli. Tak ssom ssa vzal a odišiel ssom.“
Ja: „Takže pokusy. A s nimi ste začali prečo?“ Kde je ten jeho jazyk?
Orinko: „Prečo? Lebo ssom prišiel na to, že je v živote veľa nejassnosstí a veľa sslabých ľudí. No a nepáčilo ssa mi to. Tak ssom ssa rozhodol, že to zmením. A začal ssom ss mojimi pokussmy. Najprv neússpešne, ale čassom to bolo oveľa lepšie. A teraz nie je nik lepší, než ssom ja.“
Ja: Keď myslíš. „Takže ste odišli z Konohy. Na čom ste pracovali... Čo do pekla to je?“ Vyskočila som na nohy, keď som zbadala, že sa mi okolo trupu niečo omotáva. Tak tu je. “Okamžite ho dajte preč, inak ho chytím, na jeho koniec priviažem nejaké silné závažie a hodím ho aj s vami do toho jazierka, čo tu máte!“ Skríkla som na neho a snažila som sa zbaviť jeho hnusného jazyka.
Orinko: „Ssa neposs...“ Zmĺkol a stiahol jazyk späť do úst.
Ja: „Uff.“ Sadla som si späť. „Len to urobte ešte raz a splním to, čo som povedala.“ Upravila som si vlasy, uhladila šaty a pokračovala som. „Takže, ehm, kde sme to... Aha, na čom ste pracovali, keď ste odišli z Konohy?“
Orinko: „No začal ssom sskúmať ssilu ľudí. To ma zaujímalo vždy. Unášal ssom ich a sskúmal v laboratóriu. Pretože ssa ma všetci báli a zohnať vzorky bolo čoraz ťažšie, pridal ssom ssa k Akatssuki.“
Ja: „No a dostávame sa k mojej ďalšej otázke, prečo ste tam boli, ste nám už povedali, ale prečo ste odišli?“
Orinko: „Lebo ma nútili robiť všetko podľa nich. Už ma to nebavilo. Ja ssom ssa chcel hrať ssám. Oni mi to nedovolili. A okrem toho, chcel ssom ssi priviessť novú hračku, tá by ssa však veľmi nezhodla ss jedným členom a ja chcem jeho ssilu, tak ssom odišiel.“
Ja: Zdrhol. „Myslíte tým Sasukeho Uchihu?“ A ten je kde? Celkom rada by som ho videla...
Orinko: „Toho, hej. Onedlho to budú tri roky, ako je u mňa a ja čosskoro zísskam jeho telo.“ Začal sa šialene smiať.
Ja: Jemine, prečo zrovna s týmto cvokom? „Ehm,“ zakašľala som, aby prestal. „Takže získate jeho telo a čo bude nasledovať potom?“
Orinko: „Zničím Konohu. Potom Akatssuki a nakoniec všetkých, čo mi budú odporovať.“
Ja: „Konohu. A nevraveli ste, že ju zničíte pozajtra?“ No áno, viem, tá skleróza...
Orinko: „A jeejda, na to ssom pozabudol. Hm, ale to ssa mi akossi nehodí do mojich plánov. No, assi ten útok odložím. Na potom.“
Ja: Na potom, neverím ti. Ty na to zabudneš hneď zajtra. Alebo o pár minút. „Orochimaru-sama, čo vravíte na to, že už nemáte titul Sannin? Že vám ho odobrali?“ A teraz vyvádzaj xD
Orinko: „Vzali mi ho? Kto? Len mi to povedz, ja ssi to ss ním hneď vybavím!“ Vyskočil a metal desivými pohľadmi na všetky strany.
Ja: „Noo, nechcem bonzovať, ale boli to vaši bývalí partneri. Jiraiya a Tsunade. A bolo to už celkom dávno.“
Orinko: „Dávno? A ja ssom o tom nevedel?“ Otočil sa. „Kabutoooo!!“
Ja: No paráda, ešte ten mi tu chýbal...
Kabuto: Priklusal k pánovi. „Hai, Orochimarku-sama?“
Orinko: „Ako to, že ne neviem o tom, že už nie ssom Ssannin? Prečo si mi to nepovedal?“
Ja: Teraz to začne...
Kabuto: „No, lebo,“ ošíval sa chlapec milený. „Lebo som vás tým nechcel raniť, pane môj, ja vás mám tak rád a vedel som, že toto by vás zložilo.“
Ja: To si tomu ale dal. Si normálny?
Orinko: „Ranilo? Ty mi už neveríš? Nemysslíš ssi, že by som to zvládol? Ssklamal ssi ma, Kabuto,“ položil si ruky na tvár a začal plakať. Ale nie ako normálny človek, ale ako niečo, divné. Slzy mu tiekli, ako keby mal miesto očí vodopády. Jeho celé telo sa otriasalo a vody akosi pribúdalo.
Ja: Pozrela som na Kabuta. „Ehm, nezaplaví nás tu?“
Kabuto: „Ja neviem,“ bolo vidieť, že aj on má slzy na krajíčku.
Ja: Jashine, pomôž mi! Začujem kroky a otočím sa...
Sasuke: „Čo sa tu u všetkých čertov deje?“ Nahnevane prichádzal k nám.
Ja: Vďaka ti, J, niečo ti potom donesiem. „Henten okuliarnatý mu povedal niečo, čo ho položilo. A teraz sa bojím, že nás zaplaví, ak ho nezastavíme.“
Sasuke: „A ty si kto?“
Ja: „My sme si potykali?“ Pche, tá Uchihovská drzosť je strašná. „Som Sora Fay, novinárka. Prišla som urobiť rozhovor s Orochimarom.
Sasuke: „Aha, niečo vravel...“ Naklonil sa ku mne. „Myslím, že to tak skoro neprestane.“
Ja: „Sakra, to je smola, ako to teraz dokončím?“ Stála som tam taká zamyslená, že som si ani nevšimla, ako mi niečo šplhá po nohe hore až kým... „Jashine! Čo som povedala? Že čo urobím, ako to zopakujete?“ Schmatla som ten jeho jazyk, ktorý sa mi snažil dostať pod tričko, do jednej ruky, priskočila som ku Kabutovi, omotala som ho okolo neho, pevne zauzlila a rozohnala som sa. Točila som a točila, kým nenabrali veľkú rýchlosť a potom som to pustila. Obaja odleteli priamo do stredu veľkého jazera. „Tak, a je to. Ja sa nenechám obchytkávať od takého... Hada!!!“
Sasuke: „To bolo dobré. Ale myslím, že oni radi nebudú. Chováme tam totiž,“ stíchol a pozeral sa tam.
Ja: Aj ja som sa tam pozrela. V strede to nejako bublalo.
Sasuke: „A už sú ta-tam. Čo budem teraz robiť?“
Ja: „No, ako vidím, rozhovor mi skončil a ty už tiež nemáš čo na práci, nezájdeme niekam?“ Vytiahnuť informácie o jeho klane, no to musím využiť. Sasanko maličký, máš smolu, že som tu ja. Z mojich pazúrikov sa nedostaneš živý xDD
Sasuke: „S tebou?“ Premeral si ma pohľadom. „A kam?“
Ja: „Noo, žeby v tejto pustatine bol nejaký bar, to sa asi povedať nedá.“ Vzdychla som si smutne.
Sasuke: „To teda nie je. Ale to nevadí. Prenesiem nás do môjho obľúbeného, o ktorom ani Orochimaru nevedel.“ Povedal mi a pristúpil ku mne.
Ja: „Dobre. Tak, hor sa na vec.“
Sasuke: Prikývol a zozadu ma objal.
Ja: On sa ma dotýka? Je to síce len decko, ale je taký podobný jemu... Takže mi to vôbec nevadí. Primkla som sa k nemu a vyparili sme sa.
Zjavili sme sa uprostred krásnej putičky. Sadli sme si do kúta a Sasuke nám objednal saké. A ja som sa pustila do spovedania. Okrem iného, že? xDD
Ale to je už pravdaže iný príbeh...