Interview s tromi tankistami...

Ja: „No, asi si vravíte, prečo traja, keď sú to štyria tankisti a kde majú psa, že? Taak, štvrtý tankista si išiel zalietať, ale kam, to netuším, takže som ho musela vynechať. No a kde majú psa? Že vraj ho mali kedysi, ale Suigetsu bol hladný a tak... No radšej si domyslite...“
Karin: „Čo si to tam mrmleš?“ Zvedavo sa ku mne nakláňa.
Ja: „Aaaale vôbec nič,“ ukývam pred ňou môj zápisník. Ale nenápadne, aby sa náhodou nenaštvala. Lietať totiž neviem. Vie lietať Sasuke?
Karin: „No keď nič... Tak a sme tu,“ ukazuje mi na kraj útesu.
Ja: To sme kde? Dokelu, len ich nenaštvať, lebo poletieť dole teda nechcem. Pozerám sa dole a až sa mi hlava z toho krúti. To je ale výška!
Karin: „Hádam aj začať môžeme, nie?“ Obráti sa na mňa.
Ja: Prikývnem a sadám si na kameň. Oni si sadajú okolo mňa. A Juugo oproti. Joooj, ten je...
Karin: „Čo by si chcela vedieť najskôr?“
Ja: Otrava jedna! Zazerám na ňu, ale krotím sa. „No, najprv niečo o tebe. Kde si bola, kým si prišla do týmu k Sasukemu?“
Karin: „Mhm...“
Ja: Jashine! Hidanečku, kde máš kosičku?
Karin: „No, tak predtým som bola Orochimarovou pomocníčkou. Pracovala som na jeho výskume. Bola som jeho pravá ruka.“
Ja: Hehe, tak tak. Bola. Rýchlo ťa potom odpratal xDD „Hm, a kde si bola predtým? Než si sa dostala k Orinkovi?“
Karin: „Kde som bola ako malá? No to ani neviem. Nepamätám si. Vždy si spomínam jedine na Orochimara, nič iné ma nenapadá.“
Ja: Hm, výpadok, no nevadí. „A ako sa cítiš v tomto týme?“
Karin: „Ako? Výborne. Sasuke je skvelý vodca a... Ale je to občas strašný blb! On vie tak človeka naštvať...“
Ja: Skvelé. Už to začína, viac som si nemohla želať.
Karin: „... Ako aj teraz. No veď si to videla, ja som sa tak rozčúlila, že by som ho najradšej na polovicu pretrhla! Dement!“
Ja: „Noo, Karin, ďakujem zatiaľ, ešte sa niečo opýtam tvojich parťákov, áno?“ Nečakám ani radšej na odpoveď a hneď sa pýtam Suigetsua. „Tak a čo ty? Čo si robil u Orochimara?“
Suigetsu: Mrkne na Karin, potom na mňa a vraví: „No ja som taký experimentík nášho bývalého pána.“
Ja: Ďalší? No potom sa ani nedivím, tomu všetkému... „Aha, a čo si ešte robil?“
Suigetsu: „Okrem zabíjania? Ani nič. Ale je pravda, že u Orochimara som a nudil. Je dobré, že tam prišiel Sasuke. Všetko tak oživil. Aj keď ako vodca je nanič.“
Karin: „Nanič? Čo to trepeš?“ Zvrieskne a vrhá sa na neho.
Ja: „No taaak, kľuuud!“ Snažím sa ich od seba odtrhnúť, ale sa mi to nedarí.
Juugo: „A dosť! Sadnite si naspäť! Alebo chcete ísť za Sasukem?“ Postaví sa k nim s vytasenými zbraňami.
Karin: „Dobre, dobre,“ zavrčí nespokojne, odhodí Suigetsua a odchádza k svojmu kameňu.
Ja: „Ďakujem, Juugo,“ usmievam sa na neho a potom sa otočím na Suigíka, ktorý si nespokojne prezerá krk, či ho má celý. „Môžeme ešte pokračovať?“
Suigetsu: „Mhm...“
Ja: Šibe mne alebo im? To asi robí to Sasanove pôsobenie, inak si to neviem vysvetliť. Jaaj, mať tu tak tú kosičku... „No, môžeš mi prezradiť, prečo tak zbieraš tie meče?“
Suigetsu: „Prečo? Lebo sú krásne. Silné. Dokonalé. A sú to meče Legendárnych šermiarov, tie mať, to je pocta!“ Vraví mi a pritom sa nejako divne tvári. Ako keby bol pod vplyvom niečoho.
Ja: „Noo, to je pekné. Dúfam, že sa ti podarí mať ich všetky.“ Vidieť, ako by si chcel dosať Kisameho Samehadu, tak to musí stáť za to. To si nenechám ujsť! Otáčam sa na Juuga. Jaaaj...
Juugo: „Ja ti toho veľa nepoviem...“
Ja: „Prečo? Pokiaľ viem, ty si tiež Orochimarov pokus, že?“
Juugo: „Áno, som. Síce som za ním prišiel pre pomoc, celkom sa to nepodarilo, ale nesťažujem si.“ Povzdychne si.
Ja: „Pre pomoc?“
Juugo: „Mávam také malé záchvaty a...“
Karin: Nahlas odfrkáva...
Juugo: Zazrie na ňu. „No, keď ma to chytí, tak zabijem všetko, čo vidím. No a potom to ľutujem. Taká menšia schizofrénia.“
Ja: „To ma mrzí.“ Dúfam, že ťa to nechytí teraz. Ja mám svoju hlavičku a aj ostatné končatiny rada tam, kde sú. „Počula som, že ty si veľmi pomohol Orochimarovi s jeho pokusmi...“
Juugo: „To áno, moja krv mu veľmi poslúžila.“
Ja: „Hm, tak ma napadlo. Ty si sa poznal aj s Kimimarom, že?“
Juugo: „A to vieš odkiaľ?“ Mračí sa na mňa hrozivo.
Ja: Len nasucho prehltnem. „Som novinárka, je to moja práca. Tak poznal?“ Nedám sa odbiť, síce moja dušička sa chveje.
Juugo: Stále sa mračí, ale mi aj odpovedá. „Bol to môj priateľ. Škoda, že umrel...“ Odvráti sa odo mňa.
Ja: Sakra! Na to som zabudla, že mi to niekto vravel. Teraz bude smutný. Chudáčik môj... Vtedy niečo preruší sled mojich myšlienok.
Karin: „Ako si to zase myslel? Ako si dovoľuješ takto o ňom hovoriť?“ Skáče na Suigetsua s kunaiom v ruke.
Ja: „No to bude ešte pekne nebezpečné.“ Odskakujem z ich dosahu.
Suigetsu: „Budem si hovoriť čo chcem a kedy chcem. Taká ku*va, ako si ty, mi v tom nezabráni!“ Vycerí na ňu zúbky a vrhá sa statočne do boja.
Karin: „Ako si ma to nazval?“ To už pretrhla Suigetsuov rukáv.
Juugo: „A jeeje..“
Suigetsu: Ostáva zarazene stáť. „T-ty si mi urobila d-dieru na mojom perfektnom oblečení?“ Jeho modro-biela farba tváre sa mení na červenú...
Juugo: „Išiel by som ďalej,“ vraví mi potichu a sám ustupuje.
Ja: Poslúchnem ho a s ním idem ďalej, do bezpečia. „Juugo,“ hovorím mu, keď sa pozerám na paprikového Suigíka a vyrehotanú Karin, „ty si bol u Orochimara dlho. Mohol by si mi povedať, čo je v tom jazierku?“
Juugo: „No, je tam predsa... A dopekla!“ Rozbieha sa za bojujúcou dvojicou a skáče im do rany. „Čo to robíte? Tak toto teda nie!“ Schmatne jedného za jednu ruku, druhého za druhú a oboch hádže dole z útesu. Sám skáče za nimi, aby im to ešte zrátal...
Ja: „To hádam nie je možné. Kedy sa to konečne dozviem? Čert aby to vzal! Kosu na nich!“ Nahnevane kopnem do kamienka. Vtom sa mi ozve spoza chrbta: „Hľadal tu niekto kosu?“ Otočím sa a tam je... „Hidanko...“ Vydýchnem od prekvapenia a úžasu...
Hidan: „Prednedávnom som mal pocit, že niekto hľadá moju kosu, tak som tu.“
Ja: „Jashine, on je naozaj tu...“ Šepkám stále ako keby v tranze.
Hidan: „Povedala si Jashin? Ty ho uctievaš? To je môj boh. Som rád, že sa nájdu ešte ľudia, ktorí ho majú radi. Si budeme mať o čom hovoriť.“ Usmieva sa na mňa sladko.
Ja: On je taký nádh... Hovoriť? Áno! Rozhovor! „Hidanko, ja som novinárka a práve som tu robila rozhovor s hentými, ale akosi sa mi, ehm, stratili. Nenamietal by si, keby sme sa málinko porozprávali?“
Hidan: „No nemám nič na práci, tak prečo nie? Ale toto sa mi nepáči. Niekam ťa vezmem, áno?“ Nečaká na odpoveď, chytá ma za ruku a niekam ťahá.
Ja: Len prikyvujem a nechám sa ťahať, kam ma osud, teda, Hidanko, vlečie...