Dni potom II - 02

„To sú k nám hostia. Kabuto, vidíš to? Samá veľká hlava Akatsuki nás navštívila.“ Posmešne sa ozval Orochimaru.
„Áno, pane. Ktovie, čo tu hľadá. Že sa tak nebojí.“ Kabuto nervózne hľadel na tú ženu. Pri nej bol vždy v pomykove.
„Ale no, Ori, nebuď taký formálny.“ Uškrnula sa Kira, keď videla, ako ho jej oslovenie naštvalo. „Kľud, háďatko. Prišla som sa porozprávať.“
„A o čom takom?“ Kývol Kabutovi, nech dáva pozor.
„Začula som, že začínaš verbovať ľudí, vytváraš vojská. Nepáči sa mi to.“ Spustila zostra.
„Tebe sa to nepáči?“ Začal sa smiať Orochimaru. „Kabuto, počul si to?“ Jeho poskok prikývol a smial sa s ním.
„Dosť!“ Ostro sa ozvala Kira a smiech utíchol. „Nechceš ma dúfam nahnevať, či áno? Lebo ti rovno vravím, nezahrávaj sa so mnou, Orochimaru!“
„Nahnevať ťa? Niee, to by som teda nechcel.“ Jeho hlas sa niesol miestnosťou. „Ale asi je tu už niekto iný nahnevaný.“
Kira sa otočila a zbadala za sebou Sharingan. „Sasuke...“
„Vidím, že ma poznáš.“ Uprene sa na ňu pozeral a vtiahol ju do svojho sveta. Sveta ilúzie a bolesti.
„Poznám, cez tvojho brata najmä.“ Nechcela do neho rypnúť, samé jej to vyšlo z úst. A hneď videla, ako sa rozčúlil.
„Itachi!“ Oči s mu podliali krvou. „Povieš mi, kde máte úkryt. Pôjdem tam a zabijem ho. Ale teraz ťa tu budem chvíľu mučiť.“ Zarehotal sa spokojne.
„Prepáč, ale z toho nič nebude. Na mňa tieto techniky neplatia.“ Zavrela oči, spojila ruky a v mihu sekundy bola vonku. Strčila do neho, až odletel na koniec izby.
„A-ako to, že si sa dostala von? To sa nikomu nepodarilo.“ Omráčene ňu pozeral.
„Sasuke, vravel som to, že ona je iná.“ Povzdychol si Orochimaru.
„Prepáč, ale mám tu niečo dôležitého. Tak ma neruš, áno?“ Otočila sa od neho Kira a vrátila sa späť k jej rozhovoru.
„Kde sme to skončili... Aha... Takže ty chceš vojnu, áno?“ Pozrela na neho.
„Chcem. A aj ju vyhrám. No tak, Riko, pridaj sa ku mne. Poznáš moje techniky, poznáš mňa. Nebudem to chcieť zadarmo. Vieš, že ti môžem prinavrátiť niekoho k životu. Napríklad bývalého vodcu?“ Poštuchol ju nenápadne.
„Pein...“ Mohol by ho oživiť... Ale chcem to? Je to veľké pokušenie. Sakra, vie, čo má povedať. Bohužiaľ ja zase viem, že sa to nedá... „Nie, Orochimaru. Nepridám sa k tebe. A hneď, ako začneš s tou vojnou, zničím ťa!“
„Ako chceš. Cestu von poznáš.“ Kývol jej a navonok sa tváril, že je mu všetko jedno. Ale v pritom premýšľal, ako sa len dá, aby ju získal. Aj násilím, ak bude treba.
Otočila sa a odišla. Vonku ju čakalo prekvapenie. Sasuke...

„Povedz mi, kde je! Inak ťa zabijem!“ Zdvihol svoju katanu.
„Prepáč, ale ponáhľam sa. Nemám chuť na tvoje detské hry.“ Odbila ho.
Okolo Sasukeho sa začal zdvíhať vzduch. Bolo cítiť elektrické výboje.
Kira sa zasmiala. „Veľa trpezlivosti teda nemáš.“ Priskočila k nemu, chytila mu zbraň, vytrhla ju a zahodila ďaleko od neho. „Pozri sa, daj mi pokoj. Mne je jedno, že sa s bratom nemáš rád. Aj keď... No nič. Ale mňa s tým neotravuj, áno?“ Strčila do neho a on si od prekvapenia sadol na zem. Ešte nik sa k nemu tak nesprával.
Začala sa smiať a potom zmizla.
„Nájdem ťa a toto ti oplatím!“ Vyhrážal sa Sasuke tam, kde pred chvíľou stála...
****

„Ešte by som sa cestou mohla staviť niekde. Aj tak by o tom mali vedieť. Takže šup na cestu k priateľom.“ Kira sa usmiala a vydala sa do...
****

„Ešte jeden ramen, prosím.“
„Už to bude, Naruto.“
A pred ním sa ocitla ďalšia miska. „Mňam.“ Zalizol sa a pustil do jedla.
„Aj ja by som si jeden dala.“ Ozval sa nejaký hlas.
Ten mi je povedomý. To je... „Saya? Eee, teda Kira?“ Otočil sa Naruto.
„Ahoj,“ prisadla si k nemu ona.
„Ale čo tu ty robíš? Tu nesmieš byť. Keby ťa chytili, zabijú ťa. Si predsa nebezpečná.“ Síce, keď ťa tu takto vidím, ako sa pri mne napchávaš ramenom, človek by tomu ani neveril. Pokrútil hlavou, keď zbadal, že už má misku prázdnu.
„Prišla som vás pozrieť. A mám aj jednu správu pre Hokage.“ Ale keby niečo, nevidel si ma, áno?“ Postavila sa a brala sa na odchod.
„Vieš, som rád, že si prišla. Každý o tebe vraví, že si zlá, ale ja tomu neverím. Nie človek, ktorý má tak rád ramen, ako ty, taká osoba nemôže byť zlá.“ Usmial sa na ňu.
„Ďakujem, Naruto.“ Šepla a zmizla v dave.
****

„Hokage sama, ešte niečo?“ Shizune sa opatrne posúvala k dverám, lebo videla, že nemá veľmi dobrú náladu.
„Nie. Bež už a priprav to, čo som ti kázala.“ Godaime do seba naliala ďalší kalíštek saké a otočila sa k oknu. Začína sa to na nás valiť. Jedna pohroma za druhou. Povzdychla si a sadla späť do kresla. Otočila sa k dverám, keď sa ozvalo: „PUK!“ A v strede sa zjavila osoba.
„TY!!!“ Tsunade vyskočila spoza stola.
„Počkajte!“ Kira sa ju snažila upokojiť.
„A prečo?“ Hokage zastala kúsok od nej.
„Keby som chcela, tak vás zabijem, ale nechcem, tak na mňa neútočte. Aspoň nie teraz. Musím vám niečo povedať.“ Kira pomaly spúšťala ruky zo zbraní, kde ich mala celú dobu.
„Čo takého? Došli ti záľuby? Prišla si na čaj?“ Sarkasticky sa jej pýtala ona.
„Nie. Ale týka sa to vojny. Onedlho sa rozhodne, či Zem Ohňa prežije, alebo zanikne. Všetky zeme sa musia spojiť, lebo inak vás nepriateľ porazí.“
„Teraz myslíš koho?“ Tsunade sa začala o to už aj zaujímať.
„Orochimara. Má už veľa takých, čo pôjdu za ním. Chystá sa na veľký boj. Videla som to.“ Jedny oči sa zarývali do druhých.
„Verím ti.“ Ani nevedela, prečo to povedala. Ale cítila to tak. „Ty si na koho strane?“
„Akatsuki sú proti Orochimarovi, takže sme s vami. Z našej strany sa nemusíte báť útoku.“ Kira sa zadumane pozrela na Tsunade.
„V poriadku. Dám o tom vedieť aj ostatným Kage a Feudálnym pánom. Zvolám veľkú radu. Avšak na tú musíš prísť aj ty. Inak ti ostatní nebudú veriť a postavia sa proti tebe.“ Hokage bola neoblomná.
„Postavili by sa a bol by to ich koniec. Ale to ja nechcem Preto prídem. Len mi dajte vedieť čas a miesto. Stačí, keď to napíšete sem,“ podala jej jeden prázdny zvitok, „a spálite ho. To je všetko. Zatiaľ zbohom, Godaime Hokage.“ A Kira zmizla v malom obláčiku.

„Shizuneeee!!!!“ Tsunade zarevala, až sa celý dom otriasol.
Mladá žena tam dobehla celá zadýchaná. „Deje sa niečo, Tsunade-sama?“
„Deje. Toto musia okamžite poslovia odniesť všetkým hlavám krajín. A rýchlo!“ Popohnala ju. „Mier skončil. Vojna sa blíži.“
Shizune len vyvalila oči a bežala vykonať rozkaz.

Dúfam Kira, že moja dôvera v teba nebude sklamaná. Chcem, aby Konoha prežila. Pre to spravím čokoľvek... Pozerala, ako sa deti vonku hrajú, ako sa ulicami prechádzajú zamilované páriky a zasnívala sa. Nechcela, aby sa to zmenilo. Aby nik z nich poznal krutosť vojny. Ale vedela, že sa tomu nevyhnú...
****

„Som doma.“ Ozvalo sa od dverí.
Obasan Kira!“ Malé chlapča sa jej vrhlo okolo krku a ona ho pevne stisla.
„Som rada, že si už tu.“ Konan sa na ňu usmiala.
„Tak, k čomu sme dospeli?“ Prišiel k nim Deidara.
Kira položila chlapca na zem a zadívala sa na nich ľadovými očami. „Bude vojna. Ten hlupák si nedal povedať. A preto sa mi pridáme o ostatným zemiam a zničíme ho.“
„Vojna. Tak fajn. Už som sa bál, že mi Samehada zhrdzavie.“ Uškrnul sa Kisame.
„Som rada, že to berieš takto.“ Uškrnula sa. „Choďte sa pripraviť. Nebude to nič ľahkého. Ja si idem oddýchnuť.“ A odišla do svojej izby.

„Videla si ho?“
„Áno. A musím ti povedať, že budeš mať čo robiť, aby si ostal nažive. Je silný. A odhodlaný.“ Smutne sa na Itachiho pozrela Kira.
Prikývol a zmizol v tme.
****

O pár dní na to, keď všetci sedeli v izbe, z krbu vypadol zvitok. Kira ho vzala a začítala sa. „Za päť dní je stretnutie. Na ňom sa rozhodne, ako začne boj. Je to v Konohe, keďže ho usporiadala Tsunade. Ja tam pôjdem, vy to tu zatiaľ všetko pripravíte.“
„Kira, ja pôjdem s tebou. Bude tam veľa ninjov, chcem si byť istý, že ti nič nebude.“ Pristúpil k nej Deidara. „A okrem toho, som aj zvedavý.“
„V poriadku. Ale jedna kravina, ktorú vyvedieš a neželaj si ma, jasné?“ Nahodila hrozivý pohľad na neho. „Choď sa zbaliť, za hodinu vyrážame.“ Takže, ide sa na boj. Som zvedavá, aké to tam bude...